Gustave Eiffel, autor Eiffelovej veže, považoval školské roky za márnenie času
Napriek tomu, že počas svojho života navrhol množstvo dôležitých stavieb po celom svete, každý si ho spája s ikonickou vežou, ktorá nesie jeho meno. Notoricky známu Eiffelovu vežu predstavil v roku 1889 pri príležitosti Svetovej výstavy a k oslavám 100. výročia Veľkej francúzskej revolúcie.
15. decembra uplynie 190 rokov od narodenia francúzskeho stavebného inžiniera a priekopníka v stavbe oceľových konštrukcií Gustava Eiffela.
Gustave Eiffel sa narodil sa 15. decembra 1832 vo francúzskom Dijone. Meno Eiffel prijal jeho otec Jean-René, keď emigroval zo svojho rodiska v nemeckom pohorí Eifel v Marmagene. Dôvodom bolo, že Francúzi nevedeli vysloviť jeho skutočné priezvisko Bönickhausen.
Počas mladosti najsilnejšie vplývali na výchovu budúceho staviteľa strýkovia Jean-Baptiste Mollerat a Michel Perret. Obaja boli úspešní chemici a do hlavy mladého Eiffela vlievali všetky možné vedomosti od chémie, baníctva, prírodných vied až po náboženstvo a filozofiu. V škole bol Eiffel mimoriadne bystrý, no nie veľmi učenlivý. Nudil sa a považoval školské roky za márnenie času. Pripravoval sa na prestížnu polytechnickú školu v Paríži, ale neprijali ho.
Nakoniec navštevoval Ecole Centrale des Arts et Manufactures v Paríži, kde študoval chémiu a v roku 1855 získal titul. Následne sa zamestnal v konštrukčnej firme špecializovanej na stavbu železných mostov. Podieľal sa napríklad na konštrukcii mosta cez rieku Garonne v Bordeaux, železničnej stanice v Toulouse a na moste Garabit v južnom Francúzsku.
Jedným z jeho známych diel je Socha Slobody, dar Francúzov občanom USA ako výraz priateľstva. Eiffel bol jedným z trojice autorov tohto monumentu. Navrhol jej železnú konštrukciu a pod jeho dohľadom Sochu Slobody aj vztýčili. Presne vypočítal, aký tlak bude musieť niesť každá jej časť a ako sa má rozložiť jej hmotnosť tak, aby socha mala dlhú životnosť pri maximálnej bezpečnosti.
Dielo sa podarilo a turisticky príťažlivá socha víta ľudí na Ostrove slobody pri New Yorku. Socha bola do USA prevezená v častiach, ktoré dva roky na seba skladali a spájali. Na svojom podstavci stojí ako hotové dielo od roku 1886.
Najvýznamnejším dielom konštruktéra je Eiffelova veža. Je celá zo železa a spolupracoval na nej s jedným z najznámejších mostárov a konštruktérov Rakúsko-Uhorska a rodákom zo Šale Jánom Čiernohausom, neskôr známym ako Jánosom Feketeházym. Čiernohaus zodpovedal za výpočet nosnej konštrukcie, ktorá mala váhu deväť tisíc ton. Zároveň bol odborným dozorom stavby.
Elegantná, ľahko pôsobiaca konštrukcia sa ukázala byť veľmi stabilnou. So svojou výškou 324 metrov bola do roku 1930 najvyššou stavbou na svete. Veža, vyvolávajúca protichodné nálady, odsudzovaná aj velebená, mala stáť na svojom mieste iba do roku 1909. Napokon nebola odstránená a dodnes priťahuje k sebe domácich aj zahraničných návštevníkov. Pri odovzdaní stavby o nej napísal americký časopis Scientific American 15. júna 1889, že bola postavená načas, bez chyby a bez nehôd.
Eiffel sa podieľal aj na prestavbe železničnej stanice Nyugati v Budapešti, ktorá sa konala za plnej prevádzky v roku 1877. Skonštruoval veľa mostov, ktoré dodával zákazníkom rozdelené na časti v debnách. Tak sa jeho mosty dostali aj do Vietnamu, Peru a iných vzdialených krajín. Navrhol aj centrálnu železničnú stanicu v Santiagu de Chile (1897) či maják Mona Island Light neďaleko Portorika.
Napriek jeho poctivej práci však stavebná spoločnosť vplyvom ostatných spoločníkov zbankrotovala a z podozrenia zo sprenevery ho očistil až súd. Po odchode do dôchodku skúmal a rozvíjal nové nápady prostredníctvom praktického využitia Eiffelovej veže.
Veža mu umožnila dosiahnuť pokrok v aerodynamike, meteorológii a rádiovom vysielaní. Pre svoj aerodynamický výskum postavil na základni veže aerodynamický tunel, na rôzne miesta na veži nechal umiestniť meteorologické zariadenia a navrhol armáde, aby na vrchol veže nainštalovala rádiové zariadenie.
Gustave Eiffel zomrel 27. decembra 1923 krátko po svojich 91. narodeninách vo svojom sídle v Paríži. Pochovali ho na cintoríne Cimetiere de Levallois-Perret.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)