Jakub Lacka ako “Motorová myš” v reprezentácii chýba

V žiackych rokoch mal na ľade prezývku Motorová myš. Bojovnosť a neúnavnosť mu zostala dodnes. A nielen na ľade. Jakub Lacka bude mať na jeseň 20 rokov. Svoju hokejovú cestu začínal v drese hokejových Svišťov s číslom 22. Vzrastom patril medzi menších hráčov. Ak by sa hokej hral na rany, patril by medzi svetových šampiónov. Dostal ich vždy neúrekom. Pred dvoma rokmi si vo vysnívanom reprezentačnom drese zahral na Hlinkovom memoriáli v kategórii do 18 rokov. Napriek tomu, že jeho hokejová výkonnosť je vyrovnaná a zaváhania sú Kubovi cudzie, v reprezentácii do 20 rokov sa neobjavil na MS ani raz. Škoda. Najmä pre našu reprezentáciu. Jakub by si v útoku svoje miesto určite našiel a obhájil. Motorová myš sa na ľade vždy zíde a uplatní…

Jakub Lacka odohral poslednú sezónu v najvyššej americkej juniorskej lige (USHL). Dostal sa do nej ako jeden z neprehliadnuteľných juniorov v Česku. V Třinci odohral v sezóne 2016/2017 49 zápasov, v  ktorých nazbieral 62 kanadských bodov (26 gólov a 36 asistencií). Do USA Kubo prišiel, aby sa pobil o miesto v univerzitnom hokeji. V klube  Central Illinois Flying Aces odohral 51 zápasov a nazbieral 30 bodov za 15 gólov a 15 asistencií. Napriek tomu, že mu vyšiel už úvod sezóny, aj posledné MS do 20 rokov sledoval len v televízii… Jakub Lacka o hokeji, Svišťoch, reprezentácii, vzdelaní, ale aj viere k Bohu a politike.

Kubo, v čom je juniorský hokej v USA iný?

Hokej v Amerike sa líši hlavne rýchlosťou. Skrátené ihrisko núti hokejistov byť dravejšími. Hráči sa snažia natlačiť do brány z každej pozície. Nehľadia na to, či majú možnosť nahrať,  lebo každý z nich chce dať gól.

Darilo sa ti, o čom svedčí takmer okamžitá ponuka na univerzitný hokej ešte na jeseň. Čo ideš študovať?

Zo začiatku sa mi veľmi darilo a zbieral som aj body, no neskôr som mal zranenie (otras mozgu) a ťažko sa mi dostávalo naspäť do toho kolotoča zápasov. Je pravda, že som zaujal viacero univerzít,  z ktorých som si vybral Renssealer Polytechnic Institute (RPI). Dlho sme spolu komunikovali, ponúkli mi plné štipendium, ale čo je najdôležitejšie, cítil som dôveru zo strany trénerov. To je to, čo potrebuje každý hráč,  aby sa v tíme cítil čo najlepšie. Na štúdium som si vybral odbor Business, ale ešte nemám samotné zameranie. No láka ma manažment a marketing.

Od mala si bol ambiciózny, nielen v škole, ale aj v hokeji. Aké sú tvoje méty pred prvou sezónou na univerzite?

Nerád prezrádzam a definujem svoje ciele pred sezónou. Samozrejme, že vždy si dávam jeden väčší cieľ,  za ktorým idem. Túto sezónu by to mohlo byť dostať sa  do prvej  alebo druhe päťky a stabilne tam hrávať. Konkurencia bude veľká a budú hrať so mnou aj chalani o 3-4 roky starší. Nebude to ľahké. Menšie ciele si dávam zväčša individuálne. Zatiaľ sa sústreďujem na letnú prípravu. Snažím sa čo najlepšie pripraviť sa na sezónu.“

A čo sa týka slovenskej reprezentácie?

Reprezentovať Slovensko by bola pre mňa česť a budem sa snažiť,  aby som mohol ešte niekedy bojovať za svoju rodnú vlasť. Ale je to dlhá cesta, kým sa dostanem na úroveň hráčov čo sú tam.

Máš ambície sa v budúcnosti živiť hokejom?

Áno. Je to môj cieľ. Zatiaľ sa chcem venovať aj škole,  lebo viem, že životnosť hokejistu je krátka a život ide ďalej aj po kariére. Hrať na univerzite ako amatér a popritom študovať je super,  lebo spájam príjemné s užitočným. Zároveň budem pod drobnohľadom NHL skautov,  ktorých je v Amerike omnoho viac ako v Európe.

Ako zvládaš život v USA bez svojich sestier?

(veľký smiech) Tento rok som býval v rodine s dvomi deťmi. Chalan mal sedem rokov a baba 11, takže som mal aj tam radosť… Je ale jasné, že mi to nenahradilo moje štyri sestry doma, hoci jedna z nich bola tiež v Amerike. Aj sme sa tam spolu stretli. Bolo to úžasné, mať ju na zápase ako podporu. Moja celá rodina ma podporuje v tom, čo robím, som im veľmi vďačný.

Zostávaš verný svojej kresťanskej výchove aj v ďalekom svete?

Áno. Viera a kresťanská výchova ma naučili morálke, ale aj tomu, ako správne  vychádzať s ľuďmi. Keď som mohol, chodil som tam aj do kostola,  ale dlhé tripy nám to často znemožňovali. Hovorím nám, lebo v tíme  boli aj iní spoluhráči,  čo boli praktizujúci kresťania. Dokonca sme mali aj takého človeka, s ktorým sme mali duchovné obnovy raz za dva týždne. Rozprávali sme o Bohu. S takýmto niečím som sa doteraz nestretol. Mal na starosti asi štyri či päť klubov. Staral sa aj o hráčov z  CHICAGA BLACKHAWKS. Aj na tomto je vidieť, že hokej je v USA vec kultúry, že Američania dbajú na to, aby mali hráči svoj komfort a splnené všetky potreby. Duchovné nevynímajúc.

Česko pre teba nebola cudzina, hokejovo si tam vyrastal, ale aké to je a čo si musel podriadiť tomu, aby si sa presadil v americkej najvyššej juniorskej súťaži?

Česi a Slováci sme ako bratia. Tu necítime až také tlaky,  aby sme podávali výkony,  nedávajú nám pocítiť,  že sme cudzinci. Alebo ak áno,  tak minimálne.  V Amerike človek urobí chybu a sedí, zatiaľ, čo Američan urobí tri a stále hrá… Na druhej strane to chápem. Chránia si svojich. Tak to má byť. V Čechách som vyrastal v hokejovej škole Svišť,  čo boli jedny z mojich najkrajších rokov v kariére. Doteraz udržujem blízky vzťah s ľuďmi z tejto organizácie. Som veľmi vďačný, že som mohol byť súčasťou tohto,  možno experimentálneho,  no veľmi dobre zmanažovaného projektu. Pričuchol som tam nielen k hokeju,  ale aj k ľudským hodnotám.

Na to,  aby som sa presadil v Amerike bola podriadená celá moja kariéra. Nevedel som, či tam raz budem naozaj hrávať, ale trénoval som s tým,  že chcem byť hokejista. K tomu, aby som sa dostal tam, kde teraz som,  mi pomohli všetci, čo okolo mňa stáli. V hokeji, aj v škole. Som im za to vďačný.

Čo je pre Teba v cudzine najťažšie?

Asi si zvyknúť na systém hry, ktorý sa líšil od európskeho. A ešte dorozumievanie sa s chalanmi na ľade. Nebolo to komunikáciou, ale skôr tým,  že sme si nedopriali a takýto štýl ja osobne nemám rád.

Aj napriek tomu, že momentálne pôsobíš za morom, nie je ti dianie v slovenskej politike a spoločnosti ľahostajné. V čom pociťuješ najväčšie rezervy Slovenska?

Som ešte mladý a možno to nevidím tak ako to naozaj je, ale prekáža mi, že si na Slovensku nedoprajeme. Prevláda tu závisť, alibizmus a v neposlednom rade rôzne škandály, ktoré nie sú nijakým spôsobom riešené. Ľudia by aj chceli niečo zmeniť,  no nevedia komu veriť a dôvera je často zneužívaná len vo svoj prospech.

Čo ti ako mladému človeku v tvojej vlasti chýba?

Veľmi rád by som videl Slovensko ako krajinu,  kde sa ľudia tešia zo života a neprežívajú zo dňa na deň. Stretávam sa často s negatívnymi ohlasmi, ako to je zlé na Slovensku, ale v iných krajinách to bolo tiež zlé, kým veci do rúk neprevzali správni ľudia. Preto dúfam,  že tento čas sa na Slovensku blíži.

Azda neprezradím z Jakubovho súkromia veľa, ak napíšem, že jeho mamička je Poľka. Jakub na Slovensku okrem slovenskej školy navštevoval teda aj poľskú. V tejto súvislosti mu vždy tréner v žiackych súťažiach hovoril: „Kubo, ty máš jediný repre istú. Ak Ti nevyjde tá slovenská, máš šancu v poľskej. Na Poľsko si hokejovo dobre pripravený…“ Takže Kubo, nech sa všetko podarí! Aspoň tak, ako skúška z dospelosti, ktorú si zvládol na výbornú. Práve tento týždeň. Kubo, nech je Tvoj život ako dokonalý sen. Šťastie praje pripraveným a ty si vždy 100%.

Autorka: Adriana Hosťovecká sa žurnalistike venovala od roku 1986 – 1996. Začínala ako novinárka – študentka a jej posledným redaktorským a moderátorským pôsobiskom bolo rádio Twist. Od roku 1995 pôsobí v marketingu a reklame a posledných 12 rokov sa pohybuje najmä v športovej oblasti. Je večným optimistom a stále rozbieha nové projekty. Momentálne pôsobí aj ako prezidentka HK Gladiators Trnava.

Môže vás zaujať ďalší “Svišť” :

EXKLUZÍVNE: Adam Ružička: „Môj cieľ? Hrať v hlavnom tíme NHL a vyhrať Stanley cup!“