Historik Jakub Štofaník: „Cirkev by sa nemala zabarikádovať vo svojom svete. Mala by vstupovať do debát so širokou verejnosťou.”
„Spoločenskú klímu si všetci dobre uvedomujeme a určite vplýva aj na rozhodovanie o návrate na Slovensko”
PhDr. Jakub Štofaník, PhD. pochádza zo Záhradného pri Prešove. Študoval históriu a etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Bol súčasťou doktorskej školy na Inštitúte Maxa Plancka pre sociálnu antropológiu v Halle. Pôsobil aj v Bruseli a Paríži. Dnes pôsobí v Prahe na Masarykovom ústave a archíve Akadémie vied ČR. Bádateľsky sa zameriava na sociálne a kultúrne dejiny Európy 19. a 20. storočia, cirkevné dejiny a otázky religiozity.
- Katolíci našli spôsob, ako reagovať na sociálnu otázku a postavenie robotníctva, nárast priemyslu, ťažké životné podmienky množstva ľudí a rastúcu sociálnu nespravodlivosť.
- Kedy začali kresťansko-sociálne spolky a odbory rásť?
- Čo by sa malo zmeniť, aby sa úspešní Slováci vrátili natrvalo?
Ako historik sa venujete témam sociálneho katolicizmu, no nie tak z pohľadu sociálneho učenia cirkvi, ale najmä z hľadiska kolektívnej sociálnej praxe a reakcií na ňu. Čo vás priviedlo k štúdiu robotníctva, náboženstva a sociálneho katolicizmu?
K tejto téme som sa dostal cez skúmanie hnutia Jeunesse ouvrière chrétienne (Mladí kresťanskí robotníci), ktoré spoluzakladal belgický kňaz Joseph Cardijn. Počas pobytu Erasmus v Belgicku som študoval jeho vznik a rozvoj v iných krajinách. Postupne som si uvedomoval, že za týmto hnutím je širšia problematika sociálneho myslenia, ktorá ma zaujala tým, že prepájala dejiny robotníctva s náboženskými a politickými dejinami.
O sociálnych témach a sociálnom učení cirkvi je množstvo prác, no v histórii sociálnej praxe stále sú ešte neprebádané alebo menej skúmané témy a oblasti. Dospeli ste pri vašom výskume k nejakým novým zaujímavým poznatkom?
Tejto téme som sa venoval v rámci svojho doktorátu a tesne po ňom. Zaujímalo ma hlavne, ako pracovali s oficiálnym učením cirkvi miestne náboženské komunity, ako si ho prispôsobovali a prečo niekde fungovalo viac a niekde menej.
Zaujímavým zistením bolo, že sociálne učenie cirkvi sa stalo veľmi dôležitým pre rozvoj celého spektra katolíckych politických strán, spolkov a odborov. Jazyk sociálnych encyklík sa tak stal zároveň mobilizačným a emancipačným prvkom pre časť robotníctva i nástrojom konkurenčného boja.
Ak hovoríme o sociálnom katolicizme, tak sú tu dve roviny: sociálne učenie inštitucionálnej cirkvi a potom hnutia sociálne angažovaných katolíkov danej doby.
Ako správne tušíte, zaujímalo ma viac práve to angažovanie sa katolíkov v konkrétnych sociálnych problémoch medzi robotníctvom. Sociálny katolicizmus som tak chápal ako hnutie, ktoré síce bolo založené na oficiálnom učení cirkvi, ale malo podobu veľmi typickú pre dobovú priemyselnú spoločnosť. Venoval som sa kresťansko-robotníckym spolkom, odborom i politickým stranám, ktoré na tomto učení stavali svoj sociálny program.
Druhým širším okruhom výskumu bolo pre mňa sociálne myslenie katolíckej cirkvi, pod ktorým by sme našli nielen oficiálne učenie formulované v encyklikách, ale hlavne rôzne inšpiračné zdroje, diskusie, spory a neuskutočnené projekty.
Načrtli ste, čo máme rozumieť pod sociálnym katolicizmom v kontexte doby, ktorej sa venujete. V čom však bol jeho najväčší prínos?
Jeho prínosom bolo, že katolíci našli spôsob, ako reagovať na jednu z veľkých dobových výziev – na sociálnu otázku a postavenie robotníctva, nárast priemyslu, ťažké životné podmienky množstva ľudí a rastúcu sociálnu nespravodlivosť. Svoju odpoveď sformovali do podoby, ktorá nebola len teologická, ale reagovala aj na dobové vedecké diskusie, spoločenský a politický život.
Naznačili ste reakciu na situáciu v tej dobe, respektíve na jednu z veľkých výziev tej doby. Teraz z opačného pohľadu: Ako reagovalo vtedajšie robotnícke prostredie na sociálny katolicizmus?
Spočiatku s istou nedôverou a nezáujmom. Kresťansko-sociálne hnutie muselo dohnať sklz, ktorý malo v porovnaní so socialistami, ktorí boli v organizovaní robotníctva oveľa ďalej. Muselo zároveň presvedčiť robotníkov, že im neponúka len nejakú novú podobu charity spravovanej kňazmi, rehoľníčkami či manželkami priemyselníkov, ale počíta s ich priamym zapojením do rozhodovania, bude schopné zasadiť sa za ich práva a pomôcť riešiť ich problémy. V momente, keď sa to podarilo, začali tieto kresťansko-sociálne spolky a odbory rásť.
Asi najznámejšie mená v tejto súvislosti sú biskup Ketteler, ktorý významne ovplyvnil sociálne myslenie v cirkvi na celé desaťročia a Adolph Kolping, ktorého sociálne iniciatívy boli prelomové. Kolpingovo dielo je známe aj na Slovensku.
Kolping a Ketteler boli nepochybne veľmi významné osobnosti pre sociálny katolicizmus. Okrem nich by sme však našli ešte veľké množstvo ďalších aktérov. Jednotlivcov, ale aj inštitúcie či redakcie časopisov, ktoré sa podieľali na rozvoji sociálneho katolicizmu. Jedným z nich bol v dvadsiatom storočí už spomínaný belgický kňaz, neskôr kardinál Joseph Cardijn.
V stredoeurópskom priestore by som zmienil ešte Karla von Vogelsanga, ktorý bol pri založení mesačníka pre kresťanskú sociálnu reformu a sociálne vedy. Pre tento projekt nadchol generáciu svojich nasledovníkov a kresťansko-sociálny pohľad pomohol pretaviť aj do štátnej sociálnej politiky a reforiem konca 19. storočia. Spomenul by som ešte Karla Luegera, ktorý stál za vznikom masovej Kresťansko-sociálnej strany, ktorá sa však nestránila používať veľmi konfliktný jazyk a antisemitské útoky.
Pozrime sa teraz konkrétnejšie na naše prostredie. Aký bol charakter a vplyv sociálneho katolicizmu u nás?
Na kresťansko-sociálnom základe sa rozvíjala celá škála politických projektov, spolkov a odborov už od konca 19. storočia. Kresťanská sociológia sa vyučovala na teologických fakultách i v seminároch. Týmto učením sa inšpirovali vznikajúce ľudové strany. Problémom však bola veľmi silná nacionalizácia a politizácia celého kresťansko-sociálneho hnutia. Každá národná skupina mala vlastné robotnícke spolky a mládežnícke organizácie.
Podobný model pretrval aj v dobe medzivojnového Československa a limitoval ďalší rozvoj celého hnutia. Zároveň klérus nedokázal prijať predstavu, že by sa z riadenia spolkov mal stiahnuť a prenechať priestor priamo robotníctvu či mládeži.
V období druhej svetovej vojny sa spolu s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou skompromitovali aj kresťansko-sociálne odbory. Tým sčasti skompromitovali aj sociálne učenie cirkvi, ktoré začlenili do ideológie vojnového štátu.
Naznačili ste niektoré medzníky sociálneho katolicizmu. Avšak v čom môže byť sociálny katolicizmus inšpiráciou pre dnešok?
Sociálne učenie katolíckej cirkvi, samozrejme, nezamrzlo na postojoch z konca 19. storočia. Ďalej sa vyvíjalo a naprieč 20. storočím malo veľmi zaujímavé trajektórie. Inšpiráciou pre dnešok by určite mohla byť otvorenosť k potrebám doby. To, že je dobré nezabarikádovať sa vo svojom vlastnom teologickom svete, národnej komunite či politických názoroch. Ale naopak vstupovať do debát so širokou verejnosťou a snažiť sa aktívne prinášať riešenia na aktuálne spoločenské otázky.
Dobre, takže čo to znamená konkrétne? Ktoré sú tie potreby dnešnej doby, voči ktorým by mala byť cirkev na Slovensku otvorenejšia? Aké sú dnes tie spoločenské otázky, riešenia ktorých by mala napomáhať prípadne iniciovať?
Z dedičstva otázok, ktorým sa venoval sociálny katolicizmus, je napríklad stále silne aktuálny problém sociálnej nespravodlivosti. Naň dnes nadväzujú otázky vzťahov k menšinám, vylúčeným lokalitám či migrácii. Katolíci na Slovensku sa týmto otázkam síce venujú, ale len zriedkavo ich prinášajú ako zásadné témy do verejného priestoru. Za mobilizačný nástroj v spoločnosti si vybrali, podobne ako v mnohých iných krajinách radšej obranu rodiny a predstáv o tradičných hodnotách. Z môjho pohľadu je to škoda a premárnená príležitosť.
Ak dovolíte, vrátim sa ešte späť k úvodu nášho rozhovoru. Študovali ste históriu a etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Doktorát ste obhájili na Inštitúte Maxa Plancka pre sociálnu antropológiu v Halle. Pôsobili ste aj v Bruseli a Paríži, dnes pôsobíte na Akadémii vied ČR. Prečo ste sa rozhodli zostať v Česku?
Moje profesijné siete boli širšie v českom prostredí a dokázal som sa tak ľahšie zapojiť do prvého projektu po skončení doktorátu. Ten je obvykle kľúčový v tom či mladý bádateľ zostane vo vede. K tomu sa pridal aj fakt, že moja manželka pochádza zo severných Čiech a Praha nám obom pre prácu a život vyhovuje.
Viaceré vlády sa snažili motivovať mozgy k návratu na Slovensko. Samozrejme, ak si niekto nájde v zahraničí životného partnera a založí si rodinu, je to iná situácia. Čo by sa podľa vás malo zmeniť či zlepšiť, aby sa tí, čo sú v zahraničí úspešní, vrátili natrvalo alebo aspoň dočasne a pomohli budovať vedomostnú spoločnosť?
Motivovanie či podpora, o ktorej hovoríte, by mala určite ďalej pokračovať. Zároveň by sa však malo dbať na to, aby vedecké inštitúcie na Slovensku mali zabezpečené stabilné a dostatočné zdroje financovania. Tak, aby zahraniční i slovenskí vedci u nás zostávali, aby mali potrebné zázemie a aby tak mohli budovať svoje pracovné skupiny. To je, myslím si, základná podmienka.
Je tu ešte jedna vec, o ktorej sa však v tomto kontexte hovorí menej, no je rovnako dôležitá, ak nie ešte viac. Mám na mysli spoločenskú atmosféru.
Spoločenskú klímu si všetci dobre uvedomujeme a určite vplýva aj na rozhodovanie o návrate na Slovensko. Ideálna situácia neexistuje nikde. Som však presvedčený, že atmosféru v spoločnosti vytvárame a môžeme meniť všetci, nie len politici, ale aj lekári, predavači, učitelia, úradníci, vedci. Každý z nás nejakým svojím drobným pričinením a prácou.
(Ak sa vám tento článok páčil, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)