Hotel nikdy nevlastnil, aj tak si na dôchodok kúpil historický skvost, ktorý neriadi z kancelárie. Národnú kultúrnu pamiatku ochraňuje aj čiernou listinou
Skúste si to predstaviť. Podnikáte celý život a jedného dňa si poviete stačilo! Veď máte zarobené a s manželkou sa rozhodnete, že si už budete len užívať. A zrazu vám niekto ponúkne kúpiť hotel. A vy si poviete prečo nie? Ale časom zistíte, že ste kúpili národnú kultúrnu pamiatku. Dokonca architektonický funkcionalistický skvost, ktorý vyučujú po celom svete. A zrazu sa roztočí kolotoč, do ktorého sa dobrovoľne posadia len blázni, lebo s kúpou prichádza aj obrovský záväzok k histórii. Zrekonštruovať unikátny hotel tak, aby ste ho čo najviac zachovali v autentickej podobe z roku 1890.
Presne toto sa stalo manželom Berouskovým z Brna, ktorí dlhé roky žili aj v Bratislave. Pán Berousek zo slávneho cirkusu a podnikateľ s textilom, však chcel dožiť na Morave a ešte aj po sebe niečo zanechať. A tak je dnes majiteľom jedného z najužších hotelov sveta, o ktorého architektovi Bohuslavovi Fuchsovi sa učia na univerzitách po celom svete. Práve vďaka nemu dnes môžete prespať v unikátnom hoteli, v hoteli Avion.
„Tak to je pravda, dodnes počúvam, že som blázon,“ zasmeje sa prirovnaniu pracovitý majiteľ hotela, v ktorom má malú kanceláriu, ale zamknutú. Od skorého rána do hlbokej noci ho totiž denne stretnete v prízemí hotela, kde dozerá na všetko, len aby hostia boli spokojní. „Domácim to vraj prekáža, že som stále tu, ale kde mám byť ak nie tam, kde sú naši hostia?“ zasmeje sa vedľa recepcie, kde sedí usmievavá recepčná z Ukrajiny. „Ukrajinci sú vynikajúci zamestnanci. Sú verní a vďační. Keby, samozrejme bohužiaľ, nebolo vojny na Ukrajine, neviem, kde by som zohnal zamestnancov. Neviem čo bude, keď sa raz vojna skončí, lebo mám pocit, že dnes sa už len tak nikomu nechce pracovať,“ zamyslí sa dôchodca, ktorý vysnívaný pokoj na dôchodku vymenil za zhon podnikateľa, ktorý často nezvládne ani mladá krv.
Slávny hotel a pamiatkari
„Hotel som kúpil od reštituentov. Bolo ich osem v pokročilom veku. Nemám síce skúsenosti s hotelierstvom, ale narodil som sa v Brne a k mestu mám vrúcny vzťah. Celý život som robil pre ľudí a s ľuďmi. Mali sme aj veľa obchodov. Hotel ešte nie,“ zasmeje sa nový vlastník vzácnej historickej budovy a vychýreného hotela v štýle funkcionalizmu. „Nie, nebál som sa, povedal som si, že k rekonštrukcii pristúpime ako k vlastnému domu. Všetci nám radili, aby sme z toho urobili nákupné centrum. Keď sme však s manželkou videli tú krásnu, históriu a funkcionalizmu, neváhali sme ani sekundu aj keď bol hotel zbedačený. Nebola to doslova zrúcanina, bolo však vidno, že hotel má už najlepšie roky za sebou. narušená nebola, naopak, bola vo výbornom stave. Obdivujem staviteľov 30-tych rokov ako kvalitne vtedy stavali. Vďaka tomu si dnes môžeme užívať mnohé skvosty funkcionalistickej architektúry. Z úcty k nim sme k rekonštrukcii pristupovali s veľkým rešpektom. A spravili sme z neho náš „dom“, ktorý sme otvorili verejnosti a hosťom,“ hovorí majiteľ Stanislav Berousek, ktorý architektov vyberal dlho a počas opravy ich aj menil. Rekonštrukcia bola finančne náročná.
„Niekoľko rokov chodili politici okolo hotela aj s ministerstvom kultúry. Úradníci sa na hotel pozerali a sami hovorili, že kto by už v tomto štáte mal dostať dotácie, ak nie hotel Avion. Nakoniec to dopadlo tak, že dotáciu dostal každý, len nie hotel Avion. (úsmev). Tak sme to začali opravovať sami bez nejakého generálneho dodávateľa,“ spomína na začiatky dôchodca, ktorý s opravou vzácneho hotela architekta Bohuslava Fuchsu začal v polovici roku 2016 a o dva roky hotel otvoril. Nanešťastie prišiel covid. „Otvárali sme až v máji 2022. Covid totiž ešte stále doznieval a v našom veku sme sa báli, že to dopadne tak, že Berouskovci opravili konečne hotel Avion a nakoniec zomreli na covid,“ nestráca humor hotelier, z ktorého si robili mnohí aj posmešky. Nebolo to jednoduché, veď ani netušil, že jedného dňa sa jeho hotel stal národnou kultúrnou pamiatkou.
Hľadá sa hustomer
„Stále sme tu mali kontroly. Na začiatku rekonštrukcie chodili každý týždeň. Potom už „iba“ každých 14 dní až do otvorenia. Náš projekt sme však pripravili s rešpektom k histórii. Počas stavby sme dozrievali my ako majitelia a tak sme modernizáciu hotela úplne vylúčili. Inšpirovali sme sa Viedňou. Pozorne sme vypočuli pamiatkarov a rozhodli sa, že ho zrekonštruujeme podľa jeho pôvodného architekta. Urobili sme len malé zmeny, ktoré si vyžadovala dnešná doba, ale hostia hovoria, že hotel bol pre nich obrovským zážitkom,“ spomína na prestavbu, kedy pôvodné farby zháňali po celej Európe. Bohumil Fuchs preferoval jasné farby, žltú, červenú, modrú a zelenú.
„Prvá republika vôbec nebola o sivých farách. Farby hotela boli presne vo farbách hnutia Bauhaus (slávna výtvarná škola v Nemecku). Aj nás prekvapilo, že mnohí sú naučení, že funkcionalizmus je o bielych farbách. Dokonca o architektovi Fuchsovi hovoria ako o cisárovi bieleho funkcionalizmu. Ale to vôbec nie je pravda. Funkcionalizmus sa odrazil od západu, bol farebný ako náš hotel. Najprv sa všetci zháčili a farby im vyrazili dych, ale potom brzdili, lebo pôvodne bol hotel Avion naozaj farebný, presne vo farbách ako je dnes. Pamiatkari nás stále tlačili do bielej, až sme urobili stratigrafický prieskum. Stálo ma to 65 tisíc českých korún (smiech). Prevŕtali sme celý dom až sme našli pôvodné farby, ktoré vidíte aj dnes. Uložili sme ich do archívu. Napríklad aj podlahy boli krásne červené a žlté. Nepodarilo sa nám zohnať úplne presne takú farbu. Pôvodný magnezit totiž architekt zohnal niekde zo Severnej Kórei a to sme nemali šancu. Ale červenú sme trafili presne. Mám z toho naozaj radosť,“ rozpráva pán Berousek o svojom hoteli s takou láskou až začnete pochybovať, či si vôbec uvedomuje, že pôvodne to mal byť biznis.
„Nakoniec sme našli jedného Nemca z Berlína, ktorý nám s odtieňmi pomohol. To bola fakt celá alchýmia. Dokonca nám napísal presnú receptúru, koľko magnezitovej soli do farby musíme primiešať, ako získať požadovanú hustotu a podobne. Kúpil som špeciálne hustomery, namiešali farby a asi za týždeň nám vybuchli. (smiech). Nakoniec nám poslal starý hustomer, ktorý poznám ešte z detstva, ktorý má úplne iné mierky,“ a tak sme mohli začať maľovať,“ zasmeje sa podnikateľ.
Nie všetky farby sú na pôvodných miestach, odtiene sú však takmer autentické. Na prízemí nenájdete ani mahagón z bývalého bufetu, dnes reštaurácie. „Ja to naozaj tak cítim, že pán architekt Fuchs ma pri rekonštrukcii viedol zhora,“ pozrie sa pán Berousek s veľkým rešpektom nad hlavu. Evidentne sa mu zaleskli oči. „Celý hotel som robil pre seba a hostí. Zaslúži si to jeho história aj unikátny priestor,“ prizná sa mi rozcitlivený staviteľ-dôchodca, ktorý sa evidentne zadlžil do konca života a ešte možno aj jeho deti.
Za málo peňazí veľa muziky
„Na dotácie som naozaj čakal dlho. Tak som si jedného dňa zobral ceruzku a začal maľovať. Až sa to zvrtlo na rekonštrukciu až na kosť. Vôbec som to neplánoval. Nakoniec sme zrekonštruovali úplne všetko. Všade kde to išlo sme nostalgiu architektúry zachovali. Dokonca aj dvere sme repasovali. Pribudli na nich len digitálne zámky. Na steny som nechal napísať všetky Fuchsove citáty, kde hovoril o jednotlivých etapách výstavby. Naozaj sme k tomu pristupovali s úctou k minulosti, ale s poklonou k modernej dobe. Práve architekt Fuchs preslávil výrok: za málo peňazí veľa muziky. Myslel to tak, že svetlom, farbou a usporiadaním priestoru sa dajú získať neuveriteľné veci. A to povedal pred sto rokmi! A tak navrhol a postavil tento unikátny hotel na nerovnej parcele, kde je osem metrov široký vpredu a sedem vzadu. Hostia po prehliade hotela a dokonca aj prenocovaní tomu stále nemôžu uveriť, čo v takomto malom priestore architekt dokázal. Veď sa celý hotel doslova kľukatí,“ rozpráva hrdo Stanislav Berousek, ktorý je na rekonštrukciu hotela právom pyšný.
„Podľa mňa vo svete nájdete aj užšie hotely, ale ani jeden z nich nie je tak priestorovo usporiadaný s toľkým svetlom ako je hotel Avion. Navštevujú nás architekti z celého sveta, ktorí hotel poznajú len z internetu alebo sa o ňom učili na vysokých školách. Hovoria, že sú z neho ohromení, ako hotel pôsobí, aký je veľký a pritom reálne úzky.“
Neuveriteľná história
Hotel má neuveriteľnú históriu. Bol medzivojnovým symbolom československej avantgardy, akýsi predchodca komunizmu. Nový majiteľ zachoval po stenách obrazy-skice, ktoré maľoval Jaroslav Král po páde Rakúsko-Uhorska. Mnohí obyvatelia totiž túžili potom, aby v Brne nestavali len nemecké a rakúske firmy, ale aj slovenské a české. Aby sa na obnove Brna podieľali domáci viac.
História hotela na vás padá z každého kúta. Kto miluje roky Prvej republiky, nemal by okolo hotela prejsť len tak. Ak rovno nepotrebuje ubytovanie, hotel ponúka aj prehliadku svojej histórie len tak, stačí vstúpiť.
„Hotel bol pred druhou svetovou vojnou centrom, kde sa stretávali odporcovia Hitlera. Búrlivo tu o situácii diskutovali. Medzi nimi boli aj konfidenti. Riaditeľa rádia Brno popravili neskôr na gilotíne v Nemecku, pána Krála zobrali do Osvienčimu, kde ho umučili. A tých príbehov bolo viac. Dokazujú to aj steny nášho hotela. Keď sme dávali dole pôvodné okná, tak v nich zámočník, inak veľký odborník, našiel dve guľky. Domáci mi potom rozprávali, ako po vojne prišiel do hotela maršal Malinovský a ulicami Brna hnali Nemcov. Strieľali okolo seba a zrazu sovietska armáda uvidela hotel. Údajne Nemcov nechali hneď tak a išli do hotela rovno na pivo, ktoré zapíjali pálenkou. Trvalo to tak dlho, že zalezení Nemci si mysleli, že sú už preč a začali z úkrytov vyliezať. A tak sa začalo opäť strieľať. No a od toho ostali guľky v tých oknách. Nechali sme ich na pôvodnom mieste. Možno raz niekedy zasa bude hotel Avion niekto opravovať, a nájde tam túto stopu histórie,“ odkrýva ďalšiu jej časť pán Berousek, ktorý spomenul aj pôvodného majiteľa hotela, pána Kosteleckého, ktorému v roku 1948 skonfiškovali hotel presne tí komunisti, ktorí v medzivojnovom období chodili do hotela Avion diskutovať.
„Pán majiteľ potom býval na Solničnej, kde si prenajal vedľa byt, navŕtal do steny trubku a z reštaurácie a jedálne si takto potom vykuroval byt. Aspoň takú hlúposť mal z toho, keď mu už zničili celý život,“ spomína posledný majiteľ hotela na prvého.
Avion a Adlon
Niečo mi hovorí, že tento sympatický dôchodca musel film Hotel Adlon vidieť mnohokrát.
„Máte pravdu, to je film, ktorý priamo zbožňujem. Bol som sa naň v Berlíne aj pozrieť aspoň zvonku,“ prizná sa podnikateľ, ktorý dodnes neľutuje, že sa na podnikanie v národnej kultúrnej pamiatke dal vo veku, kedy už mohol iba pohodlne oddychovať. „Absolútne, veď hotel šľape. Zo začiatku to bolo trochu pomalé, akoby sa ľudia hanbili náš hotel vyhľadať a užiť si jeho prvorepublikovú atmosféru, ale sme trpezliví. Je to nádherný hotel, ktorý dýcha históriou najlepších rokov krajiny, ktorá v tých časoch patrila medzi najúspešnejších ekonomických tigrov celého sveta. Kedysi tu bola pizzeria, ktorú ľudia hodne navštevovali. A teraz, keď sa z toho stal hotel s reštauráciou, akoby sa hanbili vstúpiť, pritom je to stále ich milovaný hotel Avion,“ hovorí majiteľ, ktorého každý deň stretnete pri recepcii.
„Jednoducho ma baví byt medzi ľuďmi. Aj som si myslel na úvod, že už budem iba jazdiť po Európe, zdvihnem telefón a vďaka technológiám poviem iba haló, čo tam robíte, všetko sledujem, ale nebolo to ono. Dnes som tu 24 hodín. Denne sedím medzi hosťami a sledujem, čo sa v hoteli deje. Nielen v hoteli, ale aj na ulici, na ktorú je z hotela dobrý výhľad. Hore mám aj malú kanceláriu, ale radšej som tu,“ vysvetľuje jeho pracovného tempo.
Najviac to prežívajú Slováci
Hotel najčastejšie chodia obdivovať Američania, Slováci, Maďari, Nemci, Rakúšania a Taliani, ktorí sa úprimne zaujímajú o funkcionalizmus.
„Najspontánnejší sú Američania. Najviac to ale prežívajú Slováci. Tí, ktorí prídu za Avionom sú nesmierne vďační. Nájde sa takých aj zopár Čechov, ale neprežívajú to tak intenzívne ako Slováci. Slováci sú doslova poctení, že u nás môžu prespať,“ hodnotí hostí s tým, že pre nich urobia všetko. Ale ak zistia, že si niekto topánky utieral do snehobielych uterákov, dostane sa na čiernu listinu a už nikdy ho neubytujú. „Zahraniční ani nie, oni majú v sebe nejaký prirodzený ostych. Väčšinou máme v databáze domácich,“ spresnil.
Unikát pochopíte až keď ho navštívite
Hotel Avion vám jednoducho vyrazí dych. Rovnako, ako jeho dnešnému majiteľovi, keď mu po prvý raz otvorili jeho schátrané dvere.
„Najviac ma prekvapilo koľko je tu schodov a ako krásne ich architekt využil. Máme tu jedno centrálne schodisko, ďalšie na prepojenie celej budovy. Unikátne schodisko máme vzadu a je určené len pre obslužný personál. Nikto o ňom nevedel, až pri rekonštrukcii ho odhalili. Hotel je unikát, ktorý pochopíte až keď ho navštívite. Som pyšný na prepojené kaviarenské priestory s galériou, kde sú dobové fotografie hotela aj s poslednými kúskami vybavenia. Každému kto príde a cíti architektúru to vyrazí dych. Naozaj k nám chodia odborníci z celého sveta a vždy ostanú nesmierne prekvapení, aký priestor sa v tejto úzkej budove vlastne nachádza. Navštevuje nás aj slávny architekt Jean Juwel. Ešte pôvodným majiteľom-reštituentom odkázal, že ak mu to dajú urobiť, že im projekt urobí zadarmo. Panie majiteľky sa však už do rekonštrukcie pre vek neodvážili a tak sme to neskôr kúpili my. To je len príklad toho, čo svetoví architekti cítia k nejakému „baráčku“ niekde v Brne, pritom mnohí, najmä Francúzi ani netušia, kde tá Česká republika vôbec je,“ zasmeje sa Stanislav Berousek, ktorému s hotelom pomáha hlavne rodina. Manželka vyrastala v Bratislave, on je z Moravy.
Čechoslováci
Po svadbe ostali žiť v Brne, v roku 1983 sa ale presťahovali do Bratislavy. O sedem rokov neskôr smerovali zasa do Brna. „Manželka nadšená nebola, ale mňa to ako rodáka z Brna ťahalo domov, aj keď Bratislava bola vždy väčšia a čistejšia. V Bratislave sa narodili aj naši synovia, pretože už aj keď sme bývali v Brne, manželka vždy chcela rodiť v Bratislave. Vždy sa tam cítila bezpečne, lebo tam žili aj jej rodičia,“ spomína na neustále sťahovania sa majiteľ hotela Avion.
Stále som však nevedela uveriť tomu, že manželka sa takej veľkej investícii a pôžičkám v dôchodkovom veku nestránila. „Ak mám byť úprimný, po dvoch rokoch rekonštrukcie sa začala reálne báť. Keby nebolo našej banky, nikdy by sme na investície aj kúpu hotela nedosiahli. Ručili sme majetkom. Som naozaj rád, že som taký skvost mohol kúpiť,“ rozplynie moje pochybnosti dôvery.
Cítim, že rodina veľmi drží pokope a nielen synovia v tom otca nenechajú samého. V hoteli nemajú vyslovene nejakú funkciu v manažmente, ale keď ich otec o niečo poprosí, vždy mu pomôžu. „No naše porady bývajú zaujímavé. (smiech) Nehovorím, že kričíme ako v škôlke, ale áno, niekedy je to divoké. Najmä, keď predkladáme nápady. Samozrejme, nechám si poradiť, ale aj tak je nakoniec podľa mňa. Potrebujem výmenu názorov, aj niekedy uhnem, ale aj tak je to väčšinou podľa mňa. (smiech) Syn raz navrhoval, aby sme v hoteli ponúkali reštauráciu najvyššej úrovne. Na to však potrebujete špeciálne vyškolený personál. Takých kuchárov však nezískate len tak, aj keby ste ich platili zlatom. Nakoniec to skončilo len ako synov úlet, ktorý ma stál len veľmi veľa peňazí. (smiech.) Mali sme obrovský problém s personálom, ktorý ma stál skoro infarkt,“ spomína na zlé rozhodnutia podnikateľ.
„Často prežívate v podnikaní predinfarktové stavy?“ pýtam sa zo žartu, ale cítim, že napriek obrovskej zodpovednosti k hotelu aj rodine, nový majiteľ nestráca zmysel pre humor. „Často. (smiech) Dnes už viem, že už nikdy nebudem snívať o reštaurácii v štýle fine dining, teda najvyššej úrovne zážitkovej gastronómie.
Citlivý na vulgárnosť
Pre Stanislava Berouska je pri výbere personálu mimoriadne dôležité, aby mali k nemu a jeho histórii vzťah a úctu. Na kritiku neprajníkov si už vraj zvykol.
„Samozrejme, vždy sa nájde aj architekt, ktorý skritizuje všetko. Ale takým to už nevyhovorím a už sa o to ani nepokúšam,“ prezrádza.
Na čo je ale veľmi alergický je vulgárnosť. Dodnes sa necíti na to, aby niekomu radil, ako správne manažovať hotel. Podľa neho má na to ešte stále málo skúsenosti. „Sám robím chyby stále. Ale jedno viem. Hotel musí mať hlavne dobrú kuchyňu s dobrým kuchárom, ktorý to jednoducho cíti. Mysleli sme, že v hoteli budeme podávať aj pôvodné menu z Prvej republiky, ale potom sme si museli priznať, že dnes sa už stravuje úplne inak. S takým menu sme neuspeli. Dnes sú jednoducho stravovací návyky úplne iné,“ opisuje jednu z chýb, ktoré urobil. Vraj ich bolo viac, ale každá ho posúva vpred. Majiteľ má evidentne veľké srdce. Dá sa s takým vôbec úspešne podnikať?
„Celý život som podnikal a vždy som sa vyhýbal krivostiam. Závisť je strašná vec… Keď môj hotel už po kúpe vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, nezosypal som sa. Všetci si mysleli, že to nezvládnem. Všetkým som povedal, že to si píšte, že hotel dokončím! A aj som ho dokončil.“
Galéria fotografií hotela AVION v BRNE
(Ak vás tento cestovateľský tip zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu alebo aj dve)