Kedy je ten čas hovoriť s rodičmi o závere života
Slabosť, nedá sa, nejde to, našich starkých už definitívne ovláda a my ešte stále nenachádzame tie správne slová. „Mama, ako si predstavuješ svoje dožitie?“ Už po ixkrát si vezieme tieto nevypovedané otázky. Téma smrti je pre nich tabu, tak ako mnohé predtým.
O závažný veciach takmer nikdy s deťmi nehovorili, smrti sa väčšinou dočkali v kruhu svojej najbližšej rodiny. Chceme pomôcť, ale ako? Kedysi sme ich my počúvali, radili oni nám, dnes si na výmenu úloh, nedokážu zvyknúť. Naše rady sa míňajú cieľu.
Rodičovskej moci sa ťažko vzdávajú. Presun zodpovednosti na dospelé deti zanechalo trhliny. Zmena systému, výber partnera, nevydarené podnikanie, odklon od viery, odchod do cudziny, so všetkým si museli nejako poradiť. Zostalo veľa nevypovedaného, v niektorých rodinách až príliš.
Nevyriešené konflikty, často prinášajú myšlienky na odplatu: „Veď si sa nikdy o mňa riadne nestaral!” Sadnúť si za jeden stôl a hľadať spoločné riešenie, získať stratenú dôveru v nás je ťažšie, ako zostarnúť.
Sme iná, veľmi komunikatívna generácia. Smútku, ktorý sa usádza v nás čoraz hlbšie, po každej návšteve, nedokážeme predsa len zabrániť. Strach zo smrti, rešpekt pred tým, čo príde, odsúvajú všetky naše pokusy o diskusiu na potom, „Dnes nie, nabudúce sa o tom porozprávame,” znie najčastejšie odpoveď.
My už vieme, že zajtrajšok bude ešte náročnejší. Sila, chuť, záujem ochabli, krok zneistel, ruky sa trasú, zrak už ostrý bol. Na problémy, ktoré potrebujeme s nimi riešiť, sa už nedokážu sústrediť. V nejednom prípade končia slovami: „Ešte som tu, nepochovávaj ma, ide ti len o môj dom, moje peniaze!”
V priveľkom dome akoby sa čas zastavil, papiere porozhádzané na komode, kniha nedočítaná, noviny zložené. Otázkou: „Je tu špinavo?” odmietnutá pomoc z vonku. Zariadenie so starostlivosťou nepripúšťajú. Ešte stále chcú byť našimi dobrými hostiteľmi. Zemiakový šalát síce na chuti nestratil, ale za každým sústom sú schované tri krátke noci a nebezpečné schody do pivnice.
Vlastne už je to len jedna rozlúčka za druhou. Spoločné Vianoce u našich sú už dávno minulosťou, garáž, zíva prázdnotou, záhrada bez farieb, cesta do kostola príliš dlhá. Taniere stratili glanc, na pulóvri fľaky od pondelka, pavúk utkal ďalšiu sieť.
Budeme ochotní aj schopní hovoriť o našom životnom konci, keď nám bude osemdesiat? Keď koncentrácia je slabá a pamäť ešte slabšia?
Keď cesta k lekárovi bude nad naše sily, keď predavačka pretočí očami len, čo nás zbadá, keď schody sa stanú našim najväčším nepriateľom, keď návšteva nás poteší svojím odchodom viacej, ako našim príchodom? Keď telo už pramálo spolupracuje s hlavou, keď rozum sa potápa do vlastného sveta? Keď medicína dokáže robiť zázraky? Keď prekonáme v 40-ke rakovinu, v 50-infarkt, v 60-ke porážku a kdesi v diaľke na nás ešte číha demencia, Parkinson a Alzheimer? Keď prianie: „Chcem odpadnúť a bude po mne,” zostane pre väčšinu z nás len vrúcnym, optimistickým želaním?
Staroba nie sú prekrásne roky rozmaznávania vnúčat, ani to šťastne unavené 70-ročné telo na hrebeňovke Nízkych Tatier.
Začína vtedy, keď sú už aj vlaky zadarmo zbytočné, keď hlava by chcela, ale telo už nevládze, keď o pol tretej nad ránom sa noc končí, keď už i príbuzní strácajú trpezlivosť, keď darebáci zneužívajú dôverčivosť, keď sa svet zúži na štyri steny. A práve vtedy sa na túto starobu treba pripraviť, tej sa totiž dožije väčšina z nás.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)
Autorka Mária Fuchsová je dnes už dôchodkyňa, k čomu jej dopomohli aj zdravotné problémy, zodpovedajúce jej veku. Celý život pracovala v sociálnej sfére. Tesne po štyridsiatke mala pocit, že doma umiera zaživa. Ďakuje Bohu, životu aj vesmíru za odvahu, pokúsiť sa začať o nový život s deťmi v cudzine. Je vydatá a momentálne sa venuje vnúčatám a štyrom deťom. Je presvedčená, že dnes nám Európa, vlastne celý svet, ponúka fantastické možnosti. Život je podľa nej veľmi krátky, a čo s ním urobíme, záleží len na nás.