Kovár: „V divadelnej šatni riešime totálnu politiku.” 

Hereckému umeniu zasvätil celý život. Lásku k divadlu si pestoval už počas detských hier. Zažil prvé vysielanie Slovenskej televízie, pôsobil v Divadle A. Bagara v Nitre, na bratislavskej Novej scéne, spoluzakladal Divadlo Korzo ’90. Od roku 1996 je členom Činohry SND, kde zastupuje najstaršiu generáciu. Skromný, vždy dobre naladený, pohodový, gentlemanský umelec, ktorý svoju kariéru nikdy neokorenil aférami. V šťastnom manželskom zväzku s lekárkou Danielou žije takmer 45 rokov, vychovali spolu dvoch synov. Vnúčatám síce venuje svoj čas, ale stále so zanietením pracuje v divadle, televízii a dabingu. “Nielen v Bratislave môžete byť prínosom. Urobiť šťastnými iných ľudí môžete aj v divadle v Košiciach, v Martine, v Trnave, Prešove, vo Zvolene, v Žiline. Dôležitý je pocit, že svoj život nežijete nadarmo,” povedal v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky František Kovár.

Vyše mesiaca tu máme rok 2018, aký bol pre vás ten vlaňajší? Viaže sa naň aj niečo výnimočné?

Ako tie predošlé, bol pracovný. Nakrúcal som televízny seriál Vlci, v divadle sme pripravovali predstavenie Rodáci, kde som účinkoval, a množstvo inej drobnej a často zaujímavej práce, či už v rámci dabingu alebo samostatných vystúpení. Čo sa týka súkromia, to sa vždy odvíja od toho, koľko času z toho profesionálneho zostane na to súkromné. Ten čas sa delí na organizačné a zástupné úlohy starých rodičov v rámci našich vnúčat. A potom, keď už nám zostane čas, tak si s manželkou sadneme a zahráme si scrabble, alebo si pozrieme nejaký zaujímavý film, radi si pozrieme tenis, lyžovanie a ja aj futbal.

Byť hercom bol váš detský sen?

Nie, tak sa to vyvinulo. Na dvore, kde som vyrastal, sme boli dvojgeneračné rozvrstvenie detí. Nás bolo sedem – osem, čo sme spolu vyrastali na dvore, vtedy to bol fenomén. Mali sme priestor, kde sme sa stretávali a môj otec mi vyrobil skladacie maňuškové divadlo. Kamarátom som hrával bábkové divadlo a bolo to vzrušujúce, lebo od mamy som dostal aj starú perinu, ktorá poslúžila ako záves, vyrábali sme si i kulisy. Dali sme si tam aj lavičky a kto mohol, prispel desiatimi haliermi. Vtedy boli podmienky úplne iné ako dnes, akoby sa prirodzene vynárali. Ak človek v sebe pocítil, že k niečomu prináleží, tak ako ja vtedy k tomu divadielku, rozvíjal to ďalej. Chodil som do Pionierskeho paláca, zažil som dokonca zrod prvých vysielaní Slovenskej televízie, účinkoval som v rozhlase, až to skončilo v Divadielku za rampami a na Vysokej škole múzických umení.

Niektoré pramene chybne uvádzajú, že ste členom SND už od roku 1987. Pravda je však iná…

Spoluzakladal som Divadlo Korzo ’90, predtým som bol na Novej scéne a v roku 1996 som dostal ponuku a prišiel do SND.

Po štúdiu na VŠMU, ktoré ste ukončili v roku 1967, vaše kroky smerovali do divadla A. Bagara v Nitre. Nebolo vám ako rodenému Bratislavčanovi ľúto, že ste nedostali miesto v hlavnom meste?

Ani nie, nás tam vtedy zobrali troch – Helu Húskovú, Jána Venéniho a mňa. Hneď nám ponúkli priestor vo veľmi dobrej komédii Tri letušky v Paríži, dokonca aj teraz sa to hráva. Tvárou divadla bol vtedy režisér Karol Spišák a bolo to veľmi zaujímavé divadlo. Podhubie pripravil Paľo Haspra, jeden úžasný režisér a divadelník. Nitrianske divadlo malo aj svoje divácke zázemie, bolo tam veľmi dobre. Kmeňovú časť súboru tvorili Adelka Gáborová, Božka Slabejová, Žofka Martišová, Jožko Dóczy, Milanko Kiš… Vlastne sme boli radi, že nás prichýlili. A do Bratislavy to nebolo ďaleko. Kúpil som si potom motorku a chodieval som, keď sa dalo, aj na motorke (smiech).

Za prvé zarobené peniaze ste si vraj kúpili aj Flexaret…

V rozhlase sme dostávali honoráre, bol to zvláštny pocit. Fakticky už ako školák som si zarábal drobné, ktoré ale pre mňa veľa znamenali. Vždy som ich dal mame, ak som si z nich cestou domov niečo nekúpil. Mal som rád špice alebo grilážové placky (smiech), to bola moja odmena. Potom som si z tých našetrených peňazí kúpil bicykel Favorit a fotoaparát Flexaret. A mojím koníčkom sa stalo aj fotografovanie.

Činohra SND sa teší diváckej návštevnosti. Chodia ľudia do divadla na hercov, alebo ich oslovuje skôr repertoár?

Niečo medzi tým. Práve dnes sme mali aktív, kde nám náš nový riaditeľ Michal Vajdička povedal, že v rámci činohry je to nastavené na 95 percent predaných lístkov. Fakt je, že väčšina z našich predstavení je úplne vypredaná. Predchádzajú riaditeľ Roman Polák postavil svoje pôsobenie na dramaturgickom pláne, ktorý mal každý rok nejakú špecifickú myšlienku, o ktorej sa diváci dozvedeli. Myslím si, že aj to bolo podnetom, aby prišli do divadla. Boli zvedaví, čo to znamená. Napríklad predstavenie Bál, ktoré zostavil z poviedok Timravy dramaturg Daniel Majling, je permanentne vypredané. Aj ďalšie predstavenia. Ale je pravdou, že keď si ľudia obľúbia niekoho v televízii, určite sa na tých svojich hercov idú pozrieť aj do divadla, je to puzzle – jedno zapadá do druhého.

Okrem súčasnej klasiky, v dramaturgickej koncepcii Romana Poláka boli v Činohre SND aj sezóna hriechu, sezóna morálky budúcnosti, slovenská a slovanská sezóna či sezóna zahraničných režisérov. Ktoré ďalšie inscenácie z vášho pohľadu sú, či boli úspešné?

Mnohé. Niektoré už nie sú v repertoári. Anna Karenina, Bratia Karamazovovci, Pamäť vody, Madam Bovary, Nevesta hôľ, Pohania, boli veľmi zaujímavé po všetkých stránkach. V terajšom repertoári hráme Fany a Alexander, Láskavé Bohyne, Bál resp. Dobrodružstvo pri obžinkoch, všetky sú zaujímavé a vypredané. Dobrodružstvo pri obžinkoch z minulého storočia Slovenská televízia uvádza každý rok v rámci svojho stabilného programu pred Vianocami. Nevedel som si predstaviť, hrať tento titul znovu, aby mal taký úspech. Divadlo je ako živá voda, ktorou keď vydarene voľačo pokropíte a má to svojho ducha – úspech sa dostaví. Po premiére som si zrazu uvedomil – ale veď v jednej rodine môžu byť aj dve vydarené deti! A to je radosť! A takéto predstavenie je aj Bál, na ktoré sa skutočne všetci herci tešíme. Má hĺbku, myšlienkové zázemie aj sociologický status. Veľa ľudí sa v ňom nájde, a to sa nie vždy podarí.

Členom SND ste od roku 1996, ale “v národnom” ste vystupovali už ako študent…

Naším pedagógom bol Lacko Chudík. Keď hral hlavnú postavu v inscenácii Millerovej hry Po páde, spolu so Zdenkou Gruberovou a Máriou Kráľovičovou, zavolal nás a robili sme komparzistov – študentov v parku. Ale ešte predtým som mal šťastie, režisér Pálka ma obsadil do vtedy geniálnej inscenácie Sartrovej hry Diabol a Pánboh, kde som robil sluhu pánu Filčíkovi. Bolo to niečo neuveriteľné. Mal som síce len jednu repliku, ale bol som na jednom javisku s pánom Filčíkom a pánom Machatom. Navyše v inscenácii, o ktorej vtedy (v roku 1965 – pozn. TASR) povedali, že bola najlepšou v Európe.

Zlaté šesťdesiate roky teda zaznamenal nielen slovenský film v podobe novej vlny, ale aj slovenské divadlo, ktoré čerpalo inšpiráciu zo západu. Slovami divadelných historikov “zapojilo sa do moderného svetového divadelného prúdu”…

To všetko sa odohrávalo v Divadle P. O. Hviezdoslava a na Malej scéne. Hrali sa inscenácie, ktoré sa dostali na dosky národného divadla fakticky hneď po uvedení v zahraničí. Arthur Miller a jeho Po páde sa po dvoch – troch rokoch hral aj u nás. Alebo inscenácia Kto sa bojí Virginie Wolfovej atď. – bolo ich veľa… Európa vtedy žila úplne iným spôsobom ako teraz, nebola taká presýtenosť v rámci televízie a médií. Keď súbor SND hosťoval s Ivanovom v Rusku, vo vtedajšom Sovietskom zväze, všetci sa im klaňali, pretože oni tam nemali takú inscenáciu a ani takého Ivanova ako bol Machata.

Spomínate slávne mená ako Chudík, Filčík, Machata, mali ste aj ďalšie vzory?

Záborský, Huba, Valach, Kvietik, Dibarbora, Pántik, Kroner a potom ženská časť súboru – Zdenka Gruberová, Eva Poláková, Milka Vášáryová, Dača Turzonovová, ktoré boli vekovo mladšie, ale musím menovať aj pani Meličkovú, Strniskovú, Prechovskú, vlastne celý súbor bol vynikajúci… Všetci boli neuveriteľní, stretávali sme sa v rozhlase, mali sme možnosť robiť televízne pondelky. Pre vtedajšiu “stranu a vládu” bolo dôležité, aby existovala aspoň jedna výkladná skriňa, a tou boli práve televízne pondelky. Inscenovali sme aj svetovú klasiku, ktorá sa neuvádzala v divadle – napríklad Lucreziu Borgiu, Hernani a pod. Nedávno som sledoval v televízii dvojdielny film Mária Terézia, my sme mali tiež také fantastické kostýmy (úsmev). Televízne pondelky boli skutočne kvalitné, mnohé inscenácie nemali chybu.

Čo vás baví okrem divadla? Niektorí herci našli zaľúbenie v histórii, literatúre, alebo športujú, otužujú sa. Jozef Kroner bol preslávený rybár a vy ste spomínali fotografovanie. A medzi vaše koníčky patrí vraj aj kamera?

Pomocou 8 mm kamery som najprv robil z dovoleniek rodinné reportáže, snímal som aj na celuloid, teraz používam novú techniku. Natáčam, aj keď skúšame novú inscenáciu a kameru beriem tiež na divadelné zájazdy. Mám toho veľmi veľa nasnímaného, len to treba prepísať do počítača. Uvedomil som si, že tie 20- až 30-ročné záznamy majú hodnotu, pretože to, aké to bolo, si skoro už nikto nepamätá. Sú tam kolegovia, ktorí už nie sú medzi nami, z Astorky – Maroško Zednikovič, Maco Debnár, Lajko Moravčík, Zorka Kolínska, Julo Satinský, Peter Mankovecký… A napríklad mám natočený fantastický dialóg medzi Borisom Farkašom a Milanom Lasicom z fenomenálneho Cyrana. Inscenácia mala vyše 200 repríz a nebol z toho televízny záznam. Dnes to má obrovskú hodnotu.

Ako vnímate mladšiu hereckú generáciu, sú medzi nimi budúce legendy?

Určite. História sa opakuje. Dlhé roky som učil a z našich žiakov sa formuje silná stredná generácia. Niektorí nerobia herectvo, ako napríklad Andrej Bičan alebo Dano Dangl. Martin Mňahončák, Milo Král, Rado Kuric, Táňa Pauhofová, Vica Kerekes, Michal Kubovčík a mnohí iní – to sú všetko žiaci, ktorých som učil s pani Turzonovovou a Marošom Geišbergom. Či budú legendy, to závisí od toho, aké dostanú príležitostí. My sme prirodzených príležitostí mali veľa – film, televízia, rozhlas, divadlo. Herecké umenie musí dozrievať. Na mnohých mojich kolegoch vidím, ako umelecky rastú. Napríklad Táňa Pauhofová v hre Bál prichádza z javiska zo svojho výstupu a my, ktorí čakáme na svoj výstup, sledujeme ju – to hrá tak strhujúco, že ani nedýchame. A takto to hrá po každý raz! Viacerí z nich sú takí a som rád, že môžem byť s nimi na javisku.

A čo zmarené talenty na Slovensku?

To sú tie, ktoré príležitosť nedostali, resp. sa nikto o nich nedozvedel. Ale nielen v Bratislave môžete byť prínosom. Urobiť šťastnými iných ľudí môžete aj v divadle v Košiciach, Martine, Trnave, Prešove, vo Zvolene, v Žiline atď. Dôležitý je pocit, že svoj život nežijete nadarmo.

Stvárnili ste desiatky divadelných, televíznych i filmových úloh. Ktorá je pre vás jedinečná a nezabudnuteľná?

Balzacova Šagrénová koža, kde som v réžii Bedřicha Kramosila hral titulnú postavu. Mal to hrať Miško Dočolomanský, ale kvôli iným povinnostiam nemohol. Vtedy Bedřich Kramosil, režisér na Nove scéne, oslovil mňa. Bola to inscenácia so silným príbehom, v historických kostýmoch, s kočmi. Bohužiaľ ju v archíve v STV nemajú. Svojím spôsobom mi otvorila ďalšie dvere v televízii.

Čo pripravujete v SND, aké nové tituly chystáte?

Pripravujeme hry Antigona, Vojna a mier, silnú rodinnú drámu Pred západom slnka od nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Gerharta Hauptmanna, na konci sezóny budem hrať v hre nórskeho autora Björnsona Nad našu silu. Začíname skúšať v apríli, premiéra bude v júni. Mali sme robiť hru od Alberta Camusa, Cudzinec, bohužiaľ, divadlo na to nezískalo autorské práva.

Nevyhýbate sa podujatiam, na ktorých síce sporadicky, ale predsa zaznieva umelecký prednes. Chýba v našich životoch poézia?

Určite áno. Poéziu považujem za istý druh matematiky. Dobrá poézia dokáže na malom priestore povedať význam, alebo priblížiť emóciu, ktorú si uvedomujeme v živote, ale nedokážeme tak sformulovať. Pri čítaní poézie si človek uvedomuje, že je to vyabstrahované čosi, z nejakej chvíle alebo niečoho, čo utkvelo v pamäti, a briskne to je na malom priestore povedané. Na to asi treba mať talent, vysedieť si to, alebo to príde zhora… Myslím si, že poézia nám chýba, pretože posúva isté veci do inej duchovnej kategórie. Zušľachťuje, dbá o morálku v každom období života. Poézia je prirodzenou súčasťou života, len teraz sa akosi vytráca.

Rozprávate sa v divadle o politike, alebo riešite len kultúrnu politiku?

Absolútne. Tu v divadelnej šatni s Marošom Geišbergom riešime totálne politické situácie. Sú to veci, ktoré sa človeka bytostne dotýkajú. Mám doma dvoch lekárov, takže často hovoríme o zdravotníctve. Minule som sa rozprával s mojím kamarátom, ktorého syn je tiež lekár, v trnavskej nemocnici bol kardiológom, a už dva roky je vo Švédsku. Pýtal som sa, čo hovoril, keď prišiel na sviatky domov. Kamarát – športovec sa vyjadril športovou terminológiou: Ferko, to je úplne iná liga. Tam skutočne platia pravidlá! Tá skutočnosť čím a ako ľudia žijú, je úplne iná… Moja žena vo Švédsku bola. Na tri mesiace išla za svojím otcom. Svokor, skvelý gynekológ, tam pracoval. Bol politický väzeň a po rehabilitácii mal možnosť odísť do Švédska. Keď hrajú Švédi a Slováci, manželka drží našim, ale inak vždy Švédom, len preto, že tam zažila niečo, čo si celý život nesie so sebou. Napríklad, keď idem autom a ponáhľam sa a nenechám niekoho na prechode prejsť, manželka povie: To by švédsky šofér neurobil, že by išiel prvý. Strašne by som bol rád, keby sme sa k hodnotám, ktoré si vážime v občiansko-politickej rovine, niekedy dopracovali. Presne o tomto tu s Marošom Geišbergom rozprávame, hodnotíme všelijaké možné prešľapy, ktoré sa u nás dejú.

V čase, keď Iveta Radičová kandidovala na prezidenta, boli ste tvárou jej kampane…

Pretože som sa stotožnil s tým, čo ona pre mňa predstavovala.

A myslíte si, že je dobré, keď sa herci verejne prikláňajú na nejakú stranu?

Mnohí ľudia mi povedali – ty si herec, hraj divadlo a nemiešaj sa do politiky. Ale pre mňa to bolo vtedy občianske vyznanie, že sa prikláňam k hodnotám, ktoré Iveta Radičová zosobňuje.

Takže keby išlo o politickú stranu, nevyjadrili by ste verejne svoju podporu?

Nie, vyjadrím podporu voľbám a pravde…

Pred revolúciou ste odmietli vstúpiť do komunistickej strany…

Našťastie, pretože som sa oženil do rodiny, kde som poznal, čo všetko spôsobil komunizmus. Prišlo udanie na troch ľudí a jeden z nich bol môj svokor, skvelý gynekológ, zatvorili ich a perzekvovali. Keďže som poznal do detailu, akým spôsobom potom trpeli oni a ich rodiny, zapovedal som sa, že v živote do žiadnej komunistickej strany nevstúpim.

Ľudia si mysleli, že v nej herci musia byť a povinne do nej vstupujú…

Nebolo to tak. Mnohí vstupovali z presvedčenia, respektíve uverili tomu, že treba stranu “poľudštiť”, že tam musia byť ľudia, ktorí sú príkladom pre ostatných. Lenže to bola stranícka ideologická kamufláž, jedna obrovská katastrofa, pre ktorú bola zlikvidovaná veľká časť československej inteligencie! Čím viac sa otvárali dvere pravde a čím viac svetla prenikalo do toho, čím sme žili, tým viac som si uvedomoval, že naša generácia prišla o množstvo životných príležitostí.

V roku 2018 si Slováci pripomínajú, alebo budú pripomínať viaceré výročia – 25 rokov Slovenskej republiky, storočnicu Československa i 50. výročie augustových udalostí. Ktorá z týchto udalostí podľa vás najviac ovplyvnila životy Slovákov?

Všetky. Za najdôležitejší považujem rok 1918, aj vďaka ktorému sme dnes samostatné Slovensko, a za najhorší rok 1968.

Boli ste prívržencom rozdelenia Čechov a Slovákov?

Bol som asi ten váhavý typ. Nevedel som si mnohé veci konkrétne reálne v živote predstaviť. Pravdou je, že sme si potvrdili, že sme životaschopní a dokážeme naplniť opodstatnenosť existencie Slovenskej republiky, našťastie. Moja mama bola Moraváčka z Hodonína, takže u nás bol Masaryk dosť živý, ale to nevylučuje môj reálny pohľad na to. Hovorím si, chvalabohu, že je to tak, ako je. Myslím si, že v rámci slovensko-českých vzťahov je to veľmi dobré. Nemusíme sa hádať, koľko futbalistov je v reprezentácii za Slovákov, koľko je Čechov, koľko toho, koľko tamtoho… Čo si doma navaríme, to si aj zjeme (úsmev).

V zahraničí mimoriadne rezonuje téma sexuálneho násilia. O ženách, herečkách, ktoré nie sú tovarom, sa hovorilo aj na odovzdávaní Zlatých glóbusov. Je táto téma aktuálna aj v slovenskom hereckom prostredí?

Našťastie až tak nie je, aspoň si myslím, že to nie je taká pálčivá aktuálna téma. Nemám s tým osobné skúsenosti, keďže som muž (úsmev). Vážne, nepočul som, že by sa v divadle niečo také dialo, ale kedysi som hral v Mametovej hre Oleanna, ktorá práve rieši tento problém. Samozrejme, pokiaľ muž urobí takýto prešľap, že obťažuje nejakú ženu proti jej vôli, nech je potrestaný. Ale aby som sa bál toho, že žene ponúknem kabát, že ju priviniem, pretože mi je sympatická a cítim, že medzi nami funguje prirodzený mužsko-ženský princíp bez vedľajších úmyslov, alebo sa na ňu pozriem normálne ako na dokonalé dielo prírody, a mal by som za to nejakým spôsobom trpieť, to sa mi zdá dosť hlúpe.

Niektorí herci majú problém hovoriť o svojom súkromí, strážia si ho. Vy ste otvorený. Nie je tajomstvom, že máte veľkú oporu v manželke Daniele, s ktorou ste pomaly 45 rokov. Asi sa vás často pýtajú na recept na šťastné manželstvo?

Prvá vec je nájsť si manželku, s ktorou dokážete vydržať 45 rokov a ona dokáže vydržať s vami (smiech). Musí v tom byť aj kus šťastia, láska, ale aj priateľstvo a dôležité je ustáť životné situácie, ktoré sú v každej rodine a v každom vzťahu. Že si poviete – tak dobre, nastal čas a ja ti odpúšťam. A potom, musí tam byť, samozrejme, niečo, čo ľudí neustále drží pri sebe. Našou spoločnou záľubou je napríklad, že chodievame na hríby, stretávame sa s priateľmi, venujeme sa vnúčatám, ba dokonca vieme aj len tak spolu sedieť bez slov. Veľmi radi hráme scrabble, ja prehrávam, ale stále mám pocit, že prehrávam preto, že som gentleman a nechávam manželku vyhrať, čo je sebaklam. Ale keď sme spolu, týmto spôsobom dokážeme niečo odventilovať. Hlavne je to asi aj o tom, že vo vzťahu musia byť základy, ktoré držia tú strechu stále pokope.