Kto im na to ešte naletí, nech sa prihlási u pána Žinčicu
Máme 53 rokov a autom pochodenú minimálne Európu ako málokto. Zo stredu na sever, zo severu na juh, aj z východu na západ a opačne. Tisíce kilometrov každý rok. Tam, kde sa mnohí odvážia len lietadlom, my cestujeme autom vždy, keď pocítime nutkanie vetra vo vlasoch. Manžel šoférovanie zbožňuje.
Boli roky, keď si pre to dokonca kúpil kabriolet. Miloval ho. Prišiel o neho až kým mu vyčerpaná mamička roztopašných detí v aute na červenej na križovatke nezaparkovala v kufri auta s celým mechanizmom sťahovacej strechy. Bolo to úžasné auto.
Skoro ako Chorváti
Naozaj dokážeme porovnávať a konštatovať, že Slovensko je už dávno sto rokov po funuse a ešte aj za opicami. Slovenský mýtny systém nevyriešený, jednoduchú diaľnicu nevieme dostavať od roku 1989, obyčajné tunely nevieme dostavať desaťročia, tie čo sme aj dostavali zatvárame častejšie ako dokážu otehotnieť túlavé mačky a slovenskí politici sa už pred rokom (kúsok potom, ako už ministrami prestali byť) začali chváliť “zelenou” na dvojtubový tunel. Samozrejme, ako to už býva, pridali aj že hurá, druhý NAJ v Európe. Možno taký, ktorý majú Chorváti už od roku 2014.
Už vtedy som sa tak z chuti nasmiala, keď sme to opäť porovnali s našimi pravidelnými skúsenosťami z ciest autom po celej vyspelej Európe prešpikovanej tunelmi. Naposledy cez čelné sklo v Nórsku, keď sme opäť po mesiaci prechádzali výstavbou novej diaľnice neďaleko Osla. Diaľnicu stavajú do čistej skaly a z mesiaca na mesiac sa nám menila pred očami takou rýchlosťou, že nám vlastne bolo zo slovenských sľubov politikov až do plaču.
Čo ti šije drahá?
Neskôr som sa zasa doma skoro od smiechu zadusila pri ďalšom snívaní o dvojtube, ktorú kým Slovensko dostavia, inde už budú mať za sebou štandardnú štvortubu . Ako žartovne povedal na moju poznámku, že sa toho ani nedožijeme, manžel. “Čo ti šije drahá?! Však to ani nezačnú!“
Na nové diaľnice čakáme už minimálne 15 rokov. A to som teda poriadne prižmúrila oči. Dôvody, prečo tomu tak je, ma už vlastne ani nezaujímajú, pretože cestujem a vidím. A už ma nezaujímajú ani priority žiadneho nového a ani ďalšieho ministra. Aj tak sú už trápnejšie, ako jehovisti či žobrajúci akože smetiari pred dverami môjho bytu.
Zaostalosť a pochmúrnosť
Ale tá zaostalosť a pochmúrnosť celej krajiny je už v posledných rokoch naozaj neprehliadnuteľná pri každom prekročení slovenskej hranice smerom dnu. Že sme už na Slovensku zistíme nielen podľa odpadkov medzi zvodidlami, či pravidelne buchotajúcich kolies na zalepenej vozovke. Naposledy nás rozosmialo naše vlastné auto. Kto sa dokáže ešte na Slovensku nebrať len príliš vážne, by sa mohol teraz aj zasmiať.
Opäť sme sa blížili k slovenskej hranici. V aute hrala príjemná hudba. Zrazu naozaj len pár metrov pred česko-slovenským hraničným prechodom prehovorila GPS-ka: „POZOR! Blíži sa nebezpečenstvo!“ (zachytila policajné majáky na hraniciach) Naozaj, na Slovensko chýbali už len desiatky metrov. Manžel len trúchlivo (vtipne) pohladkal volant a prihovoril sa GPS-ke. „Neboj sa moja, my len niečo vybavíme a hneď krajinu opustíme.“
Gorge Diery
P.S.: Čoskoro sa opäť chystáme do Tatier a Košíc. Ktorú najrýchlejšiu a najbezpečnejšiu diaľnicu si máme vybrať? Slovenskú, maďarskú, či dovtedy už postavia možno aj poľskú? 😊 Čo opäť obyvateľom nasľubuje nový minister dopravy? Kto mu na to ešte naletí, nech sa prihlási u pána Žinčicu. Ale zasa Slovensko má svoje Gorge Diery a dokonca ako prvé na svete!
(Ak vás názor autorky zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)