Keď odchádza nádej. 26698/4525=1925/226=9/0

Už to nie je ani tragikomické, ale šialene smutná realita, ako vláda Petra Pellegriniho podcenila nový koronavírus. Kým sme my, na Slovensku, počúvali až trestnoprávne reči o netestovaní lebo „soplík“, v susednom Česku robili čo vedeli. Keď počujem ich obyvateľov, ako sa sťažujú, že česká vláda to nezvláda, vždy si poviem, bože, keby tak tušili, ako sa so smrťou zahrávali na Slovensku. Ako s ňou ešte aj obchodovali.

Stále čakám aj na razantnejšie kroky vlády Igora Matoviča, ktorý v najnevhodnejšom čase dostal do vienka ešte aj totálne vykradnutú a ohlodanú krajinu až na kosť. Som ešte trpezlivá, z nádeje mi však začal ukrajovať.

V Českej republike nás už iba počas koronavírusu predbehli o celú jednu legislatívnu sezónu, takže ma už celkom nebaví počúvať ľúbivé rečí. Napriek tomu, že situácia ukázala aj to, ako sa aj nevedomky dokázali Česi ekonomicky pripraviť na ťažké časy, veď dnes nestíhajú ani tlačiť české štátne dlhopisy, ktoré svet vykupuje ako teplé rožky, kým o tie slovenské, vďaka bývalej vláde, nikto neprejavil záujem. Ide z toho strach, veď Slovensku už nikto nechce ani požičať.

Čo bolo bolo, verím, že za to niekto bude raz aj odsúdený, za ohrozenie zdravia obyvateľstva, teraz však treba ratovať to, čo sa ešte dá. Stále však ten pocit zo Slovenska nemám a začínam prichádzať aj o nádej aj vymenovaním Kolníka ministrom zdravotníctva za OĽaNO… Ale ešte stále verím, že sa to zmení, že zbalí kufre a odíde zadným vchodom ministerstva do konca týždňa.

Že sa veľmi rýchlo zmení aj testovanie vzoriek na koronavírus, ktoré už Česká republika chce robiť denne v počte 10 tisíc kusov. My snívame o 4000 a sme radi, že spolu máme zatiaľ aspoň 4525.

Verila som však aj v to, že už nebudem aj od nového premiéra počúvať, ako Slováci v zahraničí musia čo to vydržať a tolerovať. Dúfala som, že toto vysádzanie pohŕdania a „výsmechu“ medzi občanov ako takých nebude nová vláda, ktorá sa tak rada v predvolebnom čase obracala práve na zahraničných Slovákov, používať. Slovník Pelleho o “občanoch druhej kategórie” práve v čase núdze. Včera ho premiér Matovič použil po prvý raz a ja som si uvedomila, že rozhodnutie ostať v Prahe bolo jedno z najlepších, ktoré som kedy prijala. Lebo na zahraničných Slovákoch záleží politikom evidentne len pred voľbami. Pritom stačí tak málo, vypočuť ich a uistiť ich, že na nich vláda nezabúda a nezabudne.

Čo ma ale mrzí najviac? To, ako ľudia umelé čísla (ne) testovania podceňujú. Ako sa nechali bývalou vládou oklamať, že na koronavírus ešte na Slovensku nikto neumrel, lebo do úmrtí v súvislosti s koronavírusom Pelle a jeho stále slúžiaci hlavný hygienik Mikas mali toľko drzosti, že nezapočítali starú pani s koronavírusom, lebo však zomrela na infarkt.

Čísla zo Slovenska ma paradoxne desia viac, ako tie z Česka. Ovplyvňujú totiž správanie aj mojej rodiny a priateľov.

ČR/SR: testovaných 26 698/4 525=nakazených 1 925/226=úmrtí 9/0 (k 7:00)

Denne s nimi volám a počúvam, ako pravidelne navštevujú starkých, však by sa doma sami zbláznili, ako sa denne vonku stretávajú aspoň na prechádzke s priateľmi, nakupujú pravidelne rodičom, však „oni sú naučení každý deň na čerstvý chlieb”… Ako je niekto teraz objednaný na výmenu zimných pneumatík za letné, ako ide k lekárovi, lebo však má päť mesiacov termín…. Ako sa navštevujú celé rodiny, kamaráti na hrádzi.  Mám z toho zimomriavky.  Skreslené čísla akosi automaticky ovplyvňujú aj správanie mnohých mladých, ktorí si mylne myslia, že ich sa to netýka a jar využívajú na výlety, húfne na beh na hrádzi a podobne. Vážení, vo svete pochovávajú aj mladých, nielen starých! O život bojujú aj deti.

Keby tie čísla totiž boli také férové ako v Českej republike, ktoré úplne bez problémov, na rozdiel dodnes od Slovenska, zverejňujú českí politici nielen na štátnej doméne, vyzerali by totiž úplne inak a mnohí by sa asi správali zodpovednejšie.

Viete, prečo je teraz dôležité byť krok pred slovenskou vládou a tým koronavírusom? Aby sa na to mohol byrokratický štát pripraviť. Aj s vykradnutými nemocnicami a chýbajúcim personálom. Ak mu totiž v tom nepomôže každý z nás, nie, nebudú na to nemocnice pripravené a skolabujú tak, ako skolabovali v krajinách, kde ich vírus zaskočil.  

Takže, je čas na kroky oveľa skôr, ako je ich (ne)schopný realizovať štát. Príkladov na to vo svete máme naozaj dosť.

Píšem z krajiny, kde je už obmedzený pohyb osôb dlho, a kde môžeme von iba maximálne dvaja. Kde majú už testovaných 26 698 ľudí, 1925 nakazených, 9 úmrtí v súvislosti s koronavírusom a 10 vyliečených. Oproti Slovensku obrovské čísla, napriek tomu sa tu cítim bezpečnejšie. Nie je to paradox?

Stále však verím a dúfam, že nádej naozaj umiera posledná.