Husákove deti: Generácia, ktorá dnes len platí a nikoho nezaujíma
Od roku 1989 som nabehla na maximum, však nám sľubovali Švajčiarsko. Stačilo pridať ruku k dielu a po rodičoch opraviť čo sa ešte dalo. Aj ja som budovala. Najprv s obrovskými chybami, neskôr úspešne. Nezastavila som sa dodnes a som vyčerpaná. A od mladého-vyhoreného psychológa som sa dozvedela, že to je vlastne moja chyba. On o viac ako dvadsať rokov mladší „vyhorený“ pedagóg, ktorý už po pár rokoch nevládal a tak si dal dva roky oddych. Ja, Husákove dieťa, ktoré pre zodpovednosť k sebe a rodine „vládzem“ non-stop. Veď za celý život som bola na úrade práce spolu len šesť mesiacov.
Alebo, raz do spravodajstva STV prišli tri grácie po univerzite. V moderných teplákoch, však mali ísť „len“ do parlamentu. Nasadenie Husákových detí sledovali dva dni, na tretí deň už neprišli a nikto už o nich nepočul. Vraj sa v redakcii priveľa pracovalo…
Zlatá Prvá republika
Tak vám poviem, ja by som aj vládala ďalej v tomto tempe, ale už nevládzem bojovať s lenivosťou, vypočítavosťou a už vôbec nie technológiami. Aj z pretechnizovaného sveta začínam mať vertigo. V kombinácii s ešte aj lenivými hlupákmi to pre mňa začína byť prisilná káva. Snívam o šanci na opravu. Ako počas Prvej republiky založenej na hodnotách, múdrosti a pracovitosti, ale samozrejme s dnešnými vymoženosťami medicíny. Keď sme patrili medzi TOP vyspelé krajiny sveta. Kde sa aj vzdelaní, či pracovití a uvedomelí mali šancu vypracovať tak, ako si zaslúžili. Snívam o reparáte spoločnosti, ktorá bude mať aspoň aké také hodnoty a úroveň. Dnes už viem, že sa takej nedožijem.
Cítim sa vyčerpane a nevyrieši to už ani dovolenka. Vrátite sa z nej a už sa to všetko na vás opäť valí. Technológie, zmeny, informácie, zhon, falošní, leniví aj pomýlení ľudia, ktorí vám zasahujú do života. Do toho sa väčšina tvári aká je šťastná a úspešná, akoby priznanie už bola hanba. A potom si uvedomím, že už som za polovicou života celkom ďaleko a to všetko čo ešte príde, už jednoducho nestíham spracovať a asi ani zveľadiť. Od roku 1989 som už naozaj vyčerpaná.
Koho tá už dnes zaujíma
Ďalej však musím bojovať a nevyhorieť, lebo som už generácia, ktorá nikoho nezaujíma, pokiaľ na nej niekto nechce zarobiť. Začínam mať pocit, že Husákove deti, ktoré sú dnes vraj „najbohatšie“ (naozaj?) už nikoho nezaujímajú, aj keď sa ešte od roku 1989 nezastavili a do dôchodku pôjdu niekedy v 64 rokoch ak sa dožijú. Naozaj si to nakoniec všetko vypijú najviac? V roku 89 začali v najlepšej viere a naivite budovať budúcnosť, dodnes robia non-stop a nemajú ani základnú úctu spoločnosti a politikov. Pomáhať treba vraj iba mladým, najlepšie startupom, rodinám, či seniorom. Husákove deti (50-tnici), dnes už občania nikoho, nech makajú ďalej, však im už aj deti vyrástli. Keď treba naplniť štátnu kasu, šup, opäť prehodia na nich všetku zodpovednosť aj špinu. Dostaneš sa po rokoch do veľkých problémov? Tvoj problém! Jednoducho smola! Ak nie si vyhorený, tak si určite už aj tak prekvalifikovaný…
Generácia, ktorá v 89 začala v najlepšej viere očisťovať spoločnosť, ostala sama. Naivne budovala „nové začiatky“, bojovala s pachom socializmu, vytvárala európske prostredie aj pre mladých a dodnes sa nezastavila. Generácia, ktorá nemá čas ani „vyhorieť“. Koho tá už dnes zaujíma…. Možno je to trest za Mečiara aj Fica. Ale ani jedného som nevolila. Ani Matoviča. Tak prečo, preboha?
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu a raz mesačne vyhrať knihu podľa vlastného výberu)