Kuťkovci žijú v bubline odjakživa: „Tisíckrát som sa do nej zamiloval!”

Autorka: Petra Ázacis, dcéra slávnych hádzanárskych rodičov Kuťkovcov

Čo znamenajú Vianoce? Podľa jednej reklamy vraj jedlo, chorí si želajú zdravie, opustení lásku, sklamaní pokoj a ja? Patrím k vyvoleným, ktorí tri roky pred 50-kou ešte môžu prísť k svojim rodičom. A hoci je to v týchto hektických časoch všetko akési náročnejšie, my žijeme v bubline od nepamäti.

KUŤKOVCI

Predstavte si rodinu, ktorá sa napriek hektickému vrcholovo športovému životu, stretáva každý deň. Nie, nežijú v rodinnom dome, ale na klasickom bratislavskom sídlisku. Ja, ako najstaršia dcéra, vidím z balkóna rodičom do záhradky, moja mladšia sestra býva s rodinou na vedľajšej ulici, a do okien si vidia s bratom.

Postrážiť deti? Vyvenčiť psa? Žiadny problém. Okrem súdržnosti je pre našu rodinu typický šport. Nielen preto, že všetky naše deti športujú a my, traja súrodenci sme v mladosti športovali tiež, no vidno nás bežne na niektorom z ihrísk hrať futbal, basketbal, či roztiahneme sieť na školskom dvore a mastíme volejbal. No srdcovkou ostáva hádzaná, hoci vnuci do rodiny primiešavajú čoraz viac basketbalu.

Šport je v našej rodine tak samozrejmý, ako inde nedeľňajšie obedy, či dovolenky pri mori. A môžu za to títo dvaja výnimoční ľudia.

RODIČIA

Keď stretol môj otec mamu, zaujala ho štipľavou poznámkou, ktorá ho mala odplašiť. Zafungovalo to presne opačne. Otec, vyšportovaný, talentovaný spevák s telom Michelangelovho Davida a hlasom Karla Gotta, zvyknutý na priazeň opačného pohlavia, zostal úplne zaskočený ženou, ktorá z neho nepadala do kolien.

A ktorá sa stala jeho súčasťou ako rebro, čo chráni jeho srdce. Dokonca kvôli nej presedlal z volejbalu na hádzanú. Kvôli nej v sebe vždy našiel silu meniť veci k lepšiemu, inšpiráciu, a jeho veta “Tisíckrát som sa do nej zamiloval”, je pre mňa, ktorej romantika až tak veľa nehovorí, tá najromantickejšia veta, akú som kedy počula. Zvlášť, keď dokonale poznám kontext. Napriek tomu, čo títo dvaja dosiahli v športe, prioritou a hnacou silou ich života, bola vždy rodina.

Jana

 V čase, keď sa stala najlepším pivotom sveta, či najlepšou hádzanárkou Slovenska, už bola dvojnásobnou mamou. Kým jej spoluhráčky medzi tréningami oddychovali, ona sedela s deťmi v parku, alebo sa s nimi hrala Človeče nehnevaj sa. Únavu zaháňala predstavou, že každá aktuálna sezóna, môže byť jej poslednou.

„Práve to ma udržiavalo v neustálom strehu. Aj preto som tak pristupovala nielen k zápasom, ale aj k tréningom. Robiť všetko naplno, ako by to bolo posledný krát, zostalo do dnes mojim krédom,” dodnes spomína moja mama.

Medzi- sviatočné obdobie bolo tradične časom reprezentačných zrazov, spojených s odchodom z domu, aj preto sa Vianoce u Kuťkovcov zásadne trávili doma.

„Boli sme rozlietaní, a preto sme sa tešili z každej chvíle, keď sme mohli byť doma spolu. Vždy nám pomáhala širšia rodina, bez nej by som šport jednoducho nemohla robiť. Keď som nestihla umyť okná, rozhodne som z toho nemala traumu. Pamätám si, ako sme raz v lete všetci spolu večerali. Náhodou nemal nikto tréning, všetci sme sedeli pri stole, a keď sme dojedli, najmladší syn Tomáš, ktorý mal vtedy asi 5 rokov, sa rozradostene spýtal, kedy príde Ježiško s darčekmi. Vtedy som si aj poplakala, pri predstave, že keď je raz za čas celá rodina pokope, dieťaťu to automaticky evokuje Vianoce,” zaspomína si najlepšia hádzanárka sveta.

Ani dve staršie dcéry nemali vďaka hádzanej klasické detstvo. No šport im už pred tým, ako ho začali obe praktizovať vrcholovo, dal do života veľa. Zauvažuje mama Jana Kuťková.

„Na začiatku hlavne veľa odriekania, ísť s nami na tréning, keď sa ostatné deti vonku hrali, víkendy bez rodičov, ale aj naplánovanie si svojich povinností, tiež disciplínu, samostatnosť, zvládnutie množstva domácich prác, zodpovednosti za druhého. Vždy som chcela, aby športovali a bolo mi jedno, aký šport si vyberú,” spomína Jana, ktorú som spoznala, keď som sa jej narodila.

Napriek faktu, že oslávi na Valentína okrúhlu 70-ku, stále učí a pôsobí aj ako trénerka mladých hádzanárok. Ak sa obzrie dozadu, aby mohla porovnávať, tvrdí, že v minulosti to mali deti, ale najmä rodičia ľahšie.

„Nedá sa to porovnať, najmä  v oblasti financií. Za krúžky a ani v športových kluboch deti nič neplatili. Je iná doba, pretechnizovaná, deti sedia pri počítačoch, hodín telocviku je málo, rodičia rozhodujú, či je správne cvičiť, ospravedlňujú deti z hodín. U tých sa to potom odzrkadľuje v podobe chorôb a obezity. Paradoxne-nikdy som však nevidela toľko rodín športovať, ako teraz, počas karantény,” zasmeje sa napriek tomu, že pandemický rok 2020 je aj pre ňu… akýsi zvláštny.

Množstvo trofejí v obývačke, miesto v Sieni slávy SZH, ani ocenenie SOV zďaleka nie sú zdrojom najväčšej hrdosti Jany Kuťkovej.

„Najviac hrdá som na svoje deti a vnukov. Na súdržnosť, vzájomnú úctu, ale aj otvorenosť a priamosť, ktoré panujú v našej rodine,” povie milujúca babina.

Tomáš

Vždy vedel, že sa chce stať trénerom. Všestrannosť, ktorú získal pri rôznych športoch, napokon zúročil v hádzanej. To, že si tento prudko kontaktný šport vybral kvôli svojej žene, priznáva otvorene a rád.

„Ako tréner som sa začal realizovať už počas štúdia. Viedol som volejbalovú prípravku Slávie Pedagóg Nitra. Na seriózne trénovanie hádzanej som prešiel kvôli Jane a jej výzve, že radšej mi bude prať spotené dresy, ako barovými ventilátormi „ošľahané“ košele muzikanta. V čase aktívneho športovania som sa venoval hádzanej, futbalu, vodnému pólu a dokonca krátko i boxu,” rozhovorí sa môj otec. Aj on mi často chýbal.

Nikoho azda neprekvapí, že trénerský chlebík znamená aj častú neprítomnosť v domácnosti, no o to intenzívnejšie to potom otec – tréner, vynahrádza svojim deťom.

„Počas mojich zahraničných angažmánov boli dcéry už v puberte a vždy sa tešili, čo im prinesiem (v začiatkoch u nás ešte mnohé veci neboli). Keď bol syn malý, chodievali sme najčastejšie na ihrisko s loptou, alebo so psom do lesa. Obľúbené miesta boli aj ZOO, či cukráreň. S mojimi deťmi mám skvelé vzťahy. To isté sa dá povedať aj o mojich piatich vnukoch. Vždy som dbal na to, aby nepocítili, že často nie som doma”.

Viesť v tíme vlastnú ženu, nie je výhoda ani pre jedného z partnerov. Neprenášať si prácu domov, môže byť v takomto prípade nadľudský výkon.

„Určite to Jana nemala ľahké. Po nevydarenom zápase sa rýchlo osprchovala a odišla zo šatne, aby baby mohli na mňa nerušene nadávať. Zatiaľ, čo jej spoluhráčky mali už pokoj, ona ešte aj doma počúvala moje „pindy“. Keď sme však pôsobili každý inde, veľa sme sa o hádzanej rozprávali a vzájomne si radili. Keď sme trénovali spolu v Rakúsku, či v ŠKP, bolo samozrejmé, že sme sa o aktuálnych problémoch rozprávali aj doma. Tón rozhovoru však už znel oveľa pokojnejšie, ako v časoch, keď som bol jej trénerom,” priznáva milujúci manžel.

Ešte náročnejšie je pôsobiť na lavičke tímu, v ktorom hrajú dcéry. Tomáš Kuťka sa snažil byť na tie svoje oveľa prísnejší len preto, aby ich nikto neupodozrieval, že majú protekciu.

„Marcelu som dokonca viedol aj v reprezentácii, čo ona spočiatku odmietala. Až keď som jej pripomenul, že reprezentovala už aj pod vedením mojich predchodcov, pristala a všetko bolo v pohode. Petra ma vedela vytočiť aj mimo ihriska”. (mám na to skrátka talent – poznámka autorky)

V súčasnosti športový riaditeľ ŠKP, viedol ešte počas uplynulej sezóny dorastenky a patrí k tým, ktorí na dnešnú mládež nenadávajú.

„To, že dnešní mladí sú pohybovo na tom oveľa horšie, ako ich rovesníci pred štyridsiatimi rokmi, nie je len ich chyba, to priniesla doba. Ako tréner dorasteniek som musel stavať hráčky, ktoré by kedysi nemohli ani sedieť na lavičke. Ale aj dnes sa rodia talenty, len ich treba postrehnúť, správne motivovať a zmysluplne viesť,” zamyslí sa rešpektovaná hádzanárska osobnosť, teda aj rešpektovaný môj otec.

Kritiku si však Tomáš Kuťka neodpustí smerom do najvyšších radov. Na otázku prečo sa slovenský šport vzďaľuje svetu, má niekoľko odpovedí.

„Po zmene spoločenských pomerov sa všetky vlády zachovali k športu horšie ako macošsky. Šport je súčasťou zdravého životného štýlu, čo je v rozpore so záujmami korporátneho zdravotníckeho a farmaceutického biznisu. Vágne výzvy „Zober loptu…“ a podobne, sú len marketingové kecy. A rustikálnou prapodstatou marketingu nie je nič iné, len schopnosť zabaliť akýkoľvek exkrement do jagavého pozlátka. Aj preto je šport na periférii záujmov každej (slovenskej) vlády.”

Čulý 70 -nik nesedí v parku a nekŕmi holuby. Tvrdí, že stále nemá viac času, ako kedysi, len mu akosi rýchlejšie uteká.

„Trápi ma, v akom svete budú žiť moji vnuci. Vraví sa, že kto v demokracii spí, prebudí sa v totalite. K narodeninám mi okrem iných gratuloval aj priateľ z Nemecka. Keď som sa mu s mojimi obavami zdôveril, prekvapil ma vetou: “Nemyslíš si, že takto v povojnovom rumovisku mohli uvažovať aj naši rodičia? A predsa sa rozhodli priviesť nás na tento svet.“ Mal pravdu, treba za každých okolností myslieť pozitívne.

VIANOCE

Čo znamenajú Vianoce? Podľa jednej reklamy vraj jedlo, chorí si želajú zdravie, opustení lásku, sklamaní pokoj a ja? Patrím k vyvoleným, ktorí tri roky pred 50-kou ešte môžu prísť k svojim rodičom. K ľuďom, pre ktorých som viac, ako ktorýkoľvek z ich úspechov. K ľuďom, vďaka ktorým mám stále otvorené dvere domov. K ľuďom, ktorí mi celý život ukazujú, že jediná vec, ktorá má v živote zmysel, je láska.

Krásne Vianoce Vám prajú Kuťkovci!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  

Autorka Petra Ázacis vyštudovala Liečebnú pedagogiku na PdF UK v Bratislave, a profesionálne sa venovala hádzanej. V spravodajskej TV TA3 pracovala od začiatku ako športová redaktorka a moderátorka, po prestupe do RTVS v roku 2008, začala aj komentovať hádzanú. V súčasnosti pracuje pre TV JoJ a portál Husté tv, a tiež SZH. Je matkou dvoch synov a dcérou hádzanárskych legiend, manželov Kuťkovcov.