GROHOĽOVÁ: „Kouč, ktorý sa hrá na amatérskeho psychológa, môže byť nebezpečný.”

Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského, je mediátorka a zriaďovateľka Bratislavského mediačného centra, profesionálna koučka a členka International Coach Federation. Štúdiu koučingu sa venovala v medzinárodne akreditovanej austrálskej škole v Prahe. Používa metódu Brain-Based Coaching, ktorú vytvoril Austrálčan David Rock v spolupráci s neurovedcami z Neuroleadership Institute. So Zorou Inkou Grohoľovou sme sa rozprávali aj o tom, či koučing patrí alebo nepatrí do rúk psychológov.

Koučovia sú často inžinieri, právnici, učitelia, ktokoľvek, kto si urobil kurz.  Nie sú to odborníci z oblasti psychológie.  Je podľa vás správne, aby ovplyvňovali ľudí bez vyštudovanej psychológie?

Psychológia a koučing sú dve úplne rozdielne disciplíny. Mnohí moji kolegovia kouči sú psychológovia a hovoria, že to sú skrátka dva rôzne športy. Možno v niečom je dobré mať psychologické vzdelanie, v niečom to zase dobré nie je, niekoho to príliš ovplyvňuje, príliš to odvádza pozornosť. Koučing je metóda, nie je to psychológia.

Stretávate sa s touto otázkou často?

Je to taká prvácka začiatočnícka otázka. Podobne ako otázka, že ako môžem koučovať riaditeľa fabriky, šéfa banky, majiteľku kaderníctva a manažérku reštaurácie? Ako môžem každému vedieť poradiť? Koučovanie nie je radenie, je to opak radenia, koučovanie je vytiahnuť z človeka jeho maximálny potenciál správnymi otázkami. Každý človek má v hlave svoje odpovede a kouč vie dávať  také otázky, aby ich vytiahol von a objasnil mu, čo vlastne povedal.

A toto nie je hra so psychológiou človeka?

Kouč vie pomôcť, aby sa človek namotivoval, pochopil, čo vlastne chce, a otočil svoje myslenie z problémov k riešeniam. Koučing je metóda, ktorá sa dá naučiť, ale nie je to ovplyvňovanie a v žiadnom prípade to nie je radenie. V podstate to je prvá zásada koučovania, že kouč nesmie nikomu nikdy radiť. Čiže keď natrafíte na kouča, ktorý vás začne poučovať a hovoriť vám, čo máte robiť, tak utekajte preč. V prvom rade si zistite jeho vzdelanie a či je členom Medzinárodnej federácie koučov alebo aspoň inej dôveryhodnej organizácie koučov. To, že niekto nie je členom, nemusí byť ešte problém, ale to, že niekto je členom, znamená, že musí mať certifikované vzdelanie a kvalitné kontinuálne vzdelanie. Slovo kouč nie je nijakým spôsobom chránené a hocikto sa môže ráno zobudiť a povedať si, som kouč. Každý profesionál poskytuje bezplatné ukážkové sedenie, ktoré vám dá odpoveď na všetko. Mojou ambíciou nie je radiť ľuďom, ako majú žiť, ale snažím sa presmerovať ich myslenie tam, kde oni chcú.

Podľa vás je to prvácka otázka, ale poznám množstvo psychológov, ktorí majú na koučing vlastný názor a považujú ho za nebezpečný. Písali sme o tom aj na DALITO.

Súhlasím s tým, že treba dôverovať jedine profesionálnym koučom, ktorí sú členmi rešpektovaných organizácií, zaručujúcich profesionalitu. Aj mne vadí množstvo samozvaných koučov, ktorí sa snažia manipulovať ľudí, poučovať, zasahovať im do životov a hrať sa na akýchsi amatérskych psychológov. Ak má niekto labilnejšiu povahu a nechá sa ľahko ovplyvniť, môže byť takýto kouč preňho dokonca nebezpečný.

Ak radíte najvyšším manažérom, ako byť úspešný, prečo nerobíte vlastný biznis? 

Opakujem, koučing nie je radenie, ani mentorovanie. Úlohou profesionálneho kouča nie je niekomu radiť, ako má robiť biznis. Ak však má niekto pocit, že skôr dôveruje koučovi so skúsenosťami z biznisu, tak má možnosť si vybrať práve takého.  Mnohí moji kolegovia sú bývalí mega úspešní biznismeni, ktorí už majú pocit, že toho majú dosť a chceli robiť niečo, čo viac dáva zmysel. Tak teraz koučujú. Nie každý má cieľ robiť biznis či byť riaditeľom korporácie.

Akú najčastejšiu chybu robia klienti, ktorí sa cítia vyhorení, možno sa niečoho boja, prídu, objednajú si koučing a…

Myslia negatívne. Rozmýšľajú o tom, čoho sa boja a čo sa im všetko môže stať . Nemajú dobre nastavené ciele. V podstate ich majú také hmlisté: chcem byť úspešný, chcem to zvládnuť, chcem ukázať, nech ostatní vidia… No nevedia, čo to presne znamená. Ľudia chcú riešiť naraz aj sto vecí. Nedá sa oddeliť pracovný život od osobného života, je to jeden a ten istý človek, takže jedna z prvých vecí, ktorú s klientmi robíme, je zmapovanie všetkých oblastí, ktorými sa v súčasnosti zaoberajú. A človek zrazu zistí, že celý jeho život sa dá uchopiť. A tu nastáva tá zmena myslenia z negatívneho na pozitívne. Čiže koučovanie je zmena zamerania pozornosti človeka, aby pozornosť sústredil  na súčasnosť, a nie na minulosť, na to, prečo sa to stalo a odkiaľ to vychádza. My, koučovia, sme tréneri správneho používania mozgu. Som tu na to, aby som ho vylákala z komfortnej zóny, z toho, čo pozná, aby začal tvoriť, aby začal míňať  energiu na vytváranie vízií, ktoré chce.

To sa dá vynútiť?

Dá sa. Vylákať ho z nory, nenápadne, opatrne, aby robil to, čo sa mu nechce. Ako športový kouč, ktorý postupne donúti človeka, ktorý chce niečo dosiahnuť, robiť veci, ktoré sa mu nechcú, aby  bol ešte lepší a aj šťastný. A toto je v koučingu. Donútim mozog vytvárať víziu, rozmýšľať, ísť do budúcnosti.

Dalito uverejnilo aj rozhovor s mimoriadne úspešným podnikateľom, pre ktorého sú knihy o pozitívnej motivácii poriadnou kravinou. Pýtal sa, čo je protipól k pozitívnej motivácii. „Negatívna motivácia? To sa akože ráno zobudím a vymenujem si, čo dnes nevyjde? Ak niekto niečomu neverí, predsa do toho nemôže ísť. To je celé.“ Ako by ste ako koučka na to reagovali? Predpokladám, že koučing je tiež o pozitívnej motivácii.

Niektoré knihy sú geniálne, niektoré sú zbierkou násilne pozitívnych fráz. Každý má právo na svoj názor na rôzne knihy, každý nech číta a používa to, čo mu vyhovuje. No keď otočím vetu s dvojitým záporom, že ak niekto niečomu neverí, predsa do toho nemôže ísť, tak je to vlastne vyjadrenie pozitívnej motivácie: ak niekto niečomu verí, len vtedy do toho môže ísť. A to je presne to, s čím koučing pracuje.

Vyžiadala si koučing doba, ktorá je veľmi stresová a prežijú v nej len najsilnejší?

Nie, negatívne myslenie je biologická vec. Je to pohodlnosť mozgu. Ostať pri tom, čo viem a čo poznám, neučiť sa nové veci, nerobiť rozhodnutia, nerozvíjať sa a takto šetriť energiu. Lenže ľudia na vedúcich pozíciách sú najviac platení za to, čo stojí mozog najviac energie: za robenie rozhodnutí, za učenie sa nových vecí a vytváranie vízií. Všimnite si, za čo sú najviac platení vysokí manažéri? Presne za to, že preberajú zodpovednosť, majú víziu, za ktorou idú, vedia donútiť aj ostatných, motivovať seba, stále sa učia. Za vzdelanie sa platí, za kvalifikovanosť sa platí, to je normálna priama úmera, za prácu mozgu sa platí. A ja som tu na to, aby som tomu človek pomohla jeho mozog používať lepšie.

Kde toto všetko učia?

Na veľmi drahých školách. Ak niekto naozaj chce robiť kvalitný koučing, tie školy potom aj majú svoju cenu.

Sú mozgy ochotné platiť za služby koučingu?

Rovnako ako v športe, aj v manažérskej práci človek môže prísť do bodu, kedy cíti,  že potrebuje trénera, aby sa posunul ďalej. V pracovnej oblasti je takýmto trénerom profesionálny kouč. Športový tréner to tiež neurobí za vás, no vie z vás dostať maximum, motivovať, sprevádzať, polemizovať, poukazovať na opakované vzorce, vnímať z odstupu, ktoré z nich sú pre vás užitočné, a ktoré vás brzdia. Za toto klienti radi zaplatia. Na konci každej série sedení dávam svojim klientom otázku, či považujú čas a peniaze investované do koučingu za dobrú investíciu. Doteraz každý klient povedal áno alebo určite áno.

Takže máte veľa klientov bývalých športovcov ?

Áno, a je to markantné, keď je niekto bývalý športovec, úplne inak sa s ním pracuje, úplne inak rozmýšľa. Sú to ľudia zvyknutí vynaložiť námahu a urobia to radi, aj keď vedia, že je to ťažké.

Predpokladám, že hodiny koučingu sú dôverné.

Na začiatku každého koučovania musí padnúť veta, že všetko, o čom sa rozprávame, je raz a navždy dôverné z mojej strany. Dokonca keď sa s klientom stretneme mimo  koučovacieho sedenia, čo sa v Bratislave veľmi často stáva, tak s ním nesmiem hovoriť o ničom, čo bolo obsahom koučingu.

Akí sú to ľudia, ktorí vás vyhľadávajú? Aj takí, že zober egu moc?

Áno, ego vytvára veľmi často strach zo zlyhania a z toho, ako to bude vyzerať. To je niečo, čo nás zbytočne ovláda. Človek sa musí naučiť oslobodiť od toho, čo tomu budú hovoriť druhí.

Je to častý problém na Slovensku?

Asi všade. Jednou časťou mojej práce je naučiť ľudí počúvať svoje vlastné vnútro. Oslobodiť sa od toho, čo tomu hovoria iní. A vedia to byť veľmi krásne a silné momenty. Napríklad vtedy, keď ľudia hľadajú profesionálne smerovanie. Nevedia sa dostať k svojmu vnútornému hlasu, lebo ho prehlušuje veľa iných hlasov. Napríklad: tu zle platia, ísť do takejto branže je hlúposť, tu sa nedá  presadiť… To sú nánosy, ktoré sa musíme naučiť povypínať.

Musíte sa po koučingu vyventilovať?

Absolútne nie. Ak to kouč robí dobre, tak sa nepotrebuje ventilovať, pretože sa do toho nevkladá. Keď zistím, že téma vo mne po sedení rezonuje, tak sa niekde stala chyba. Nie je to moja vec, ja som tu iba sprievodca pre klienta. A na toto si musím dávať pozor. Mne sa to skoro vždy darí.

Takže ľudia, ktorí vyhľadajú kouča, nie sú psychicky labilní?

Čo je to psychicky labilní? Neviem na to odpovedať. Ak si myslím, že niekto potrebuje psychológa, je mojou prvoradou povinnosťou poslať ho za ním. Spolupracujem aj s psychoterapeutkou.  Ja iba riešim, kde človek je a kam chce ísť, k naozaj ťažkým témam sa nedostávam.

Hovorí sa, že dnešná generácia absolventov naráža v pracovnom teréne na typ 55-ročných manažérov. Hovorí sa o strete dvoch generácií: jedna pracuje 12 − 15 hodín denne a druhá à la franҫaise, iba osem. Hovoríte na sedeniach aj o tom?

Áno.  Je to ako pracovať s človekom z inej kultúry. Z tých dvoch mozgov každý považuje za normálne niečo iné. To, že skúsený manažér vyrástol naozaj v tvrdom korporačnom prostredí,  kde bolo prestížou byť zaneprázdnený, lebo najviac uznania mal ten, kto ostal v práci najdlhšie, je dnes na smiech ľuďom, ktorí vychádzajú zo škôl. Dnes už naozaj takto nikto nerozmýšľa. Všetci si musia zvyknúť, že máme nejaký spoločný cieľ a to, ako ho dosiahneme, tie spôsoby, to nás nemá zaujímať. Skúsený manažér − senior sa nemá stresovať a rozčuľovať nad tým, že to tí mladí ľudia robia inak ako on. Jeho má zaujímať  výsledok.

Takže má vyhľadať kouča?

Na koučing má ísť ten, kto má pocit, že potrebuje so sebou niečo robiť a musí na sebe pracovať. Ak má senior manažér tento pocit, tak áno.