Gádži v osade – keď si výprask zaslúžia rodičia

V škole, kde som učila cigánsky čardáš, neboli len rómske deti. Boli tam žiaci, ktorých na špeciálne vzdelávanie doporučil psychológ podľa vyšetrení a testov, ktoré s etnicitou nemali nič spoločné. Pravdou je, že väčšina takto doporučených detí v spádovej oblasti našej školy, ale boli cigáni. Ak tam prišli „biele rodiny“ na odporúčanie psychológa, pozrieť si necigánske rodiny, väčšinou sa rozhodli dať deti inam. Prostredie s takou prevahou rómskych žiakov aká bola u nás v nich nevyvolávalo dôveru a zrejme sa im nezdalo pre ich deti dosť inšpiratívne.

Občas sa však predsa len stalo, že v ročníku nejaké polocigánske alebo aj úplne „biele“ dieťa bolo.

Anjelská trpezlivosť a nervy zo železa

Kolegovia, učitelia špeciálnej školy, boli na prvý pohľad iní, než s akými som sa dovtedy v školách stretla. Roky skúseností, zmien ministrov, pravidiel, metodík a spôsobov výuky ich naučili spoliehať sa len na vlastný úsudok a skúsenosť.

Nervy zo železa, anjelská trpezlivosť a žiadne ego, boli atribúty, bez ktorých by u nás pedagóg dlho nevydržal. Obdivovala som učiteľku literatúry, ktorá sa pri vysvetľovaní porekadla “kudy vítr, tudy plášť” musela najprv vysporiadať s otázkou, čo je to plášť. Alebo matematikára, ktorý napísal na tabuľu koľko kíl jabĺk a koľko hrušiek kúpila rodina v obchode a čakal, že mu žiaci povedia koľko kíl ovocia dohromady kúpili. Asi nie je ľahké stáť v triede, kde žiaci ani len netušia, čo s tými dvoma číslami urobiť. Najprv sa všetci len pozerajú. Potom niekoho napadne ich vynásobiť, iného vydeliť, ďalšieho spočítať, niekoho zase odpočítať. V takejto tvorivej atmosféra utečie hodina a na ďalší deň sa situácia zopakuje so zeleninou.

Jedna kolegyňa, češtinárka, si zaumienila, že svojho žiaka, ktorému už nikto nedával šancu, naučí správne písať veľké začiatočné písmená. Po tom, čo s ním opakovane individuálne preberala všetky základné spôsoby písania veľkých písmen pri podstatných menách, mu na skúšku zadala niekoľko slov, ktoré mal správne prepísať podľa vysvetlených pravidiel.

Na jej rozčarovanie však do testu napísal všetky zadané slová s malými písmenami. Úplne všetky, bez výnimky, až to vyzeralo, ako naschvál (praha, kaprova ulice, ústí nad labem a pod). Keď ho konfrontovala otázkou, prečo nepoužil to, čo sa spolu hodiny učili a napísal všetko s malým písmenom jej odpovedal: „Vždyť vy jste to do zadání napsala taky všechno s malým”. A bola vybavená.

V hromadnej doprave sa nespieva

Myslím si, že za celý čas môjho pôsobenia v škole, prišla na moju osobu len jediná sťažnosť zo strany rodičov. Išlo o desaťročného chlapca, ktorého otec bol gádžo, čiže biely. Chlapcova rómska matka sa prišla do školy sťažovať, že pani učiteľka Tančeková (tak ma deti volali) spieva so žiakmi cigánske piesne.

Personál školy jej vysvetlil, že väčšina našich žiakov sú Rómovia a preto je úplne v poriadku, že okrem českých piesní spievame aj po cigánsky. Na to z nahnevanej matky vyliezlo, že chlapec po cigánsky nahlas spieva v autobusoch a električkách cestou do a zo školy, a ona sa za neho preto hanbí.

Zástupca vedenia jej musel vysvetliť, že je úlohou rodiča a nie školy, vysvetliť dieťaťu, že v prostriedkoch hromadnej dopravy sa, po cigánsky ani po česky, jednoducho nespieva.

Keď si výprask zaslúžia rodičia

Aj učitelia sú len ľudia a nedokážu sa ubrániť väčším či menším sympatiám k žiakom.

Dominik bol určite môj obľúbený žiak. Jedno z mála bielych detí v škole, na tanec hotové poleno. Do choreografie sa mi hodil rovnako ako vrece zemiakov, ale inak to bol  šikovný a dobrý chlapec. Myslím si, že keby mal dostatočnú podporu zo strany rodičov, mohol by navštevovať klasickú základnú školu.

Domnikov problém bol, že sa nenaučil zrozumiteľne rozprávať. V desiatich rokov bola jeho reč na úrovni dvojročného dieťaťa, ktorému často, okrem vlastnej rodiny, nikto nerozumie. Jeho problém však nespočíval v nedostatku inteligencie, čoho dôkazom bola rozvíjajúca sa slovná zásoba, ktorá sa rozširovala, spolu s jeho poznatkami, primerane s vekom. Bola to výslovnosť, ktorá sa v určitom veku prestala vyvíjať.

A keďže slov ovládal čím ďalej viac, bolo pre nás čím ďalej ťažšie sa v nich zorientovať a porozumieť mu. Len matne tuším ako musel chudák trpieť, keď videl ako mu nerozumieme. Pri jeho inteligencii muselo byť neskutočne frustrujúce cítiť sa takto bezmocne. A pritom pomoc existovala! Potreboval pravidelnú a dôslednú logopedickú starostlivosť.

Jediné čo mu mohlo pomôcť bol profesionálny rečový terapeut a hodiny, týždne a mesiace nudného domáceho nácviku s rodičmi. Napriek upozorneniu a odporúčaniam zo strany školy sa to rodičom nechcelo riešiť.

Nebudu to říkat stokrát

Dialóg s Dominikom vždy začínal otázkou z jeho strany: “Můžu něco říct?”. Nebolo to samozrejme takto artikulované ani vyslovené, ale opakoval tú frázu tak často, že som sa naučila ju, aj z tých pazvukov, rozoznať. Ohľaduplné a zdvorilé od desaťročného dieťaťa, ale keď sa to opakuje stále a vy máte na starosti skupinu ďalších, ťažko zvládateľných, detí, tak sa chtiac-nechtiac prichytíte pri odpovedi: „Ne, Dominiku, to se nesmí.”

Hneď v tej chvíli to ľutujete, ale skutočnosť je taká, že žiadne dieťa nemá právo privlastňovať si vašu pozornosť na úkor ostatných.

Raz som náhodou z jeho reči pochopila, že má dve sestry, ktoré chodia do klasickej školy, ale nebola som si úplne istá či som rozumela dobre. Vrátila som sa preto k tejto téme o niekoľko dní neskôr a spýtala sa na to isté. Myslela som, že si náš predchádzajúci rozhovor už nebude pamätať, ale mýlila som sa.

Vybavil ma, nahnevane a rezolútne slovami: „Ebudu i to íkat okát!” Náhodou som to pochopila hneď. „Nebudu ti to říkat stokrát.” Pamätal si naozaj všetko a svojím handicapom sa musel veľmi trápiť.

Terezka

Môj nezabudnuteľný rozhovor s bielou osemročnou Terezkou, na koberci tanečnej triedy, v kruhu ostatných rómskych aj nerómskych detí, sa nedá prepísať do rozprávania bez toho, aby nestratil na váhe každého jedného slova, a preto ho budem citovať.

Terezka mala dvoch súrodencov – staršiu sestru a mladšieho brata. Matku, prísnu a manipulatívnu osobu, som vídala často, a inštinkt mi našepkával, že otcov bude v tejto rodine viac.

Ja: Kam se chystáte o prázdninách, děti?

Terka: My pojedeme všichni k rodině na Slovensko.

Ja: A kdo je ze Slovenska, Terko, tvůj táta?

Terka: Né, můj táta přece sedí.

Ja: ???

Terka: Protože chtěl zabít moji sestru, Kristýnku.

Ja: Aha, takže ten ze Slovenska je asi Kristýnčin táta…

Terka: Né, Kristýnčin táta taky sedí.

Ja: ???

Terka: Ten chtěl přece zabít naši mámu.

Ja: A čí je to teda táta z toho Slovenska?

Terka: No, Tomíkův přece. A Tomík má na Slovensku ješte dva další sourozence….

V tejto chvíli sa v labyrinte Terezkiných rodinných vzťahov strácam a presúvam do praktickej roviny.

Ja: A když se ti tátové vrátí z basy, tak budou bydlet oba dva u vás?

Terka na mňa vyvalí oči, v ktorých je rovnaké zdesenie ako v tých mojich. V tej chvíli nám obom pomáha Michal (vyššie spomenutý spevák z MHD).

Michal: Nebojte se, paní učitelko, neboj Terko, oni stejně hned něco udělají a zase je zavřou.

Po tejto správe sme obe s úľavou vydýchli.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.