Idete na poštu? Zoberte si dovolenku! Modernizujeme!

Alebo, ako vedenie Slovenskej pošty urobilo z podriadených totálne neschopných ľudí. Za koľko veľa peňazí? Nechce sa mi to číslo ani hľadať, aby som si deň nepokazila úplne. 

Chodím na poštu v Karlovej Vsi v Bratislave celý život. Panie poštárky už poznám niektoré po mene a pri preberaní zásielok sme stihli prehodiť aj pár milých slov.  Nie so všetkými, ale 80% z nich sú skvelé.

Samozrejme, že boli dni, kedy ste sa museli postaviť do rady, ktorej koniec ste nevideli, ale vždy to šliapalo, za pár minút ste boli vybavení. Nikdy som si na vybavenie vecí na pošte nemusela čerpať pol dňa dovolenky. Až…

Až jedného dňa niekto „tam hore“ tento vzťah narušil. Tam, niekto „hore“ v Banskej Bystrici totiž rozhodol, že všetko treba modernizovať, bez ohľadu na to, či to doteraz fungovalo alebo nie. A tak sa aj na našej pošte jedného dňa objavil ON. Stroj, nazvime ho Ďuro, na tlačenie poradového čísla.

Keď opomeniem papier, teda naše stromy, ktorý do mašiny nestihnú ani dopĺňať, vedenie Slovenskej pošty tým  zdevastovala dlhoročnú prácu a vzťah svojich klientov k danému miestu, pretože Ďuro spôsobil to, že už ani na pošte nikto nič negarantuje.

Výsledok je totiž ten, že na pobočke čakalo aspoň 30 nešťastných ľudí takmer hodinu, ktorí by bez „modernizácie“ už dávno sedeli doma, či v zamestnaní.  Pozerala som do blba na stenu a túžobne sa modlila, aby zazvonilo moje číslo. Nezazvonilo takmer hodinu.

Myslela som, že ma porazí. Poštu „po modernizácii“ som nespoznávala.  To si mám vážne na prebratie listu vybrať dovolenku? Neverila som vlastným očiam. Veď to doteraz absolútne bezproblémovo fungovalo. Za okienkami boli aspoň štyria pracovníci, ktorí celý deň robili ako včely, veľa ľudí, málo ľudí, všetko vždy šliapalo! Koľko miliónov stál tento nezmysel? Tento Ďuro? Kto sa opäť na ňom nabalil? Pýtali sa nešťastní čakajúci. Čím tam boli dlhšie, tým hlasnejšie.

Vďaka Ďurovi totiž spoznali najpomalšie „modernizačné“ postupy 21. storočia. Princíp, prídeš prvý, môžeš odísť aj posledný, ak vôbec niečo vybavíš. Ďuro má totiž svoju hlavu, a tak už čas príchodu na poštu nerozhoduje.

Najprv množstvo zúfalých dôchodcov, ktorí na mašinu ani nevideli, čo nevideli, vydesene na Ďura pozerali, pretože absolútne netušili čo a kde majú stlačiť. Zúfalé pokusy opakovali niekoľkokrát. Na niektorých bolo vidieť, že ich bezmocný boj s prístrojom oberá o poslednú dôstojnosť, pretože Ďuro im neustále dával pocítiť, nie-nie, ty už do tohto sveta nepatríš, nemáš na to, aby si išiel s dobou, si starý a neschopný… Toto je „modernizácia a ty už patríš do starého železa.

Starším ľuďom v ich bezmocnosti pomáhali mladší, ktorí však pri Ďurovi tiež nemôžu stáť celý deň.

A potom sme si všetci išli krky vykrútiť, aby sme dovideli do diaľky na naskakujúce čísla. 80% z klientov pošty na tie čísla ani nedovidelo, takže sme sa začali postupne všetci spoznávať aj osobne. „Prosím, nevidíte, aké číslo tam teraz naskočilo? Nevidím do diaľky,“ ospravedlňovalo sa mi niekoľko bezmocných starších ľudí a tak som čas pri dlhom čakaní začala zabíjať hlasným vykrikovaním čísla na celú poštu.

Mnohí, najmä zamestnaní, to po takmer polhodine vzdali a odišli. To však zasa spôsobilo to, že keď naskočilo ich číslo, pani za okienkom dlho čakala, či predsa len niekto na dané číslo nezareaguje a nepríde. A tak čas plynul a plynul a ľudia sa na pošte len kopili.

Stála som tam 40 minút a neverila vlastným očiam. Hala pošty začala byť vydýchaná, za okienkami iba tri panie (asi päť prepážok zatvorených), z toho jedna listy ani nevydávala, takže v podstate nepoužiteľná. Ďalšia s klientkou vyberala nejaký čistiaci prostriedok z vitríny a vy ste sa museli začať štípať, či sa vám to nesníva, či ste stále na pošte.

Jedno okienko opäť prázdne, lebo poštárka opäť čakala na niekoho s číslom, kto to už vzdal a odišiel a do toho …. pokazil sa Ďuro!!!  „Moderný prístroj“ prestal uvádzať reálne čísla. Totálny chaos.

Dnes som bola na pošte najdlhšie v živote a to tam od dospelosti chodím už 38 rokov. A doteraz to považujem za poštový zázrak, že som sa svojej zásielky dočkala.

Toto je podľa niekoho tá „modernizácia“? Koľko stála, páni a panie, vy v Bystrici, aby ste šmahom jednej ruky totálne zdevastovali to, čo celé desaťročia fungovalo?

Nemohli ste tie milióny, vážené vedenie, radšej investovať do vašich zamestnancov? Zvýšiť im ich almužnu-platy tak, aby sa k vám ďalší hrnuli? To by sa však asi na tej vašej „modernizácii“ nevedel niekto poriadne nabaliť, aj to zaznievalo halou pošty.

Viete čo je podľa mňa modernizácia? Na pošte otvorené všetky okienka, za nimi sediace usmiate poštárky v dokonalých rovnošatách, dobre zaplatené a tak vždy ochotné vybaviť, pomôcť a poradiť a hlavne všetko rýchlo. Lebo doba je rýchla, ale vy v tej Bystrici ste si to tuším na vedení Slovenskej pošty zatiaľ ani nevšimli.

Kto vám dal právo kradnúť náš nielen pracovný čas a kto vám dal právo takto znevažovať starých ľudí a dokazovať im, že nie, vy už medzi nás „moderných“ nepatríte, vy patríte do starého železa? A kto vám dal právo z vašich podriadených robiť totálnych neschopákov?

Ešte dlho budem mladšej „modernej“ generácii vysvetľovať, ako to kedysi na Slovenskej pošte fungovalo… Lebo dnes tam už nefunguje takmer nič, ale zasa ok, niekde sú vraj dostať už aj hygienické vložky!

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

https://www.dalito.sk/prvy-list-rajeckej-lesnej-prisiel-jeziskovi-22-aprila/