L. Sobota: „Do Semaforu ma vzali, lebo som vedel hrať tenis.” 

Český herec, zabávač, scenárista a režisér Luděk Sobota (*27. mája 1943, Praha) vyštudoval najprv dopravnú priemyslovku a po nej absolvoval herectvo na pražskej DAMU. Už v začiatku umeleckej dráhy sa zaradil ku komickému žánru. Nadanie zabávača uplatnil v súbore Divadla Ypsilon, kde hral od roku 1968. 

V rokoch 1973 – 1990 pôsobil v pražskom Divadle Semafor, kde sa stretol s ďalšími komikmi Miloslavom Šimkom a Petrom Nárožným. Darilo sa mu aj na striebornom plátne, jeho prvým celovečerným filmom bola komédia Jáchyme, hoď ho do stroje (1974). Úspešné boli aj ďalšie filmy Zítra to roztočíme drahoušku (1976), Já to tedy beru, šéfe…! (1977), Jen ho nechte, ať se bojí (1978), Co je doma, to se počítá, pánové… (1980) či Ještě větší blbec, než jsme doufali (1994). Na niektorých z nich sa podieľal aj ako autor námetu a scenára.

Slávne humorné scénky Divadla Semafor vyšli na viacerých audioknihách, medzi nimi Nejlepší scénky Sobota, Šimek, Nárožný, Krampol, Brum brum trojice Šimek, Sobota, Grossmann či Ze Soboty na Šimka alebo Ivan Mládek uvádí Luďka Sobotu. Na 38. ročníku festivalu Kremnické gagy bol Luděk Sobota prezidentom Akadémie humoru.

Ste rodeným Pražákom, v ktorej časti ste vyrástli?

Vyrástol som na Žižkove, bola to proletárska štvrť. Veľmi rád spomínam na detstvo, pretože sme tam s chlapcami denne behali, hrali futbal. V tej dobe tam skoro neboli autá, dnes je to už všetko autami napchané.

Vyštudovali ste najprv dopravnú priemyslovku, technika a doprava vás nelákala?

Keď som ju dokončil, tak som si s hrôzou uvedomil, že by som mohol pozabíjať veľa ľudí. Mal som byť výpravcom. Mal som z toho značné obavy.

Takže od dopravy ste prešli na DAMU?

Urobil som dobre, že som nakoniec prešiel za pomoci Jirku Krampola na divadelnú fakultu. On býval blízko nás a už na ňu chodil, tak mi ju odporučil.

Divadelná obec vám priradila pomenovanie komik. Zabávali ste spolužiakov už ako školák na základke či na strednej škole?

Celé to vzniklo v piatej triede. Dovtedy o mne v škole skoro nikto nevedel, bol som tichý, taký skôr zakríknutý. Ale potom sme išli do školy v prírode, kde moji spolužiaci urobili tieňové divadlo. V ňom boli gagy a mňa to nabudilo k tomu, že som tam začal rozprávať o svojej rodine. Potom ma triedna učiteľka vyprovokovala k tomu, že som to musel hovoriť pomaly každý deň deťom počas hlavnej prestávky. Došlo to tak ďaleko, že ma zvolili za predsedu triedy. Takže tak som začal svoju kariéru.

Pamätáte si na svoj prvý honorár?

Prvý angažmán som mal od roku 1968 v Liberci v Ypsilonke. Prvý honorár mimo stály mesačný plat, ktorý bol dosť malý, som mal občas z libereckého rozhlasu.

Od roku 1973 ste prešli do Semaforu, kde ste účinkovali do roku 1990, teda 17 rokov. Aká bola vaša cesta do slávneho Semaforu?

Najprv som bol v Ypsilonke v Liberci. Tam prichádzalo účinkovať Divadlo Járy Cimrmana, hrali u nás Smoljak so Svěrákom a oni sa prišli pozrieť aj na naše predstavenie. Keď ma videli, tak ma obsadili, respektíve vnútili režisérovi Lubomírovi Lipskému, aby ma obsadil do hlavnej úlohy vo filme Jáchyme, hoď ho do stroje. Hral som v tom filme, súčasne som v tej dobe prešiel do Semaforu. Občas sme aj my hosťovali v Prahe. Nevedel som, že ma v Divadle Rokoko, kde sme hosťovali, videl Slávek Šimek. Ponúkol mi angažmán, že by som nahradil Jirku Grossmanna, že budem spolušéfom skupinky hercov. Mal dve podmienky, či okrem hrania tiež píšem – načo som odpovedal, že väčšinou všetky veci improvizovaných večerov si píšem sám – a či hrám tenis. Hovoril som, že som ho začal hrať v Liberci a tenis hrám. Takže to boli dve podmienky, ktoré som splnil. Bolo to veľmi pekné obdobie.

Ako vznikali slávne scénky z Návštevných dní, ktoré vyšli aj na zvukových nosičoch?

To vznikalo tak, Slávek Šimek bol veľmi usilovný, čo ja nie som dodnes. Nútil ma, aj na zájazdoch, aby sme ráno od desiatej písali a vymýšľali scénky. Mali sme to tak rozdelené, že ja som vždy vymyslel, o čom to bude, a on väčšinou vymyslel pointu. A fóry medzi to sme vymýšľali dohromady.

V Semafore ste odohrali mnoho slávnych scénok, za všetky spomeňme aspoň jednu s názvom Setkání v čekárně OÚNZ.

Tú sme vymysleli spolu. Základom pre ňu bolo, keď som Slávkovi povedal o tom, ako bol môj otec u doktora a niesol mu fľašu.

Čo vám hovorí meno Koudelka, aké bolo jeho krstné meno, či za koľko korún ste chceli drobné?

(úsmev) Jé, to znám, Jáchyme, hoď ho do stroje. Koudelka bol František a drobné som chcel za sto korún. Myslím, že to Smoljak a Svěrák výborne napísali. Ja som tam dosť improvizoval, vymýšľal som si tam nejaké veci. Nakoniec som nevedel, čo vymysleli oni a čo ja. Napríklad tú rannú prechádzku so psom v športovom kimono odeve.

A z ktorého JZD ste do Prahy prišiel? Čo ste k tomu povedali?

Áno, bolo to JZD Chvojkovice Brod. Podľa filmu tam majú veľmi dobrý džudistický oddiel.

Prišli ďalšie filmy. Ako ste si užívali tú slávu?

Predovšetkým som stále tomu nechcel veriť, že to má taký veľký úspech. Ale že by som si to veľmi užíval, to nie. Ja som sám seba mal skôr tendenciu už od detstva skôr sa podceňovať, pretože ma k tom viedli rodičia. Tí mi vždy hovorili – hlavne sa nikam netlač. Tak som sa nikam netlačil a možno vďaka tomu to tak celé vzniklo.

Cítili ste sa lepšie na divadelných doskách alebo pred filmovou kamerou?

Úprimne povedané, film je pre mňa ľahší, taký spomalenejší, mám rád – čo napríklad nenávidí Petr Nárožný – dlhé prestoje, než sa pripraví nový záber. Mne to nevadí, ja som rád, že je to také pomalé. V divadle to pomalé byť nemôže, ani nesmie. Keď hrám v divadle, tak sa musím do toho takzvane oprieť, čo mi pri mojej povahe robí chvíľami problém.

Zažili ste nejakú trápnu situáciu pri nakrúcaní alebo pri divadelnom predstavení?

Ani nie, našťastie som veľa trapasov nezažil. Raz, to už bolo po smrti Slávka Šimka, chceli po mne v českej televízii, aby som povedal niečo o spolupráci s ním. Je to už pár rokov dozadu. Pred kamerou sa ma pýtali, či mám mobil, aby som ho vypol. Nie som žiaden technický typ, takže mne robia problémy aj mobily a podobne. No iste, dnes už má každý mobil. Nahmatal som mobil vo vrecku, chcel som ho vypnúť, ale som nevedel ako. Chvíľu som naň pozeral, začal som niečo stláčať, a pozerám, že som ho nevypol, ale vyfotografoval som sa.

Po odchode zo Semaforu ste mali aj vlastné divadlo.

Áno, mal som vlastné divadlo, malo názov Směšné divadlo, boli sme na námestí I. P. Pavlova. Ale dnes to už neplatí. Majiteľ celého komplexu aj toho divadla dúfal, že ja dostanem nejaké dotácie a on tým bude mať väčšie peniaze. Bol to biznismen, ktorý prišiel z Rakúska, pôvodom bol ale Čech. Kúpil si v Prahe dva hotely a jeden z nich bol ten, kde som ja prevádzkoval divadlo. Nesplnili sme jeho očakávanie, čo sa týka financií, tak to ukončil.

Ale k divadlu ste sa vrátili.

Teraz som sa vrátil do Semaforu, pán Suchý má už dosť rokov, a stále je aktívny. Takže vystupujem v jeho predstavení Šesť žien. Síce iba na desať minút, ale on hovorí, že to stačí. Že na západe sa tomu hovorí guest star. Že môžem vystúpiť na desať minút a môžem ísť domov. A hrám aj s ľuďmi z bývalej skupiny Šimek, Sobota, Krampol a spevákmi Viktorom Sodomom, Miluškou Voborníkovou a ďalšími.

Ale to z vašich divadelných aktivít ešte nie je všetko.

Nie je. Minulý rok som napísal hru Dve facky a pohreb alebo Luděk Sobota ešte žije. Premiéru mala v Semafore na konci januára. Hrám hlavnú úlohu a dej som postavil na tom, aké dve veľké facky som od života dostal. Ľudia prišli a bavili sa.

Je to už veľa rokov, keď ste vyhlásili, že smiech je pre vás drogou. Platí to stále?

Stále to platí. Považoval by som to za tragédiu, keby som už nedokázal divákov rozosmiať. Smiech a improvizácia patria k sebe, aj keď ma moja improvizácia dokáže tiež chvíľami zaskočiť.

Ako sa dnes pozeráte na svoju umeleckú hereckú dráhu?

No, až sa divím, ako to všetko prechádzalo. Ja som žiadne problémy nikdy nemal, sem-tam so mnou mali problémy niektorí režiséri, hlavne Petr Schulhoff, ktorý po mne chcel, aby som presne hovoril text, ktorý oni napísali do scenára. Väčšinou som ich upozornil vopred, že budem improvizovať a keď ma nenechajú, tak to robiť proste nebudem. Oni ma nechali, ale potom Schulhoff začal uťahovať skrutky a v ďalších filmoch po mne chcel presné texty. Ale to na mňa nie je.

Ak by ste sa mohli ešte raz rozhodnúť, bola by to herecká dráha?

No určite. Dá sa povedať, že to išlo ako po masle.

V októbri 2017 ste si z rúk prezidenta Miloša Zemana prevzali medailu Za zásluhy. Ako ste sa cítili na hrade?

Na rozdiel od iných, ktorí to dokonca aj odmietli, ja som sa cítil veľmi dobre, niečo také som samozrejme vôbec nečakal. Bol som veľmi prekvapený a je to úžasné. Myslím si, že keď to niekto odmietne, tak je ignorant. Ocenenie mám uložené v pracovni.

Máte voľný čas, ak áno, čomu ho venujete, samozrejme okrem manželky Adriany?

Najradšej mám chodenie v prírode, čo moja manželka zase až tak veľmi nie. To ma baví najviac. Predtým ma bavilo hrať tenis, tak som to naučil moju ženu, naučil som to syna, oni to hrajú dodnes, syn sa stal profesionálnym trénerom, moja žena hrá pravidelne, ale ja to už hrať nemôžem. Nohy mi síce ešte slúžia, ale keď to hrám dlhšiu dobu, tak prídu ťažkosti.

Máte nejaké príslovie alebo porekadlo, či životnú múdrosť, ktorú si občas pripomeniete?

To nemám. Ale tak štyri roky dozadu som čítal, boli to Indiáni, Toltékovia, tí mali svoje krédo. Človek by mal mať v živote vždy nejaké potešenie, niekoho milovať, niečomu veriť, niečo robiť a na niečo sa tešiť. To sa stalo aj mojím krédom.

Ako sa vám páči takáto akcia, ako sú Kremnické gagy, kde ste boli poctený funkciou prezidenta Akadémie humoru?

Úprimne povedané, som milo prekvapený, niečo také príjemné a pestré som nečakal. Nevedel som, že tu budú umelci a súbory z celej Európy, páčilo sa mi to. Všetko tu bolo fajn.