Herec a hudobník Ivo Novák: “Svetové hviezdy vám preukazujú oveľa viac rešpektu než je zvykom u nás.”
Vyštudoval herectvo na pražskej DAMU. Hosťoval vo viacerých divadlách, hral v seriáloch a domácich i zahraničných filmoch. V Mission: Impossible si zahral po boku Toma Cruisa. Ako gitarista hrá vo folk-rockovej kapele Condurango. Pracuje aj ako lektor komunikácie v automobilke. „Je mi veľmi príjemné, že kombinujem viac rôznych činností. Verím, že to znižuje aj riziko vyhorenia,“ hovorí český herec, hudobník a lektor Ivo Novák.
Vyštudovali ste DAMU, hosťovali ste vo viacerých divadlách, ste gitarista folk-rockovej skupiny Condurango herečky Báry Hrzánovej. Vyučujete hru na gitaru. Skladáte scénickú hudbu. Hrali ste v seriáloch i v zahraničných filmoch, venujete sa aj dabingu. Pôsobíte ako kouč a lektor komunikácie a verejného prejavu. Zabudol som na niečo? Takže inak sa začať ani nedá: Čím sa dnes cítite byť najviac? Hercom, hudobníkom alebo lektorom?
Ešte by som to doplnil o kapelu Lilimat, ktorá vznikla tesne pred vypuknutím covidu. Založili sme ju s kolegom z Conduranga Nicolasom Arthofferom.
Formuloval by som to skôr tak, čo ma momentálne najviac baví: je to tá lektorská práca na kurzoch komunikácie. Tam mám najsilnejší pocit, že to má konkrétny zmysel. Určite to súvisí aj s tým, že na rozdiel od tých ostatných činností sa tomu venujem relatívne krátko, začal som v roku 2018.
Pri výpočte všetkých vašich činností a aktivít si niekto môže položiť otázku: Nedá sa dnes vyžiť z herectva? Alebo sa spýtam aj inak. Tie aktivity a činnosti naznačujú, že máte rád voľnosť a širší záber tvorivosti, alebo je to, ako sa hovorí, z núdze cnosť?
Skôr to druhé. Nikdy som nemal schopnosť samostatne plánovať a potom veci realizovať. Vždy to bolo o tom, že som bol v správnom čase na správnom mieste a niekto ma oslovil s nejakou ponukou. Ale samozrejme, je mi veľmi príjemné, že kombinujem viac rôznych činností. Verím, že to znižuje aj riziko vyhorenia.
No a čo sa týka uživenia sa, ekonóm by asi hovoril diverzifikácii. Jednoducho, pokiaľ by som s niektorou z tých činností z akéhokoľvek dôvodu musel skončiť, nebudem úplne vo vzduchoprázdne.
Po štúdiu herectva ste roku 1989 začali hrať Divadle pod Palmovkou. Spomínate si na svoje začiatky?
Vtedy sa to ešte volalo Divadlo S. K. Neumanna. Nežná revolúcia prišla v novembri, takže ja som nastupoval do divadla, ktoré ešte malo riadnu stranícku organizáciu a bolo tam niekoľko „kovaných“ komunistov. Ale našťastie bolo tam aj veľa slušných ľudí a skvelých hercov. Nikdy nezabudnem na Mirka Nohýnka, herca a režiséra, ktorý mne, neskúsenému začiatočníkovi čerstvo po škole, ponúkol hlavnú rolu vo svojej prvej réžii hry Neila Simona Biloxie blues.
Rád spomínam aj na Karla Urbánka, s ktorým sme tesne po revolúcii naskúšali dramatizáciu textov Josefa Škvoreckého a neskôr aj sériu kabaretov čerpajúcich z obdobia prvej republiky. Úžasnými kolegami boli Josef Skopeček, Zdeněk Ornest, Simona Vrbická, Marcela Nohýnková, Libor Hruška, Jitka Sedláčková a veľa ďalších.
Tie spomienky sú však často spojené viac s udalosťami tej doby než s umením ako takým: prvý štrajk divadiel po 17. novembri, debaty s divákmi, samotná Nežná revolúcia. No a potom, samozrejme, stretnutie s Josefom Škvoreckým, Karlom Krylom atď.
Zahrali ste si vo viacerých zahraničných filmoch. Napríklad aj po boku Toma Cruissa vo filme Mission: Impossible – Ghost Protocol. Aká to bola pre vás skúsenosť ocitnúť sa vo filmoch so svetovými hereckých hviezdami? Alebo napríklad s režisérom Ronom Howardom?
Prvé, čo si hneď uvedomíte, je, že vám ako hereckému partnerovi preukazujú oveľa viac rešpektu, než je zvykom u nás. Skrátka: prešiel si castingom, kamerovými skúškami a tak ďalej? Tak sem patríš. A nik nemá potrebu dávať vám najavo nejakú nadradenosť. Navyše, pokiaľ nie ste totálny ignorant, hneď pri prvom zábere si uvedomíte tú ich obrovskú skúsenosť a profesionalitu a snažíte sa, ako sa len dá, veľmi im to nekaziť.
Máte z týchto filmovačiek nejakú úsmevnú alebo inak zaujímavú historku?
Práve Mission: Impossible malo trochu akoby prepálený scenár hollywoodskeho trháku. Až počas nakrúcania v Prahe sa rozhodlo, že sa budem biť s Tomom Cruisom. Strávil som kvôli tomu štrnásť dní v Dubaji, mal som tam osobného šoféra, medzi nakrúcaním ma Tom Cruise pozval pretekať na motokárach, a keď bolo všetko natočené, šli sme do Abu Zabí na preteky Formule 1. A po pretekoch na koncert Prince. Neprestajne som si hovoril, že ma už čoskoro niekto zobudí, že to predsa nemôže byť skutočné.
Zaujímavosťou je, že tá bitka trvá vo filme niekoľko sekúnd. S Tomom Cruisom sme spoločne urobili až 380 (!) cvičných pokusov, než sa začalo reálne nakrúcať. Takto to nerobia všetci, ale on je skutočne perfekcionista. Keď si to raz ešte niekedy pozriete, spomeňte si na iné akčné scény, ktoré ste s ním videli a pochopíte, aký obrovský kus práce za tým je.
Tak už len kvôli tomuto si to znovu pozriem a pripomeniem si toto vaše rozprávanie. Ak dovolíte, poďme ešte k vašim študentským časom, konkrétne ku kapele Condurango. Tá vznikla v 80. rokoch ako študentská skupina na DAMU. Ako vlastne kapela vznikla? Bola iniciátorkou Bára Hrzánová?
Áno, Bára a na samom začiatku aj Pavel Anděl. Mňa oslovili, keď už kapelou prešlo niekoľko iných gitaristov, medzi inými, a to sa málo vie, aj Ivan Trojan.
Condurango je sladové víno na žalúdok a podporu trávenia. Kto prišiel s týmto názvom?
Aj s týmto prišla Bára. Hľadala niečo, čo by znelo exoticky. A páčilo sa jej aj to, že sa vyrába z kôry juhoamerického stromu a v popise bolo uvedené: „Na podporu chutí“. Pre vysvetlenie: veľa sme sa vtedy inšpirovali latinskoamerickou hudbou, bossa novou a podobne.
Ako ste to vtedy brali? Že to bude taká študentská hobby kapela, alebo že sa vydáte na serióznu hudobnú dráhu?
Asi sme vtedy vôbec nerozmýšľali v týchto kategóriách. Proste sme len skúšali robiť hudbu, ktorá nás baví.
Takže vtedy ste asi nemali predstavu, že s touto kapelou budete hrať tak dlho.
Ako som povedal, nič sme neplánovali, skôr sme si len užívali spoločné hranie a slobodu samostatne sa rozhodovať, čo a ako chceme hrať. Vôbec sme to totiž nebrali ako zdroj obživy. Boli sme ochotní hrať zadarmo takmer kdekoľvek a kedykoľvek.
V úvode som spomenul, že pôsobíte aj ako lektor. Táto vaša činnosť je spätá s mladoboleslavskou škodovkou. Ako sa herec a hudobník stane lektorom pre automobilku? Aká je práca lektora v takom prostredí?
Moja skvelá žena (Claudia Vašeková, pozn.) je za viacerými „náhodami“ v mojom profesijnom živote. Napríklad keby ma nepresvedčila, aby som si na casting vzal tmavý oblek, tú rolu v Mission: Impossibile by som asi nemal. Nejakým šiestym zmyslom vycítila, že tentoraz, na rozdiel od zaužívanej praxe, tam bude osobne prítomný aj režisér a že bude užitočné mu s tou predstavou tajného agenta trochu pomôcť.
No a raz prišla s tým, že manžel jednej jej známej má vzdelávaciu agentúru, v škodovke lektoruje komunikáciu, má toho veľa a potrebuje niekoho, s kým by sa striedal. A že by mu vlastne vyhovoval herec, ktorý sa to naučí skoro ako rolu. Mal som výhodu, že som už zopár rokov, i keď nepravidelne, školil prezentačné zručnosti. To má k javisku oveľa bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Tak som sa nejaký čas chodil pozerať, ako to prebieha. Potom som začal s čiastkovými témami a dnes vediem päť vzdelávacích seminárov na témy ako: Vyjednávanie a argumentácia, Základy komunikácie a asertivity, Jednanie v ťažkých situáciách atď.
Moja práca vyzerá tak, že mi na seminár príde zvyčajne dvanásť zamestnancov z rôznych oddelení škodovky, ktorí sa dovtedy vôbec nepoznali a ja ich postupne rôznymi cvičeniami a experimentmi zoznamujem s určitými zákonitosťami komunikačného procesu, ktoré by sa im pri správnom použití mohli hodiť pri vzájomnej spolupráci vo firme a tiež s externými dodávateľmi.
Keď vám potom na konci niektorý z účastníkov povie, že tam šiel len preto, že mu to nadriadení naplánovali, ale že ho to nakoniec naozaj zaujalo a bavilo, je to skoro ako aplauz v divadle.
Vašou manželkou je slovenská herečka a koučka Claudia Vašeková. Smiem sa spýtať, ako ste sa zoznámili?
Už na DAMU, ale to ešte vôbec nevyzeralo, že by sme si práve my dvaja raz založili spoločnú rodinu. Pamätám si, že som raz sedel s gitarou na chodbe internátu s názvom Volha, bola tam totiž úžasná akustika, a Claudia odrazu prišla ku mne, sadla si a počúvala, ako hrám. No a keď som stále len hral a k ničomu ďalšiemu som sa nemal, tak zasa odišla. Pravdepodobne som bol vtedy beznádejne zamilovaný do nejakej inej spolužiačky. Na DAMU boli totiž naozaj krásne dievčatá. Takže so mnou veľká zábava nebola.
Neskôr som ju stretol tesne pred jej odchodom do Holandska na stáž k svetoznámemu českému choreografovi Jiřímu Kiliánovi. Potom som jej poslal vianočnú pohľadnicu. Neviem, či to spôsobila tá pohľadnica, ale po návrate prišla na koncert Conduranga, po koncerte som ju odprevadil domov a odvtedy sme spolu 31 rokov. Máme dve úžasné dcéry. Kristýna má 25 rokov a pracuje vo filmovej produkcii, Karolíny má 18 a na budúci rok bude maturovať.
Karolína je výborná tanečnica, venovala sa modernému baletu, teraz sú to muzikály. Ako začínajúca herečka hrala v seriáli Osada. Spýtam sa vás to isté, čo som sa nedávno v rozhovore spýtal aj vašej pani manželky Claudii: Neprepadá vás niekedy profesionálna deformácia a pokušenie radiť jej, aspoň príležitostne ju tak trochu koučovať?
Čo sa týka herectva, vôbec sa neodvažujem. Vždy som bojoval s vlastnou veľkou neistotou. Mám pocit, že ona sa môže spoľahnúť na svoj inštinkt a talent. Nezabúdajte, že už teraz má pred kamerou i na javisku za sebou viac, než ja v dvadsiatich piatich a ešte aj so štúdium na DAMU. Maximálne sa jej snažím občas poradiť ohľadom fungovania medi kolegami, v divadle, na pľaci pri nakrúcaní a podobne. Alebo napríklad pri účasti na castingu. Aj tak si často vypočujem, že si to doma mýlim so seminárom a že jej robím prednášky.
Ako v každej inej profesii, aj tu je pomerne veľa skúseností zrejme neprenosných. No ale my rodičia… Proste to nevydržíme, a poučujeme a poučujeme. My to totiž samozrejme myslíme dobre (smiech).
(Ak vás tento rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu