Kto by doopatroval rodičov, o ktorých vie, že ho vydedia?

Ak celý život dieťa počúva, ako ho raz jeho vlastní rodičia vydedia a celý jeho život podmieňujú peniazmi a dedičstvom, potom pred sklonkom života nemôžu predsa vyžadovať, že sa o nich dieťa aj reálne postará. Či? A vôbec pritom nejde len o peniaze.

Dedičstvo, to je vám na Slovensku taká príkra záležitosť. Nikto o nej nahlas nehovorí pred, pritom mnohí ju riešia. Niekto iba v hlave, v horšom prípade podvodmi ešte zaživa, iní nahlas oznamujú všetkým naokolo, čo s ním urobia a ako s deťmi „zatočia“. Akoby sa ich deti pýtali na svet a akoby sa pred psychickými tyranmi nemali právo brániť. Zlo, darovacia zmluva ako legálne vydedenie vlastných detí, od ktorých však pomýlení rodičia očakávajú, že sa o nich takéto vydedené deti aj postarajú. Najlepšie za svoje.

Predstavte si

Predstavte si, že celý váš život sa vaši rodičia nestrachovali o vaše zdravie, lebo ich nikdy ani úprimne zaujímalo. Ak ste aj naznačili, že niečo vážne riešite, protireakcia bola vždy, že oni sú na tom horšie. Predstavte si, že ich vaše šťastné fotografie dráždia tak, že nestoja už ani za pohľadnice.

Predstavte si, že ak ste prišli o prácu a po čase sa opäť zamestnali, ani raz sa vás roky nespýtali kde pracujete. A predstavte si, že z nich máte takú hrôzu a úzkosť, že keď sa presťahujete do nového bytu, partner vám zakáže prezradiť vašim rodičom kde bývate, aby vás chránil pred ich psychickými náletmi.

Predstavte si, že sa od nich nedočkáte desaťročia porozumenia, len psychického teroru a ešte aj vašim deťom a celému okoliu budú dookola okázalo hovoriť, že celé dedičstvo prepíšu v lepšom prípade na vnúčatá. „Ja toho otca tak nenávidím, že ja celý majetok prepíšem asi na kamarátku,“ vypočujete si v telefóne od mamy, ktorá keď ju upozorníte na to, že telefonuje s vlastným dieťaťom nijak nereaguje.

Predstavte si, že máte rodičov, ktorých odmieta celá vaša rodina a priatelia sa ich stránia. Predstavte si, že ste dieťa rodičov, ktorí si navzájom z vás urobili bútľavú vŕbu o tom, aký hnus je váš druhý rodič, a úplne pritom ignorujú, že vy ste ich dieťa. Lebo týrané dieťa celý život trpí situáciou, kedy sa neustále ocitá medzi dvoma kameňmi počas sporov rodičov. V období pokoja sa však opäť spoja proti nemu. Ako je to pre dieťa psychicky náročné upozornili už mnohí uznávaní odborníci. Predstavte si, že to zažívate desaťročia rok čo rok, mesiac čo mesiac, a dlhé roky aj každý deň.  

No a potom si predstavte, že vám v pokročilom veku v čase „partnerského rodičovského mieru“ spoločne len tak zavolajú a pripomenú, či viete, že ste zo zákona povinný sa o nich na staré kolená postarať. Čo by ste urobili?

Napriek všetkému zlému

Ako týrané už dospelé dieťa sa neviete celý život vymaniť z kolotoča rodinnej špiny, ktorý vás valcuje na každom kroku a ničí vám vzťahy aj s vlastnými deťmi. Napriek všetkému si poviete to klasické slovenské: Ale veď sú to tvoji rodičia!, lebo vždy vám ich je nakoniec ľúto, keď musíte s nimi prežívať to zlo, v ktorom celý život žijú.

Napriek všetkému zlému plánujete budúcnosť, keď sa už o seba nebudú vedieť definitívne postarať. Ale ako na to, keď vám osobne do dôchodku ešte chýba ďaleko viac ako desať rokov, keď máte na krku hypotéku ako hrom, o ktorej vaši rodičia celý život maximálne počuli v médiách alebo od nich bývate stovky kilometrov? Naozaj majú právo požadovať, aby ich nemilované deti odišli z práce, od vlastných rodín, či sa presťahovali, len aby sa postarali o rodičov, ktorí ich nikdy úprimne nemilovali a ešte im aj celý život psychicky ničili a pripomínali im, nech na dedičstvo zabudnú? Naozaj sa také deti majú cítiť previnilo, že už chcú žiť len vlastný život?

Chrániť seba alebo doopatrovať rodičov?

Chrániť seba alebo doopatrovať toxických rodičov? Hamletovská otázka, ktorá vám rozkladá až kosti s takou bolesťou v srdci, že vás kardiológ pošle na katetrizáciu srdca. Dochovať takých rodičov za vlastné peniaze, lebo tie ich chránia tak, že si ich starčekovia až schovávajú jeden pred druhým, aby keď jeden zomrie, tomu druhému neostalo nič, až ho nebude mať za čo pochovať? „Keď jeden z nás zomrie, ja to tu predám a vrátim sa do mesta.“ Alebo „Nebojím sa, že ostanem sama, lebo otec zomrie. Ja zomriem prvá!“, aj to je bežná komunikácia toxických starcov, ktorí sa nenávidia až za hrob a pri tej vzájomnej celoživotnej nenávisti pritom psychicky devastujú aj vlastné deti.

Je také dieťa zlé, ktoré v lepšom prípade plánuje predať všetok rodičovský majetok, keď sa už nevedia postarať sami o seba a všetky ich peniaze investuje do čo najlepšieho sociálneho zariadenia, kde sa o nich postarajú profesionáli? Je také dieťa hyena, ak sa nemôže starať o nich samé, lebo pred nimi musí uchrániť samé seba a svoju rodinu?

Čo má také dieťa tyranov na ich starobu vlastne robiť? Okrem toho, že musí veľa napraviť aj samo, lebo poniektoré pokrivené spôsoby nevedomky prenieslo aj do svojej rodiny, lebo tak vyrastalo? Lebo ho to tak naučili jeho pomýlení rodičia? Lebo si mylne myslelo, že je to tak správne? Lebo to videlo vo svojej rodine, kde mu dolámané hodnoty ukazovali jeho toxickí rodičia a myslelo si, že je to normálne?

Príde vám to celé o peniazoch? Ruku na srdce, kto z vás by doopatroval rodičov o ktorých viete, že vás vydedia?

A možno osud…

A možno to osud zariadi nakoniec úplne inak. Vyčerpané deti toxických rodičov sa nedožijú ani toho dôchodku a ich rodičia sa potom môžu na sklonku života hádzať na ich pohrebe na truhlu, že prišli o svoje akože milované dieťa. Potom už môžu svoj majetok darovať komukoľvek a nikto to už nebude vnímať ako nechutné legálne vydedenie.

Autor Mullerovie: Pod týmto pseudonymom zverejňuje redakcia Dalito.sk názory autorov, ktorí z objektívnych dôvodov nemôžu alebo nechcú verejne písať pod vlastným menom. 

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu. Ďakujeme!)

Môže vás zaujať:

… Na internete sú stovky detí, ktorých rodičia darovacou zmluvou legálne vydedili, stovky ak nie tisícky detí, ktoré sa pýtajú, čo v živote urobili, že sa im takéto niečo mohlo stať. Pýtajú sa, či sa s tým ešte nedá niečo spraviť, ale odpoveď je jasná. Nie. Podľa zákona sa s tým nedá nič urobiť. Tieto deti stratili to najcennejšie čo mohli, dôveru a lásku svojich rodičov. Namiesto toho prišiel pocit menejcennosti a šoku...