Gádži v osade – Čo by „bieli“ nikdy nepovedali: „Kedy je skúška?“

Už sa presne nepamätám ako vznikla myšlienka založiť pre deti z osady tanečný súbor. Cez letné prázdniny som dlhé hodiny sedávala medzi Cigáňmi na dvore a pokúšala sa do nich nahustiť aspoň toľko učiva, aby prešli cez reparáty, ktoré ich čakali v septembri. Len málo ľudí si uvedomuje že, pokiaľ hovoríme o známkach, je rozdiel medzi štvorkou a päťkou oveľa menší než medzi jednotkou a dvojkou.

Je veľa šikovných detí, ktoré sa uspokoja s dvojkami – často ich dostanú aj bez domácej prípravy, zatiaľ čo na jednotku by sa museli učiť podstatne viac. Ak ste však väčšinu povinnej školskej dochádzky na pokraji prepadnutia a máte to šťastie, že dostanete správnu podporu a pomoc, zistíte, že stačí trochu zabrať, vedieť aspoň málo, a z päťky je odrazu štvorka.

Pre mnohé deti veľká hanba, pre iné však podaná ruka a otvorené dvere do ďalšieho roku normálneho (tzn. Nie špeciálneho) vzdelávania. Zostať v klasickom vzdelávacom systéme totiž následne znamená možnosť ďalšieho vzdelávania na strednej škole – o túto možnosť sa až priveľa rómskych detí pripraví už v prvých rokoch povinnej školskej dochádzky, keď sú zaradené do tzv “špeciálky”.

Výuka “pre vatra”

Sedávala som obložená učebnicami a rómskou drobotinou “pre vatra”, čo znamená vonku, na verejnom priestranstve, kde všetci videli a počuli čo robíme, pristavovali sa pri nás, posedeli, poprehŕňali sa v papieroch, občas nejaké nechtiac zhodili, obliali alebo poplietli. Snažili sa tiež prispieť radami typu “more, thoto si zapíš, thoto si zapamätaj, thoto sa od Denisky nauč” a rôznymi inými, dobre mienenými príspevkami nás rušili. V osade je však bežné, že na učenie nikto nemá pokoj, takže všetko bolo ako má byť.

Postupne sa deti začali zaujímať odkiaľ som k nim prišla. Keď som im ukázala fotky, na ktorých s pražskými Cigáňmi tancujeme čardáš, boli nadšené. Pridala som ukážku hudby, pár tanečných krokov na zaprášenom dvore a bolo rozhodnuté.

Pri mojich nasledujúcich návštevách osady mi ďalšie a ďalšie deti prinášali výkresy s kvietkami a srdiečkami a vetou, ktorá sa v malých obmenách opakovala na všetkých týchto darčekoch: „Pani učiteľka, ďakujeme krásne, že nás prihlásite na tanec.” Pri “mojom” stole na dvore sa vytvorila rada detí, ktoré trvali na tom, aby som si ich mená zapísala do zošita a na nikoho nezabudla, keď začnú skúšky. Kúpila som teda zošit a bolo rozhodnuté. Zoznam bol na svete, nadšenie detí tiež a ja som to chcela skúsiť.

Kedy je skúška?

Logistiku a technické záležitosti vzniku súboru teraz nechám bokom a skúsim popísať stav vecí tanečných (a iných) pri našich začiatkoch.

Hneď na úvod som narazila na problém, ktorý som pracovne nazvala “časový”. Dospelí ani deti sa totiž nedokázali stotožniť s faktom, že skúšky sú pravidlená aktivita. Pre nás bielych samozrejmá vec, pre Rómov absolútne nová situácia.

Neustále sa ma pýtali, či bude skúška, kedy začne skúška, kedy skončí skúška, kedy bude nabudúce skúška. Cestou do mestského kultúrneho strediska som vždy odpovedala na telefonáty rodičov, či naozaj bude skúška a kedy presne, a na konci hodiny zase vybavovala ich prosby, aby som im zavolala, keď sa skúška skončí. Trvalo mesiace než pochopili, že skúšky sú každý týždeň v rovnaké dni a v rovnakom čase, a tiež, že nemôžem každému jednému zavolať, že sme skončili, že to ONI si musia postrážiť čas, kedy končíme, a ak je to nutné, pre deti si musia prísť.

Ale Mara povedala….

Ďalším orieškom, ktorý by tiež nikomu z nás nenapadol, bola detská zlomyseľnosť. Keď sa (väčšinou) dievky v osade alebo v škole medzi sebou pohádali a chceli jedna druhej ublížiť, vzali si na pomoc práve naše, ešte stále na veľmi krehkých základoch stojace, tanečné skúšky.

Častý dialóg medzi mnou a súboristkami sa v tom čase začínal: „Nevidela som ťa včera na skúške”. Odpoveďou mi bola prekvapená tvárička a vysvetlenie: “Veď Mara povedala, že skúška je zrušená, tak som nechodila.”

Keďže na zlomyseľnosť tohoto typu som nemala iný dosah ako dohováranie, strávila som ďalšie mesiace opakovaním (deťom aj dospelým) pokynu, že ohľadne termínov majú veriť iba mne, a že keď niekedy skúšku zruším, všetkým dám vedieť sama.

Aj toto má však v osade svoje špecifiká. My bieli, ktorí máme takmer celý život jedno kontaktné číslo a telefón si vymeníme, keď nám prestane slúžiť, nechápeme čo sa deje, keď nám na naše textové správy alebo telefonáty nikto neodpovedá. Skutočnosť je taká, že Cigáni buď nemajú telefón (ktorí včera ešte mali), alebo (veľmi často) nemajú kredit, alebo dali svoj telefón sestre (babke, mame, tete….) alebo si doniesli telefón niekoho iného zo dvora a pod.

Človek sa musí spoľahnúť na to, že aspoň niektorí z nich moje správy dostanú a navzájom sa o nich budú informovať. Omyl! Ani toto nefunguje a nič si neposunú ďalej. Skrátka, všetko čo by vás nenapadlo ako vedúcu tanečného telesa riešiť, to všetko riešiť musíte.

Nekonečná príprava

Keď konečne dostanete deti na miesto určenia a myslíte si, že by mohla začať tanečná príprava, zistíte, že deti majú nevhodné oblečenie (v ktorom sa nedá riadne pohybovať alebo je veľmi teplé) a zároveň si nepriniesli nič na prezlečenie. Dievčatá nemajú gumičky na zopnutie vlasov počas tréningu, nemajú pitie ani fľašu, ktorú by si naplnili vodou a pod. Keď ako-tak vyriešite oblečenie (vyzliecť a uviazať čo sa dá), rozdáte dievkam všetky svoje náhradné sponky, aby si upevnili vlasy, a necháte ich, aby vypili celý váš pitný režim, zistíte, že sú hladné.

Nikoho u nich doma nenapadlo, že na skúšku ich nemôžu poslať s prázdnym žalúdkom. Podáte im teda balíček záchranných keksíkov, ktorý nosíte pre prípad núdze, a potom spolu s nimi zbierate z parketu omrvinky (často vy zbierate a oni sa pozerajú). Všetko sa odohráva za neustáleho výskania, pobehovania, vyskakovania a všeobecnej trmy-vrmy, a keď konečne nastane čas tancovať, cítite sa, akoby ste vyložili tatrovku dreva.

No a potom príde tá vytúžená chvíľa a z malého reproduktora sa ozve cimbál…

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.