Kemka: „Ak niekto sedí pri standing ovation, nesplnili sme očakávania, bolia ho nohy alebo zaspal.“

Stĺpček Evy Kopreny o standing ovation v divadle patril v minulom týždni na DALITO.SK medzi najčítanejšie. Opisuje v ňom, ako sa po divadelnom predstavení cíti nesvoja, keď okolo nej ľudia začnú v stoji tlieskať napriek tomu, že ona má pocit, že si práve toto divadelné či iné predstavenie standing ovation nezaslúži. Zaujímalo nás, ako takúto situáciu vníma umelec. Spýtali sme sa Juraja Kemku, herca divadla Astorka Korzo ’90.

Standing ovation je najväčší prejav úcty k umelcovi. Vníma ho herec ešte ako uznanie, alebo už sa vstáva akosi automaticky?

V divadle Astorka Korzo ‘90 nie je pravidlom, že sa diváci postavia po každom predstavení. No keď sa to stane, je to veľmi príjemná odmena za odvedenú prácu a akýsi pocit spolupatričnosti v divadelnej sále. Stoja herci, stoja aj diváci.

Aj herec je iba človek a má svoje dobré a zlé dni. Zažil si situáciu, kedy si mal pocit, že sa ti výkon nepodaril , dokonca si bol presvedčený, že si podal zlý výkon a diváci ti aj tak prejavili spokojnosť standing ovation?  

Ak aj mám zlý pocit z môjho večerného výkonu, ostatní kolegovia možno hrali tak úžasne, ako ešte nikdy v živote. Standing ovation je teda na mieste, bez môjho pričinenia!

Vníma vôbec umelec to, že sa napríklad 10 ľudí nepostaví? Je to pre umelca znak neslušnosti?

Ak ostane sedieť 10 ľudí, je to ich pocit nenaplnenia očakávania, možno ich veľmi bolia nohy alebo zaspali. Nikto sa na nich nehnevá a divadlo budú môcť navštíviť opäť, samozrejme, s možnosťou postaviť sa. Nie je to hanba, veď sme slobodní ľudia!

Tak sa, prosím, neznásilňujte davom a divákmi, ak máte túžbu sa postaviť a tlieskať, tak to urobte. Ten prvý, ktorý sa postaví, to ma oveľa ťažšie než ten, ktorý ostane sedieť…