Francúzsko, láska moja

Zbožňujem Európu a rada ju spoznávam. No som aj pohodlná. Mám svoju obľúbenú cestovnú kanceláriu, vždy si v nej vyberiem nejaký poznávací zájazd a nechám sa autobusom odviezť na miesto určenia. Rada počúvam výklady našich sprievodcov a nechám sa unášať historickými štatistikami a príbehmi.

Vďaka tejto kombinácii som už niekoľkokrát navštívila Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Dánsko, Švajčiarsko, Rakúsko…

Túto jeseň som sa po piatykrát vrátila do Francúzska. Mám už za sebou prehliadky Paríža, Versailles, zámkov na Loire, Normandie a Bretónska či mestečiek v čarokrásnom Provensálsku. Trojicu kantónov Burgundsko, Alsasko a Lotrinsko som nemohla vynechať. Necestuje sa tam dlho. Z Bratislavy je to približne dvanásť hodín cesty autobusom a ten výsledok stojí za to.

Všade nás vítala neskutočná záplava kvetov a zelene. Dokonca aj na prelome septembra a októbra hýrili celým spektrom farieb. Francúzi sa o ne starajú naozaj dôsledne. Ani doma by som nehodila papierik na zem, no tu by to bola priam svätokrádež.

To, čo ma na tejto republike vždy fascinuje, je zdravý patriotizmus. Aj z tých najmenších obchodíkov počuť šansóny alebo inú domácu hudbu. A ten šarm…  je viditeľný na každom kroku. Ako to tie Francúzky robia? Nemusia byť ani superkrásne ani superštíhle, a predsa sú šarmantné! Dokážu veci na sebe skombinovať tak, že všetko do seba dokonale zapadá. Ako puzzle. Nohavice, obyčajná biela blúzka, balerínky alebo jednoduché topánky na podpätkoch, korále a upravené vlasy. Občas ani ten mejkap netreba. Postačí výrazný červený rúž a okuliare. Na jednej ruke hodinky, na druhej záplava náramkov. To, čo by na mne pôsobilo lacno, vyzerá na Francúzkach štýlovo.

Presne taká je celá táto krajina. Na nič sa nehrá, žije svojimi tradíciami a robí to skvele. Naša prvá zastávka bola v meste Metz alebo inak aj v Métach. Zastihol nás poriadny jesenný lejak, ani ten však nezabránil domácim rozložiť svoj tovar na klasickom trhovisku pri hlavnej katedrále. Chcela som si tam kúpiť veľký košík z morskej trávy, no neustály dážď by ho zničil. Zato zväzok nádherne voňavého cesnaku skončil v mojom vaku. Jediné, čo ma nikde na svete neosloví, sú morské plody. Som na ne alergická. No naaranžované ich mali skutočne vábivo.

Méty v sobotu ráno ešte spali, uličkami sme sa pretĺkali v podstate len my. No dobová architektúra nás v myšlienkach presunula z 21.storočia o päťsto rokov späť. A poviem vám, bolo to pekné.

V podobnom duchu sa niesla aj návšteva mesta Nancy s prekrásnym námestím Place Stanislas a ďalšími námestiami Place de la Carrière a Place d´Alliance zapísanými v zozname UNESCO. Práve tu sme mali možnosť vzhliadnuť dočasne inštalovanú kvetinovú výzdobu, ktorá dominovala námestiu Stanislas. V malebných uličkách sme vošli do miestnej pekárne a vediac o francúzskom nacionalizme, som si vypýtala pečivo lámanou francúzštinou. Nič nepoteší domorodca viac, ako keď sa turista snaží hovoriť v jeho rodnej reči.

Poslednou zastávkou dňa bolo mestečko Toul s prekrásnou katedrálou Saint- Étienne. Odtiaľ nás už čakala tristokilometrová cesta do hotela v blízkosti ďalšej obľúbenej destinácie. Každý, kto sa aspoň trochu vyzná v horčiciach, spozornie pri názve Dijon. Ja teda nie som žiadny odborník. Najradšej mám tú našu. Obyčajnú plnotučnú. Ale tá dijonská ako suvenír v rôznych baleniach a príchutiach je skvelá. Navyše, dovezená z Dijonu!

Mimochodom, práve v Dijone je na stene jedného z kostolov situovaná malá soška sovičky, symbolu mesta. Je už poriadne zodratá z toho, ako ju každý turista hladká. Jedno pohladenie vraj vleje do človeka poriadnu dávku múdrosti. Pohladila som ju, teraz čakám na výsledok…

Architektúra tá ma ohromila. Mestečko Colmar je dokonalosť sama o sebe. Najskôr vyzerá ako tuctové moderné mesto a potom sa odrazu pred vami otvorí jeho stredoveká veľkoleposť. Úžasné domy, výzdoba, záplava malých obchodíkov. Žiadne odporné neprívetivé supermarkety a čínske predajne. Ľudskosť, teplo domova, cit pre detaily. To je to, čím sú francúzske obchodíky povestné. Máte chuť utratiť tam stovky eur,  ktoré však ako bežný Slovák nemáte. Navyše, načo by vám bola záplava rovnakých suveníro. No láka to, veľmi to láka.

Keď prídete do Colmaru, ocitnete sa v úplne inej krajine. Myslím, že neexistujú slová, ktoré by pravdivo opísali tú nádheru. Nechcem haniť toto nádherné miesto slovami, ktorými by som ho nevystihla v celej jeho kráse. Poviem však, že keby mi niekto ponúkol stráviť tu časť života, bez mihnutia oka to prijmem. Ak raz pôjdete do východného Francúzska, nevynechajte Colmar. Sadnite si k stolíku pred reštauráciu, dajte si dve deci dobrého vínka a pozerajte sa vôkol seba. Na takmer nehybnú riečku a loďku, ktorá po nej tichučko pláva.

Na záplavu kvetov, ktoré len zvýrazňujú krásu mesta. Na domčeky, ktoré si pamätajú vládu Ľudovíta XIV. A na turistov. Usmiatych, spokojných, bezstarostných. V Colmare sa jednoducho zastavil čas.

Posledná zastávka druhého dňa bola v prvých kopcoch. V ešte menšom mestečku Riquewihr s vínnymi pivnicami, slávnymi medovníkmi  a množstvom mäsových výrobkov, ktoré rozvoniavajú po ulici. Víno je výborné, klobásky sú skvelé, cukrovinky lahodné. Dokonalosť! Dokonalosť! Dokonalosť! Ani súmrak neubral mestu čaro. Naopak. Zvýraznil jeho francúzsku náturu, hudba a vrava do seba ideálne zapadli a urobili z Riquewihru miesto na romantické prechádzky a večere.

Štrasburg. Posledná zastávka na mojej trojdňovej návšteve Francúzska. Na tomto mieste sa snúbi všetko dokopy. Francúzske aj nemecké. Moderné aj staré. Pri plavbe loďou na mňa neurobil dojem európsky parlament, ale stará duša Štrasburgu. Mohutné stromy, kačice plávajúce vo véčku, harmonikár na nábreží. A katedrála Notre Dame. S nedokončenou vežou a  úchvatným interiérom. Tu som to cítila, v tomto kostole som si kúpila ruženec. Tak ako to robievam vždy pri svojich cestách a vždy len na mieste, kde to cítim.

Päťkrát som sa už vrátila do Francúzska. Vždy na iné miesto. A ani raz som nebola sklamaná. Viem jedno, túžim sa tam vrátiť. Ešte raz si prejsť každé zákutie, ešte raz si vypočuť šansóny priamo na ich pôde. Zahryznúť sa do bagety a syra, zapiť to vínom.

Francúzsko, láska moja.

Autorka Tatiana Brezinská vyštudovala som masmediálnu komunikáciu v Trnave. Už počas štúdií som pôsobila v lokálnom Rádiu Naj, Mestskej televízii Trnava aj novinách. Počas svojej praxe som prešla rôznymi pozíciami ako športová redaktorka – moderátorka. Najväčšie skúsenosti som nadobudla počas môjho pôsobenia v športovej redakcii STV. Poslednými zamestnávateľmi boli Trnavský hlas a Trnavský samosprávny kraj. Tu som pracovala ako redaktorka a grafička župného magazínu. V súčasnosti pôsobím na voľnej nohe, moderujem spoločenské podujatia a píšem knihy – beletriu.