Gádži v osade: Bez práce nie sú koláče

Po zrušení malého súboru som sa mohla začať naplno venovať starším deťom. Skončilo lietanie a výskanie na chodbách kultúrneho strediska a naše hodiny boli odrazu omnoho efektívnejšie a začali prinášať prvé viditeľné výsledky.

Ale ani to nemalo vydržať naveky.

Myslela som, že donesieš sukne

Neustále sa opakujúcim problémom bolo, že si dievčatá (so zrušením malého súboru som bohužiaľ naše teleso pripravila o všetkých chlapcov) neprinášali na skúšky tréningové oblečenie. Nežiadala som nič zvláštne, sama si vystačím s legínami a tričkom. Prichádzali vyparádené, spravidla vo veľmi úzkom oblečení, či už to boli nohavice, sukne alebo šaty, ktoré limitovali pohyb, a správne prevedenie niektorých prvkov doslova znemožňovali.

Keď som sa pýtala kde majú oblečenie na skúšku, s vážnou tvárou odpovedali, že si mysleli, že im ho donesiem ja! Vo svojej detskej naivite predpokladali, že kroje, na ktoré som získala od obce dotáciu, ktoré som komlikovane nechala pre súbor ušiť, a ktoré strážim ako oko v hlave, budú zároveň slúžiť ako tréningové oblečenie.

Navyše, keďže kroje zostali u mňa, čakali, že ho budem pre nich nosiť na skúšky ja. Otázkou kto by to všetko po každej lekcii pral a žehlil sa vôbec nezaoberali. A tak mi neostalo iné, len znova vysvetľovať. Že kroje sú primárne určené na vystúpenia, že sú príliš drahé na denné používanie, že sú jemné a častým nosením by sa nám potrhali atď atď, opakovala som dookola to, o čom som si sama myslela, že je jasné ako facka.

Ďalším problémom, ktorý by bieli nikdy za problém nepovažovali, bol fakt, že tanec je pomerne náročná fyzická aktivita, pri ktorej sa človek potí. Moje súboristky sa snažia pohybovať tak úsporne, aby k tomuto, úplne prirodzenému, fyziologickému deju nedošlo. Ak sa to náhodou stane, vždy majú naporúdzi batériu sprejov, parfumov a voňaviek, ktorými všetko zamaskujú.

Čo na to ja? Znova vysvetľujem. Že po tréningu sa nechodí na rande, ale do sprchy, že je zbytočné robiť si pred skúškou kompletný make-up, že dlhé rozpustené vlasy nie sú ideálnym účesom na tréning a podobne.

Pri fyzickej aktivite telo spaľuje tuk – fakt, z ktorý väčšina z nás víta s otvorenou náručou. Čo na to Cigánky? Vystrúhajú taký ustarostený výraz, až máte pocit, že ich nemôže postihnúť väčšia tragédia, než byť o kilo ľahšie.

Musela som riadiť

Ďalším nepriateľom pravidelných tréningov je neschopnosť usporiadať si deň tak, aby človek stihol všetko čo treba. Bežne sa stáva, že dievky prídu namiesto na začiatok až na koniec skúšky s tým, že si robili úlohy do školy, riadili (takto hovoria upratovaniu), boli v obchode a ďalšie podobné činnosti, ktoré sa dajú urobiť v inom čase než je tréning.

Okrem tejto neschopnosti vykonávať denné povinnosti inak než lineárne, majú na pravidelnosť čohokoľvek negatívny vplyv rodičia. Čo poviete decku, ktoré vynechá niekoľko skúšok po sebe preto, že doma maľovali? Alebo muselo strážiť mladších súrodencov, alebo im otec (nikdy nie matka) jednoducho zakázal ísť z domu kamkoľvek (pritom sám bol pod vplyvom kadečoho).

Cigánskym deťom by veľmi pomohlo, keby aj rodičia vnímali ich mimoškolské aktivity ako povinnosti, ktoré treba rešpektovať. Preto neustále zdôrazňujem, že je nutné pracovať nielen s deťmi, ale s celou komunitou. Sústrediť sa výlučne na malých obyvateľov osád a ignorovať pritom rodinu a komunitu v ktorej žijú, je do veľkej miery plytvanie ľudským úsilím aj finančnými prostriedkami.

Päť minút slávy

Aj keď sa to možno pri čítaní mojich riadkov zdá neuveriteľné, náš súbor má za sebou už aj niekoľko verejných vystúpení. Žeby zlom, po ktorom už pôjde všetko hladko? Omyl, aj úspešné vystúpenie môže mať neúspešné následky.

V pamäti mi špeciálne utkvelo naše vystúpenie v natrieskanej kinosále na fašiangových slávnostiach. Nemali sme vtedy ani vlastné oblečenie. Zachránila nás vedúca miestneho folklórneho súboru a požičala nám zo svojej krojovne starý, roky nepoužívaný zaprášený kufor. Našli sme tam všetko o čom sa nám ani len nesnívalo, sukne, blúzy, šatky, mašle, zvonivé opasky, naše nadšenie nemalo konca-kraja. Prvý raz sme dostali vlastnú šatňu a cítili sa ako riadny tanečný súbor.

A potom to prišlo. Keď sme vyšli na pódium, javiskové svetlo v kinosále bolo také silné, že sme do hľadiska vôbec nevideli. Netušili sme, či sa na nás prišiel vôbec niekto pozrieť. Až keď zaznela naša hudba a my sme začali tancovať, po pár taktoch sme začuli potlesk.

Diváci sa nadšene roztlieskali do rytmu pulzujúcej muziky a pretlieskali celú pesničku. Tá skladba trvala približne päť minút. Boli za ňou mesiace práce a všetkého o čom som vo svojich príspevkoch písala. Ale bolo to tu a náš súbor si užil svojich zaslúžených päť minút slávy, v plnej kinosále mestského kultúrneho strediska.

Bez práce nie sú koláče

Takýto úspech by bol za normálnych okolností obrovskou motiváciou do ďalšej práce. Ako však už mnohí správne predpokladáte, ani toto pre nás bohužiaľ neplatilo. Namiesto toho sa dostavil pravý opak a dievčatá začali tréningy zanedbávať.

Päť minút slávy si mnohé vysvetlili tak, že sa už všetko potrebné naučili a odteraz budú chodiť len po vystúpeniach. Nezriedka mi, po tých, čo na skúšku prišli, odkázali, že teraz neprídu, lebo kroky si ešte pamätajú.

ONY vo svojej naivite nechápali, že nestačí vedieť len kroky, že je dôležité pracovať na detailoch, dolaďovať jemné pohyby, zabezpečiť, aby sa súbor pohyboval ako jedna bytosť a to sa nedá ináč, len tak, že budeme skúšať spolu. JA som zase vo svojej naivite neverila, že si skutočne myslia, že by mohli bez tréningu niekedy znova verejne vystúpiť.

Bubliny naivity, v ktorých sme niekoľko mesiacov žili, jedna o druhú spľaskli týždeň pred ďalšími miestnymi slávnosťami (na ktorých už s nami počítali), keď sme sa po dlhej dobe opäť videli v kompletnej zostave.

V duchu som si hovorila, že dám dievkam šancu a keď poriadne zaberú, tak za týždeň možno predsa len budeme môcť vystúpiť, samozrejme s pôvodnou choreografiou. Dievčatá však prišli na rozhodujúci tréning o hodinu neskôr, jedna s kamarátkou, druhá s frajerom, bez pitia, bez vecí na prezlečenie, vymaľované, vymelírované, vytetované a presvedčené, že o pár dní budú opäť na pódiu.

Neboli. Neviem, či pochopili moje dôvody, keď som im vysvetľovala, že latku, ktorú sme nasadili pri predchádzajúcom vystúpení, nechcem v žiadnom prípade znižovať, že súbor sa musí ako teleso zdokonaľovať, že sa nemôžeme postaviť pred divákov, ktorí nám už raz nadšene tlieskali, v horšej kondícii než sme boli, a že presne ako kedysi povedala teta Hana, nestačí len natriasať sukne a cecky.

Blízke a predsa vzdialené

Otázka či vziať či nevziať do súboru nerómske deti vyvstala pomerne skoro. Krátko potom, čo sme začali trénovať a čo sa o nás ľudia dozvedeli, začali za mnou prichádzať miestne nerómske dievčatá s tým, že by sa k nám rady pripojili. Napriek tomu, že mojim Cigánkam táto predstava nevadila, ba naopak, mala som pocit, že im dokonca lichotí, som to nedovolila.

Dôvod? Žiadne z nedorozumení a problémov, ktoré som popísala v tomto a v predchádzajúcich príspevkoch, by medzi mnou a bielymi deťmi nevzniklo. Ich pravidelná účasť by vynahradila talent Rómiek a, keďže na vystúpenia si vedúci súboru vyberá tých najlepších, netrvalo by dlho a v cigánskom súbore by v krátkom čase netancovala ani jedna Cigánka.

Napriek všetkým nedorozumeniam, rozdielom a úskaliam, však naďalej pracujeme, trénujeme, tancujeme a vzájomne pritom spoznávame naše fyzicky blízke, ale mentálne stále na míle vzdialené svety.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.