EXKLUZÍVNE! KOLLER: „Mladým sa viac páči byť futbalistom než samotná hra.“

Stretli sme sa priamo v Monte Carle, kde s rodinou žije už roky. Slávny futbalista Jan Koller bol v telefóne taký srdečný, až ma to zaskočilo. Veď ma vôbec nepoznal a portál dalito.sk v tom čase ešte neexistoval.  O pár hodín sme spolu sedeli na terase hotela neďaleko futbalového štadiónu AS Monaco FC, ktoré sa po dlhých 17-tich rokoch opäť stalo francúzskym šampiónom. Robiť exkluzívny rozhovor s historicky najlepším strelcom českej reprezentácie a ešte k tomu priamo v Monaku, pozerať sa pritom na prístav s luxusnými jachtami z celého sveta a popíjať kávu, to bol pre mňa obrovský zážitok. Excelentný bývalý futbalista, dnes vyhľadávač talentov na voľnej nohe,  je viac ako dvojmetrový chlap s ešte väčšou dávkou „normálnosti“. Pre mňa novinárska lahôdka. Prišiel aj s mladšou dcérkou,  ktorá ho po prvý raz zažila pri rozhovore pre médiá. Dievčatko nás neprerušilo ani jediný raz napriek tomu, že vonku bolo viac ako 30 stupňov a po čase jej došla aj malinovka. Nezabudnuteľný dojem z veľkej osobnosti telom aj duchom podčiarkol fakt, že ponúknutú autorizáciu rozhovoru odmietol s tým, že mi dôveruje. A na stretnutie prišiel o pol hodinu skôr.

Zaskočila ma vaša spontánnosť v telefóne. Zažila som už rôzne osobnosti, ale vaša ústretovosť bola neprehliadnuteľná. Vždy ste taký k novinárom?

(smiech) Tak väčšinou som k nim ústretový. Veď k mojej práci, ktorú som robil, to určite patrí, pretože je to spojenie medzi športovcom a fanúšikmi.

Väčšinou znamená nie vždy. Mali ste teda aj nejakú nepríjemnosť?

Bulvárne plátky veľmi nemusím, áno, mal som. (zvážnie)

Cítim, že o tom nechcete hovoriť. Dalito.sk je o inšpiratívnych ľuďoch. Čo podľa vás rozhodlo o tom, že dnes robím s vami rozhovor v Monte Carlo, kde ste sa prepracovali z dediny Smetanova Lhota?

Narodil som sa v Prahe.  Rodičia sa však presťahovali na dedinu, kde som žil od šiestich rokov.  A to bol asi základ môjho úspechu. Tam sa totiž nič iného nedalo robiť, iba športovať. Takže sme skoro stále hrali futbal,  v zime hokej a tenis, vďaka čomu sa dnes viem postaviť ku všetkým loptovým hrám. Neskôr som sa pracovne presunul do Prahy a mal som šťastie na ľudí, ktorí mi pomohli. Začal som trénovať s rezervným tímom Sparta Praha. Tým sa to celé začalo.

Z dediny pochádza viac slávnych českých hráčov. Museli ste dokazovať niečo viac ako vaši rovesníci v mestách?

Dnes je už doba iná. Dnes už skauti lepších klubov vyhľadávajú talenty aj na dedinách a najlepších hráčov si sťahujú do akadémií. Takže teraz to majú chlapci jednoduchšie, než sme to mali my. Za mojich čias to na dedinách nikto nesledoval. Určite sme to mali ťažšie. Konkurencia bola väčšia, lebo futbal vtedy hralo naozaj veľa detí,  keďže ešte neboli žiadne počítače a takmer všetci športovali.  Naozaj bolo oveľa ťažšie sa presadiť.

Na čo by dnešní mladí futbalisti nemali zabudnúť, ak sa chcú prepracovať tam, kde vy?

V prvom rade by mali mať radi futbal. Mám pocit, že dnešným mladým sa viac páči byť futbalistom. A to je obrovský rozdiel! V prvom rade by mali milovať samotnú hru a až potom úspech. Ten sa dostaví, iba ak budú šikovní, pracovití , pokorní, ale aj zdravo sebavedomí. No v prvom rade musia cítiť lásku k samotnému futbalu a nie, že za tým vidia iba to, že raz budú mať veľa peňazí a slávu. To potom vždy zle dopadne.

A čo vzdelanie a vrcholový športovec? Zmenilo sa aj to?

Samozrejme, že vzdelanie je dôležité, aj keď sám vysokú školu nemám. Mal som šťastie a zranenia sa mi vyhýbali.  Zo skúseností iných profesionálnych športovcov však viem, že naša kariéra je vrtkavá. Zranenie sa nevyhne každému a  uplatniť sa potom bez vzdelania, je v dnešnej dobe naozaj veľmi zložité.

Takmer každý vrcholový športovec prejde v živote krízou. Predpokladám, že aj tí najslávnejší.

V kolektívnom športe je to iné ako v individuálnom. Keď príde na niekoho zlá chvíľa, tak spoluhráči mu pomôžu. Ja som nikdy nemal takú krízu, že by som musel  vyhľadať športového psychológa. Nejaké krátkodobé krízy tam boli, napríklad keď sa tímu nedarilo, ja som však v tomto celkom silný človek, takže o nič vážne nešlo.

Nikdy vás nikto od futbalu neodhováral? 202 cm nie je pre futbalistu štandardná výška.

Musím sa priznať, že jedna kríza bola, keď som hral v Sparte, kde na mňa fanúšikovia z tribúty kričali, že som kopyto, nech sa dám na iný šport. (Smiech cez zuby ). Vtedy mi pomohol presun do Belgicka, kde som začal úplne od začiatku a to bol asi najväčší zlom v mojej kariére.

Pripomínate mi príbeh hokejistu Cháru , ktorého ….

… no vlastne toho tiež v Sparte nechceli! Máte pravdu! (smiech) Takže máme taký podobný  sud. Tiež som tam nebol nejako chcený a nakoniec tiež skončil ako jeden z najlepších obrancov v NHL. (smiech)

No a vy ste skončili v AS Monaco a aj ako zatiaľ najlepší kanonier českej futbalovej reprezentácie. Cítite satisfakciu?

Áno! ( smiech) Ale ja to tak neberiem. Asi to tak malo byť. Možno keby som v tej Sparte ostal, tak by som dnes nebol tam, kde som. Veď na popud toho, ako sa tam ku mne zachovali, som odišiel do Belgicka , kde začala moja kariéra napredovať.

Okrem toho ste pôsobili v Rusku, Nemecku aj Francúzsku. Kde to bolo pre vás najťažšie?

Po Sparte to určite boli začiatky v Belgicku, lebo to bolo po prvý raz, čo som odišiel do zahraničia. Prvý rok, kým som sa adaptoval,  to bolo  také … no…  Bol som tam úplne sám,  takže to bolo ťažšie.

Vaša kariéra teda nebola priamočiara.

No práve, všetko malo svoju postupnosť. Krok za krokom. A práve to bolo to správne, pretože dnes mladí, ktorí nič nemajú a zrazu je okolo nich veľa peňazí,  to nemusia uniesť a prichádzajú škaredé pády.  Ja som to mal kúsok po kúsku, postupne som si zvyšoval tímy a tým aj finančné odmeny. Dnes to hodnotím ako veľkú výhodu.

Koľkými jazykmi hovoríte?

Francúzsky, nemecky, rusky a teraz bojujem s angličtinou. (smiech)  Nehovorím ňou pravidelne, takže ma vie potrápiť. Tiež som už starší, takže to do tej hlavy už tak nelezie a chýbajú mi aj motivácia a vôľa. (smiech)  Učím sa ju dva mesiace, potom polroka nič a tak to aj vyzerá. (smiech)

Mám pre vás informáciu, že český Forbes uviedol, že najlepší zamestnanci sú bývalí vrcholoví športovci.

( smiech) Tak asi preto, že sú naučení k zodpovednosti a disciplíne.

A vy ste boli aký zamestnanec? ( smiech)

(veľký smiech) Tak ja som teraz na voľnej nohe. (smiech) A predtým som bol snáď dobrým. ( smiech)  Momentálne pracujem pre Spartu Praha a sledujem tu  ako skaut druhú francúzsku ligu. Všetky moje aktivity sú spojené so športom. Aj v Českej republike som ambasádorom dvoch futbalových projektov pre deti .

Ešte v minulom roku ste boli aj hrajúcim asistentom trénera AS Monaco FC C.  Takú možnosť nedostane každý.

Po skončení kariéry v klube odišiel môjmu kamarátovi trénerovi asistent do zahraničia a spýtal sa ma, či by som nechcel robiť hrajúceho asistenta. Tak som to skúsil, či ma to vôbec bude baviť, ale… Dobre, priznám sa, to trénovanie ide úplne mimo mňa a nejako ma to za tie roky neoslovilo. Skôr ma baví skauting.

AS Monaco FC je po sedemnástich rokoch majstrom francúzskej ligy. Niečo muselo zapadnúť inak ako pred rokmi.

Rozhodlo, že prišiel nový majiteľ a dal do toho veľa peňazí. Samozrejme, to nie je všetko. Angažoval kvalitného trénera Jeonarda Jardima, ktorý stavil na mladých hráčov. Nekupoval prestarnuté hviezdy a urobil z toho správny tím. Monako je maličké, takže na futbal nechodí veľa ľudí a hráči tak nemajú veľkú podporu. Klobúk dole, čo s tímom dokázal .

Bol aj pri dohode o hosťovaní a opcii na predaj pre Paris Saint-Germain FC zatiaľ najmladšieho najdrahšieho hráča planéty, iba 18-ročného útočníka Kyliana Mbappého a to za 180 miliónov eur, ktorého si klub vychoval.

Monako má veľmi dobrú akadémiu  a dobrých skautov, ktorí  dokážu stiahnuť najlepších hráčov z celého Francúzska a úspešne ich začlenia do prvého tímu, takže naozaj musím povedať, že to robia dobre. Mbappého som nikdy ako asistent netrénoval, bol v B-čku. Podľa mňa nikdy výrazne nevyčnieval, dostal však šancu v rozbehnutom A tíme, ktorý hrá útočný futbal. V prvých zápasoch dal góly, chytil sebavedomie a potom to už ide samo.  Osobne sa však o neho bojím … predsa len je mladý. Môj osobný názor je, že tu mal ešte ostať, lebo to nemusí dopadnúť dobre.

Ako vyzerá kontakt slávnych reprezentantov, ktorí sú aj priateľmi?  Stretávate sa napríklad s Čechom či Nedvědom, s ktorými ste v roku 2006 zažiarili v prípravnom zápase s Trinidatom a Tobagom?

Jasné, stále sme v kontakte. Pavel býva neďaleko v Turíne, takže sa  navštevujeme. Aj teraz, keď hralo Monako s Turínom, sme boli spolu počas Ligy Majstrov.  S Petrom rovnako. S  ostatnými hráčmi sa stretnem aj v Čechách. S  Karlom Poborským a Láďom Šmicerom chodíme hrávať veľa charitatívnych zápasov. Aj tenisových, takže stále držíme spolu a máme si čo povedať.

Žijete v Monte Carle, v nablýskanom meste. Dá sa tu udržať nohami na zemi?

Určite. Moja rodina je toho príkladom. Žijeme , dá sa povedať skromne. Keď človek chce, tak sa to určite dá aj tu.

Ešte stále máte miesto jachty nafukovačku?

Áno. (smiech) A jachtu ani mať nebudeme! (smiech)

Hovorí sa, že ľútosť je zadarmo, no závisť si musíte zaslúžiť. Ako je to so závisťou v Monaku? Existuje tu vôbec?

(smiech) To je práve to! Tu si ľudia nemajú čo závidieť. Nie, tu som sa s tým nestretol.

A kde ste sa so závisťou stretli?

V Českej republike nežijem pravidelne od roku 1996 a zatiaľ o tom neviem, že by mi tam niekto závidel. ( smiech) Samozrejme , občas som ju zacítil a tiež som prišiel o pár kamarátov…

Vy ste prišli o kamarátov? Však s vami sa musia chcieť kamarátiť všetci!

No práve! (smiech) Keď ma niekto dlho využíva,  pohár u mňa pretečie a  nie je už cesta späť. Nechám to dlho vyhniť a potom vybuchnem.

Ako vyzerá dvojmetrový Koller keď vybuchne?

(smiech)  Nóóóó… Niekedy naozaj lietajú veci a tak…

Čo vám futbal dal a čo vzal okrem vydretej finančnej odmeny?

Nezávislosť a slobodu, ktorú si teraz užívam. Veľa kontaktov, rozhľad, skúsenosti zo štyroch krajín a jazyky. Vďaka futbalu som stretol manželku , takže mám dve krásne deti a neľutujem ničoho, takže mi nevzal nič.

Teda ste šťastný a spokojný človek.

Áno, som šťastný a spokojný! A najväčším šťastím je moja rodina!

Nenápadný Jan pohladkal mladšiu dcérku po hlave. Ničím nepripomínal veľkú hviezdu. Taký normálny dvojmetrový chlap, ktorý sa pri pohľade na svoje  dievčatá roztečie ako zmrzlina. Keď však spomeniete jeho meno v okolí futbalového štadióna AS Monaco FC , každý sa úprimne s úctou usmeje a povie: „Oui, oui, to je náš vysoký hráč! Monacooooo…“