Hrad Bodoň, neprenosný zážitok

Pozývame vás do raja. Nebude to ale až také jednoduché. Trochu sa spoločne aj zapotíme, ale určite neoľutujete. Veď spoločne spoznáme v hore dobre ukrytý kút histórie. Spoznajte s Dalito našu minulosť, na ktorú môže byť Slovensko právom hrdé. Veď v minulosti na jeho pôde „vyrástlo“ nespočetné množstvo hradov, z ktorých sú dnes síce poväčšine zrúcaniny, no i tie sú stále svedkom histórie s veľkou výpovednou hodnotou. A rovnako majú aj hodnotu prídavnú, keďže pri ich návšteve musíte často zdolať nejaký ten kilometer, čo prospieva zasa telesnej, a zaiste, aj psychickej kondícii. Tentoraz som si nastavil cieľ kompasu HRAD BODOŇ.

Prístup k hradu je z Temného lesa za obcou Zlatá Baňa, alebo po žltej turistickej značke z Abranoviec.

Rozhodol som sa tou druhou cestou, aj preto, že som prijal pozvanie majiteľov a chovateľov slovenského národného plemena československý vlčiak (a ich priateľov či obdivovateľov), ktorí sa na hrad vybrali s cieľom poznávať krásy Slovenska a zároveň socializovať naše pomerne mladé plemeno. Miesto stretnutia bol chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky.

Stačilo niekoľko krokov a už sme boli na lesnej cestičke, lemovanej žltou turistickou značkou.

Už v prvej tretine výstupu, nad obcou Abranovce, sme „narazili“ na zvláštny prírodný útvar, Raslavkameň. Ľudia mu aj dnes pripisujú liečivú silu a prinášajú dary v podobe kúskov odevu či pramienka vlasov, aby sa takto spojili s jeho prírodnou liečivou silou.

Miestna legenda, podľa textu na informačnej tabuli, oznamuje, že mladý rytier Raslav z hradu Bodoň, proti vôli svojej matky, dochádzal za neurodzenou dievčinou do Prešova. Aby ho nemohli stopovať vojaci jeho matky, prikul svojmu koňovi podkovy opačne. Tento klam mu skoro vyšiel. Matka to však zistila a Raslava prekliala. Ten, podľa legendy, na mieste skamenel. Štyri otvory v Raslavkameni, ako ho miestni volajú, sú vraj po kopytách jeho koňa. Toľko legenda, ktorá však má aj iné verzie (napr. chodil za inou a prekliala ho snúbenica, alebo ho stihol Boží trest).

Podľa iných prameňov bol Raslav „pozemských slastí užívajúci si kujón“, ktorý sa dostal do sporu s miestnym čarodejníkom a takto dopadol. Kameň leží na mieste zvanom Dzeduchovske. Uctievali ho už dávni obyvatelia. Text na informačnej tabuli nám odporúčal, že ku kameňu sa máme správať úctivo a najlepšie sa ho nedotýkať holou rukou, lebo môže „nahromadené neduhy vrátiť späť neprajníkovi“. Na jeho slovanský pôvod poukazujú aj miestne názvy okolitých lokalít Orban, Bodoň, Žehňa, Lesíček.

Ďalej sa nám cestička kľukatila pohorím Slanských vrchov. Vychutnávali sme si atmosféru lesa s jej typickými prejavmi ako pramene, studničky, no aj skutočnosti, ktoré v hore bežne nestretnete. Jednou z nich bol napríklad majestátny smrek, ktorého obopína mladý dub.

Koloritom celej prechádzky bolo privolávanie štvornohých priateľov „Toby, Ikar, Kalys…“. Majitelia si ich strážili predovšetkým pred stojacimi mlákami, ktoré sú domovom rôznych baktérií či parazitov, teda možných tráviacich ťažkostí. A jednak aj pred vyváľaním sa v bahne. To by už ich majitelia rozdýchavali ťažšie.

Výstup na skalnú plošinu (rovnako samozrejme zostup), kde sa hrádok nachádzal, je pomerne komplikovaný. Vyžaduje si odvahu aj plné sústredenie, aby sa turista vyvaroval pošmyknutiu s nepríjemnými dôsledkami. Pozor si treba dávať už na úzkej prístupovej cestičke, ktorá podhradie obopína.

Prvá písomná zbierka o hrade Bodoň pochádza z roku 1285, keď ho dal postaviť Budun z Ploského. Hrad tvoril ochranu pri vpáde Tatárov, no po značnom zničení v roku 1299 ho už Budunovi synovia neobnovili. Čo podľa toho znamená, že existoval iba jedno desaťročie. No stopy po hradnom opevnení a skalnej veži možno vidieť aj dnes na samotnej plošine. Predpokladá sa, že tam boli drevené obytné a iné hospodárske objekty.

V súčasnosti je hrad cieľom turistov, cykloturistov a skalolezcov. Skalný útvar obsahuje niekoľko lezeckých ciest s rôznou náročnosťou . V čase našej návštevy boli na skalných stenách desiatky adrenalínových športovcov, rôznej vekovej kategórie, s väčšími aj menšími lezeckými skúsenosťami a rôznym technickým vybavením.

Keď sme okolo nich prechádzali s našimi štvornohými súputníkmi rovnakého plemena, s úsmevom sa pýtali medzi sebou, či psov je tak veľa, alebo len niekoľko jedincov sa točí stále okolo hradu dookola…

Ak si chce návštevník hradu po výstupe oddýchnuť, k dispozícii sú lavice pri ohniskách, pri samotných skalných stenách, ako aj priestor na opekanie. Dotvára to atmosféru miesta, keď vedia pookriať všetky zmysly. Návšteva hrádku v prešovskom regióne v Slanských vrchoch je mozaikou, ktorú si ponesiete so sebou aj v ďalších dňoch a týždňoch.

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.