KERNOVÁ: „Vyhrážali sa mi. Chceli ma umlčať.”

Po 10 rokoch vo veľkých vydavateľstvách si povedala, že si založí vlastný web.  V roku 2012 začala blogovať na omediach.blog.sme.sk  a po niekoľkých mesiacoch spustila vlastný web  omediach.com. V krajine sa takmer nenašiel novinár, ktorý by s jej blogom alebo webom ráno nezačínal službu „Čo zasa napísala Kernová!“  Miroslava Kernová mala vtedy tri deti. Najmenšie malo tri roky a už dlhšie cítila, že toto by mohla byť správna cesta, veď o médiách už písala dlho. Vyštudovala estetiku a históriu.

Ako to vyzeralo na začiatku? Raz si povedala, že to bolo šialené rozhodnutie.

No, šialené to bolo z pohľadu okolia. Ja som mala plán. V januári 2012 som začala písať na blog. Samú seba som blogmi testovala, či dokážem pritiahnuť  čitateľov a či moje meno, nová značka, texty bude také, že ich ľudia budú čítať a vyhľadávať. Až potom, keď sa mi to na blogu potvrdilo a texty patrili medzi najčítanejšie, som v septembri spustila web špecializujúci sa na médiá, reklamu a marketing. Z novinárskej praxe som vedela, že nielen novinárov zaujíma,  čo sa o nich píše, ale aj bežných čitateľov, aké je zákulisie médií. Ale samozrejme, šla som do veľkého rizika, pretože som vtedy inú prácu nemala.

Pamätám si, keď si to spustila, ráno prišli do redakcie ľudia a prvé čo si v počítači otvorili bol tvoj web, že „čo keď náhodou napísala o mne.“ Musela si vedieť, že strieľaš do skupiny ľudí, ktorá je na seba citlivá a ešte aj striehne na chyby kolegov.

Ak novinári začínajú deň mojím webom, tak je to fajn. Vedela som, do čoho idem, že budem hodnotiť novinárov, ktorí kritizujú iných, majú veľké sebavedomie, čo samozrejme potrebujú k práci. Pravdou ale je, že viacerí nemajú pokoru a sú k sebe a svojim kolegom, hlavne tým z vlastnej redakcie, nekritickí. Takže som vedela, že kritizovať túto skupinu nebude jednoduché, a  stanem sa ich permanentným živým terčom. Rátam s tým, že ak niekoho kritizujem, asi mi nebude tlieskať.

Pamätáš si na prvú reakciu, keď si niekoho kritizovala?

Hm … pamätám si prvý článok: bol o Smotánke na Markíze s názvom Judíniovej politická nadpráca. Kritizovala som tam skryté promo pre politikov v predvolebnom čase.  Prekvapila ma už pri prvých článkoch na blogu celkom silná odozva, že ľudia sa k článkom od začiatku vyjadrovali, komentovali ich, že sa okolo nich rozprúdila debata pod článkami, ale aj na sociálnych sieťach. Spätná väzba bola a je obrovská.

Nemala si strach, či webom uživíš rodinu?

Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Mám takú povahu, že keď sa u mňa prebudí túžba po zmene, tak idem za tým, aj keď viem, že to prináša riziko. Samozrejme výhodou bolo, že som nepotrebovala žiadne veľké vstupné investície a na začiatku nikoho nezamestnávala. Povedala som si, vyskúšam to a stanovila som si istý čas na rozbehnutie s tým, že keď to nevyjde, budem robiť niečo iné. Dôležité bolo prilákať čitateľov, vybudovať ich návyk, ale aj značku a to si myslím, že sa mi podarilo.

Vieš o tom, že sa často na spravodajských výrobách hovorilo,  daj si pozor na Kernovú!

Áno, dopočula som sa o tom, napríklad z Markízy. (smiech) Vraj, keď niečo strihali, že „no keď to tam necháš, počkaj, Kernová ti naloží.“ Ak novinári majú pocit, že niečo nie je v poriadku a spomenú si na mňa, teším sa z toho, vidím,  že má moja práca zmysel! Je to spätná väzba, za ktorú ďakujem.

Pamätám si, že novinári si robili anonymné adresy, aby ti mohli žalovať na kolegov, alebo sa „obhajovať“ pod iným menom, ak si kritizovala priamo jeho. Vieš o tom?

Až tak podrobne informácie o tomto nemám. Ale je pravdou, že chodia mi rôzne tipy na články, za ktoré som vďačná. Všetko však overujem. Mail nestačí na to, aby som o téme písala.

Udávajú sa novinári?

Ani nie. Častejšie mi chodia tipy od divákov, čitateľov, ktorí si všimnú niečo nezvyklé alebo neprofesionálne, tak mi napíšu. A médiá ma oficiálne informujú o zmenách, novinkách… Tak dobre, občas niekto aj žaluje. (smiech) Ale vždy sa pozriem na to, kto mi tip dáva a prečo. A samozrejme, overujem, či je to pravda. A stáva sa aj, že viaceré zaujímavé témy, ktoré mi došli ako tipy, som nakoniec nespracovala, pretože sa ukázalo, že nie sú pravdivé.

Ide často o pomstu?

Takéto „tipy“ od novinárov mi chodili len občas, teraz minimálne. Išlo hlavne o konflikty v redakciách. Toto ale nie je moja práca.  Hodnotím výsledok práce novinárov, a nie pomery v redakcii. To si musia vyriešiť tam. Stávalo sa často, že som dostávala info o zlých medziľudských vzťahoch, aké sa nájdu asi v každej profesii. Nie som tu však od toho, aby som to riešila ja. Ak to má vplyv na výsledok práce, je tam konflikt záujmov, alebo ide o ohrozenie chodu redakcie, tak vtedy to je pre mňa téma, inak nie.

Po koľkých rokoch si si povedala, že si urobila dobre, že si odišla z veľkých vydavateľstiev?

Dobrý pocit som mala už prvý týždeň. Konečne som písala len podľa seba, bez toho, aby mi do toho niekto hovoril. Predpokladala som, že možno prvý rok bude obchodne slabý, ale na moje prekvapenie, od začiatku som mala záujem inzerentov. Keďže o mediach.com je klasický model média, ktoré žije z inzercie.

Si na trhu takmer šesť rokov. Weby vznikajú, zanikajú, ty ideš ďalej…

Každý kto niečo zakladá na zelenej lúke, si musí  dať rok dva na rozbeh. Mala som  šťastie, že sa to rozbehlo a fungovalo takmer okamžite. Poznám však veľa začínajúcich webov, ktoré po pár mesiacoch zistili, že im to nezarába a skončili.  No pri tomto tipe biznisu to chce veľkú vytrvalosť  a prísnejšiu sebadisciplínu. Dnes píšem oveľa viac textov, ako kedykoľvek predtým vo vydavateľstvách, popritom prednášam, venujem sa iným aktivitám a mám pocit, že mám oveľa viac voľného času.

Hejteri. Neverím, že ťa nikdy nezranili.

Občas áno, hlavne, keď si prečítam o sebe rôzne klamstvá. Samozrejme, s vymyslenými útokmi sa bojuje ťažko. Nechce sa mi na to míňať energiu a čas, lebo hejterom sa vysvetliť nič nedá a väčšinou prichádzajú v skupinkách. Ale nie je toho veľa. Pri obrovskom množstve reakcií na moju prácu,  rátam aj s hejtermi. Registrujem aj takú špeciálnu kastu hejterov s falošnými profilmi. Poznám ich už po mene a presne viem, kedy a pri ktorých témach sa objavia. Ich špecialitou je, že chodia v skupinkách. Keď príde istá pani už viem, že s ňou prídu štyria ďalší a vzájomne si drukujú a lajkujú svoje hejty.

Je to slabosť priznať sa, že ťa diskusia ranila?

Anonymní diskutéri mi prídu smiešni. Je to možno aj ich práca. Iné je hejtovanie normálnych ľudí. Vždy, keď vidím na facebooku hádku, poviem si, že či by si to tí ľudia dokázali povedať do očí. Jasné, že to je nepríjemné.

Chcela si už niekedy skončiť, že už máš toho dosť?

Asi ako každý, kto už dlho píše, mám také obdobia. Minule ma dosť výrazne bolela ruka, že som myslela, že už nenapíšem ani vetu. Začala mi prekážať tá manuálna práca pri písaní, nie intelektuálna.  Vyriešila som to správnym sedením, kúpou novej  stoličky, stolu (smiech). Ale moja práca nie je len písanie. Občas prednášam. Veľký záujem je o moje školenia, ako písať inteligentné texty, na čo si dávať pozor, keď chcem vstúpiť do verejného priestoru.

Sú ľudia prekvapení, aké je ťažké napísať dobrý text?

Sociálne siete ponúkajú obrovské možnosti verejne sa prezentovať, bez pomoci médií či akýchkoľvek prostriedkov. Ak niekto vie písať a má o čom, tak sa môže zviditeľniť, môže sa tým živiť. Lenže sú aj takí, ktorí si myslia, že písať vedia, a skôr si uškodia. Alebo aj vie a aj dobre, no ocitnú sa vo verejnom priestore a ostanú znechutení z hejterov a útokov. Hejteri boli, sú a budú. Ľuďom radím, aby písali tak, ako to cítia a aby vysielali signál, že texty píše sebavedomý a inteligentný človek a  nenechali sa odradiť a sledovali spätnú väzbu všetkých, nielen nekritických kamarátov alebo nahnevaných hejterov.

Chcel ťa už niekto kúpiť?

Z času na čas sú normálne obchodné ponuky na kúpu webu, či vstup partnera. A keď myslíš, že či ma chcel niekto podplatiť, tak priamo nie. Ale nejaké snahy ma umlčať som zaregistrovala. Po kritickom článku prišla neobvyklá ponuka na pozíciu vo vedení média alebo ponuka vlastnej rubriky, ak prestanem o danom médiu písať. Čo som, samozrejme, odmietla. Skôr sa však stretávam s opačným prípadom, že po kritickom článku majú v niektorých redakciách redaktori zákaz ma oslovovať, citovať.

Podľa úrovne slovenskej žurnalistiky to vyzerá tak, že budeš mať čo robiť do konca života.

Úroveň žurnalistiky sa mení. Nazvime ju rýchlou žurnalistikou, ktorú si vyžaduje spoločnosť, ale aj podmienky na prácu. Ľudia sú médiami zaplavení. Všetko chcú rýchlo a stručne  a tomu sa prispôsobuje aj obsah. Médiá majú nižšie príjmy z inzercie, čo sa prejavuje v tom, že redakcie sú personálne poddimenzované, redaktori preťažení, prijímajú sa ľudia, ktorí sú ochotní pracovať za menej. Kvalitní novinári odchádzajú. Naviac, ľudia si vytvárajú zoznam vlastných zdrojov informácií, už to nie sú len oficiálne médiá, ale mnohí sledujú konšpiračné, extremistické a iné pochybné weby, ktoré nikdy nemali takú silu ako dnes, a to vďaka šíreniu na sociálnych sieťach a často aj vďaka hoaxom a poplašným správam. Vydavateľské domy majú oveľa ťažšiu prácu. Majú v nich nového konkurenta, ktorý nepoužíva pravidlá žurnalistiky. Neoverujú fakty, články nemajú autorov, texty sú ukradnuté a nepodpísané. A stáva sa, že podobné praktiky prechádzajú aj do klasických médií. Predpovede mŕtvej Baby Vangy, správy o blížiacom konci sveta, rady ako vyliečiť rakovinu s citrónom, či podnecovanie rasistických nálad, ktoré priťahuje čitateľov, už nájdete aj v klasických médiách.

Spustila sa na teba kritika, za spojenie minulosti bývalých redaktorov STV, ktorí sa do RTVS vrátili zo štátnych inštitúcie. Aj nástup bývalej dlhoročnej hovorkyne Finančnej správy na Úrad vlády SR si oznámila ako Bývalá redaktorka STV ide na úrad vlády. Prečo to robíš?

Ak myslíš môj komentár Rezník sa na nič nehrá, spravodajstvo dal do rúk úradníkom vládnych strán, tak nevšimla som si žiadnu veľkú ale ani malú kritiku smerom ku mne. Ale nevylučujem, že niekomu sa môj komentár nemusel páčiť. Naopak podľa reakcií, ktoré registrujem, ľuďom nielen z vonku, ale aj viacerým priamo v RTVS sa nepáči, že Rezník do vedenia spravodajstva vybral ľudí práve z tlačových oddelení ministerstiev, majú obavy o nezávislosť. Osobne nie som striktný zástanca toho, že novinár, ktorý prešiel na druhú stranu a robil pre  politicky riadené inštitúcie, sa nesmie vrátiť späť. Za istých podmienok áno, napríklad, ak redakcia pri jeho komentároch priznáva, kde predtým pracoval, alebo redaktor informuje aspoň istý čas o iných témach, nie tých, ktorým sa venoval v službách politikom. Ale nepovažujem za šťastné, ak práve týto ľudia obsadia vedenie spravodajstva verejnoprávnej inštitúcie.
A k Macíkovej. V článku o tom, že Patrícia Maciková ide na Úrad vlády som dala do titulku „bývalá redaktorka RTVS“ preto, že píšem na mediálny web, takže ak píšem o ľuďoch, tak si všímam hlavne ich mediálnu kariéru.

https://www.omediach.com/ludia/item/11799-byvala-redaktorka-rtvs-ide-na-urad-vlady

Aj v rozvinutých krajinách sú prípady, keď sa bývalí spravodajcovia vrátia späť  od štátneho zamestnávateľa z pozície hovorcu a nikto ich nepodozrieva z konfliktu záujmov. Ide o vyspelé krajiny, napríklad Dánsko. (redakcia DALITO už oslovila aj všetky EBU redakcie do anketu)

V Dánku som niečo také zaregistrovala len v seriáli Vláda. Pochybujem, že niečo také funguje aj v skutočnosti. Nemyslím si, že ak sa to stane, že „ich nikto nepodozrieva v konfliktu záujmov.“ Sledujem médiá už dlhé roky, ale nestretla som sa s prípadom, aby väčšina ľudí, ktorá riadi spravodajstvo v niektorej verejnoprávnej televízii v demokratickej krajine,  prišla priamo z tlačových oddelení ministerstiev.

Ak ústredný riaditeľ RTVS potrebuje skúsených ľudí, ktorým môže aj osobne dôverovať, kde ich má zobrať? Tých možností nemá  veľa. Nemáš pocit, že si to prehnala?

Nespochybňujem odbornosť úradníkov z tlačových oddelení. Pre spravodajstvo RTVS je dôležitá aj nezávislosť. Nemyslím si, že je na Slovensku taká bieda, že potenciálni šéfovia spravodajstva sú len na tlačovom oddelení ministerstva. Nie, nemám pocit, že som niečo prehnala.

Už ťa niekedy napadol za prácu politik?

Áno, nielen politik. Napríklad vyjadrenie do agentúr proti mne dával Dušan Jariabek zo Smer-SD.

Je to pre teba česť, keď zvýšiš tlak politikovi?

Ak má k mojim článkom niekto výhrady, nech sa vyjadrí, nemám s tým problém, vítam akúkoľvek diskusiu. Ale nie je mojou snahou niekomu zvyšovať tlak.

Už sa ti niekto vyhrážal?

Viackrát. Dokonca sa mi raz vyhrážali, že vyjde o mojom súkromí vymyslený článok. Tak som bola zvedavá, na tú story, ale nič nevyšlo.