Ladislav Miko: „Slovensko je v mnohých ohľadoch kráľovstvom jednookých.”

Keď som pred takmer dvoma rokmi robila rozhovor s vedúcim Zastúpenia Európskej komisie (ZEK) na Slovensku Dušanom Chrenekom, zistila som, že „Duško“ nie je „suchár“. Bola som zvedavá na nového šéfa, ktorý ho vo vysokej funkcii vymenil po šiestich rokoch. Ladislav Miko je český občan, ktorý sa narodil v Košiciach. Vedec, profesor, bývalý český minister životného prostredia, zakladateľ politickej strany LES študoval v Prahe, kde sa aj oženil. Na Slovensko sa vrátil po 25 rokoch, tesne pred vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Bol to aj pre neho šok. Rovnako ako jeho predchodca, ani on sa neskrýval za diplomatickú reč, ktorej nikto nerozumie. Pre Dalito reagoval aj na pošramotenú povesť šéfa Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera, či „idiotské uhorky“, ale aj výmenu názorov v bežnej slovenskej krčme.  

Zjednodušene, Ladislav Miko pôsobí na Slovensku ako predĺžená ruka šéfa Európskej komisie. Áno, toho šéfa, ktorého nielen pred 500 miliónmi občanov Únie „preslávilo“ video z fototermínu, kde bol zjavne pod vplyvom alkoholu.

Bola som zvedavá, či sa takýto vysoký diplomat bude vyhýbať nepríjemnej téme o vlastnom šéfovi.

„Ľudia dnes nevnímajú Úniu len cez komplikované zákony, ktoré pripravuje a prijíma, ale aj cez video, ktoré obletelo svet. Považujú to za nemiestnu prezentáciu EÚ,“ podotkla som pred novým vedúcim jej Zastúpenia na Slovensku potom, čo mi tento vysoký úradník ochotne pomohol nastaviť kameru s požičaným statívom, ktorý som evidentne nezvládala. Priznám sa, bez jeho technickej zručnosti by som na video z nášho rozhovoru mohla zabudnúť.

„Samozrejme, že sa takáto situácia nikdy nevysvetľuje dobre. Je to jednoducho chyba a  nemalo sa to stať. To je jeden pohľad.

Druhý je, že keď si americký prezident zmyslel, že na celú Európu uvalí nejakú daň, ktorá nám tu zruší X pracovných miest, tak ten istý pán Juncker prišiel do Washingtonu, aby sa s ním stretol a vysvetlil mu, že ak USA spraví toto nám, tak celá Európa spraví na oplátku toto a toto. Ak je niečo, čo pán Trump naozaj vie, tak počítať. Keď vidí, že partner, ktorý pred ním stojí, teda pán Juncker, tam nestojí len za Luxembursko, ale za celú Európsku úniu, ktorá má 500 miliónov obyvateľov, zrazu sa tie veci zmenili a clá zatiaľ neboli zavedené. Toto už nechceme vidieť, to už nikoho nezaujíma, lebo to automaticky očakávame. Myslíme si, že veď to tak má predsa byť! Pritom je to presne ten istý pán Juncker, ktorý sa zoberie, ide tam, poháda sa a dosiahne výsledok. Takže namiesto toho, aby som hovoril, že ste niečo zle videli, hovorievam, aby ste sa pozerali aj na jeho prácu a výsledky, lebo to čo bolo na videu, konkrétna práca nebola. Okrem toho sa vždy rovno priznám, že aj ja sám som veľakrát urobil chybu, ktorú som nemal, tak sa skúsme trochu zamyslieť aj ostatní nad tým, či my sami sme  svätí. Áno, každý možno  povie, je to politik, má si dať pozor, ale jednoducho, všetci sme ľudia. Sme len ľudia,“ ukončí tému o videu, ktoré Európanov pohoršilo.

Zatiaľ nikoho”nevyhodil”

Ladislav Miko pôsobí uvoľnene. Vyvoláva vo vás úplne iný pocit, aký majú často Európania z európskych štruktúr. Ničím mi ani nenaznačil, že som jeho tlačovému oddeleniu nestihla poslať ani okruh otázok, ktoré som mu chcela položiť.

Nerád používa funkciu vedúci ZEK na Slovensku. Radšej hovorieva, že po Dušanovi Chrenekovi má na starosti tím, v ktorom bolo už takmer všetko nastavené.

„Život však prináša rôzne výzvy, a tak sa časť tímu vrátila do Bruselu, prípadne si našli inú prácu, takže sa tu stále tím ešte aj po roku tvorí a je s tým pomerne dosť práce,“ hovorí o skúsených spolupracovníkoch.

Aj on  v minulosti často riešil personálne problémy. „Zatiaľ som nikoho nemusel prepustiť. Kto odchádzal, odchádzal v úvodzovkách za lepším. Strácam síce kvalitných kolegov, na druhej strane to vypovedá o tom, že sme tu schopní vyprodukovať veľmi kvalitných ľudí,“ hovorí stále v množnom čísle s tým, že potom nemusí byť jednoduché nájsť adekvátnu náhradu. „Samozrejme je to vždy tak trochu alchýmia trafiť toho človeka pracovne aj ľudsky.

Kráľovstvo jednookých

Keď sa pred rokom vrátil na Slovensko, tesne pred vraždou novinára a jeho snúbenice, prekvapilo ho silné podhubie schopných ľudí. „Idú do toho, napríklad do podnikania, sú tu svetoví IT odborníci, takže je tu veľa príkladov, z ktorých má človek vyslovene radosť. Na druhej strane, nechcem sa nikoho dotknúť, ale v mnohých ohľadoch je to také kráľovstvo jednookých. Je tu veľa ľudí, ktorí sú na úrovni Slovenska v tej lepšej polovici, interpretujú to však medzinárodne, pritom v skutočnosti nie sú ani na úrovni medzinárodného priemeru. Domáca diskusia teda nie vždy odráža požadovanú kvalitu svetového či európskeho meradla. Na Slovensku akoby bolo jednoduchšie byť jednookým kráľom medzi slepými, než sa porovnávať s tými, ktorí sú najlepší. Možno preto, že potom už viac vidíme svoje chyby,“ hovorí o skúsenostiach človek, ktorý prednáša po celom svete.

Súhlasí s tým, že je správne sa porovnávať s najlepšími, bez ohľadu na „bohatosť krajiny“, pretože podľa neho Slovensko bohatou krajinou je. „Slovensko má fantastickú krajinu a ľudí. Je len škoda, že najlepší odchádzajú inde, aby svoj potenciál mohli naplniť, ale to je vecou spoločnosti, aby im vytvorila podmienky, ktoré im doma chýbajú. Máme  tu všetko, len si to nenechajme pretiecť pomedzi prsty,“ radí odborník na životné prostredie a bezpečnosť potravín, ktorý upozornil, že ak sa nebudeme porovnávať s najlepšími, znižujeme si tým vlastnú ambíciu.

„Môj prístup k životu je nasledovný – je veľmi ťažké dosiahnuť špičkové výsledky, keď si dám nízke ciele. Dajme si vysoké ciele, snažme sa ich naplniť a potom prípadne rozmýšľajme nad tým, prečo sme to nedokázali. To sa samozrejme môže stať  a môže to byť aj frustrujúce, ale vždy máte aspoň možnosť dosiahnuť najvyššie,“ hovorí na margo takých, ktorí žijú podľa porovnávania s tými, čo sú na tom  horšie.

“Zbabelci” zo Slovenska

Ladislav Miko si nemyslí, že ľudia, ktorí odídu žiť do zahraničia, sú zbabelci, ktorí problémy spoločnosti nechali za sebou a utiekli.

„Niečo na tom tvrdení  je, ale ide o to, v akej oblasti pracujete. Ak som napríklad atómový fyzik a potrebujem k práci urýchľovač vo švajčiarskom CERNEe, tak to nie je zbabelosť, ale jediná možnosť, ako sa môžem realizovať. Na druhej strane mám príklad aj z rodiny. Desať rokov sa na Slovensku snažil na úkor svojho potenciálu a platu, obmedzenej osobnej možnosti rastu zlepšovať systém. Po rokoch si to spočítal, vyšlo nejaké číslo a povedal si – OK , snažil som sa a teraz sa už idem starať o to, aby som tu nezakrnel. Takže, určite by som o Slovákoch, ktorí opustili krajinu nevyvodzoval všeobecné súdy, ale zároveň priznávam, že niečo na tom je, že sa to naozaj nedá robiť tak, že problémy necháme doma, ideme von a už sa o to nebudeme starať,“ povedal na margo masívneho odchodu schopných Slovákov do zahraničia.

Želá si, aby ľudia, ktorí za hranicami robia dobré meno Slovensku nezabudli, že sú Slováci, nepopierali to, lebo aj tým môžu svojej rodnej krajine pomôcť.

Ako vedec odišiel zo Slovenska z toho dôvodu, že sa rozdeľovalo Československo a musel si vybrať. Česká mama, manželka a univerzita boli dôvodom, že si vybral Prahu, kde sa mu narodili aj deti.

„Som typické federálne československé dieťa, takže som polovicu svojho srdca musel odtrhnúť,“ zamyslí sa úradník, ktorý sa na toto oslovenie vôbec neuráža. Naopak.

„Presne to je jedna z vecí, ktoré si ľudia málo uvedomujú. Úradníci sú veľmi dôležití ľudia, pretože celý štát funguje na tom, že nastavíte politiku, základné princípy a legislatívu, a to potom musí niekto vykonávať, aby to dobre fungovalo. Vždy, keď počujem, že treba vyhodiť ďalších 20 % úradníkov… (pokrúti hlavou) a tí istí ľudia potom povedia, že boli niekde na úrade a museli tam tri hodiny čakať, presne túto súvislosť nevidia,“ hovorí o neustálom, najmä politickom tlaku na znižovanie počtu úradníkov.

„Takže ja sa nehanbím povedať, že som úradník. Som dobre platený vysoký úradník vo verejnej službe a moja práca je starať sa o to, aby zákony fungovali. Nemyslím si, že je to niečo hanlivé.“

Obrovský šok 

Posledných 13 rokov strávil vo veľmi vysokých funkciách bruselskej exekutívy na úrovni riaditeľa a generálneho riaditeľa. Po čase však začal mať pocit, že hodnoty, pre ktoré sa aktívne zapojil do Nežnej revolúcie sa doma akosi vytrácajú, takže cítil potrebu sa vrátiť. Aj pre šírenie populizmu, extrémizmu a nacionalizmu a celkovo zväčšený priestor pre ľudí, ktorí rozbíjajú spoločnosť.

Na Slovensku nebol ani dva mesiace, keď aj Úniou otriasla vražda investigatívneho novinára portálu Aktuality.sk Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

„Bol to samozrejme obrovský šok,” spomína Miko. Jednotlivé Zastúpenia EK v krajinách EÚ sú vnímané ako uši a oči Komisie v danej krajine a ich úloha je informovať obojsmerne.  Keď  odchádzal z Bruselu, stretol sa s predsedom Junckerom a prezentoval mu svoje vnímanie Slovenska ako krajiny, ktorá vynikajúco zvládla predsedníctvo v Rade EÚ, má skvelú reputáciu, je stabilná a dlhodobo proeurópska krajina. Vzhľadom na to, čo sa deje vo V4, bolo Slovensko vnímané ako element, ktorý pritiahne aj V4 späť  k európskej diskusii.

„Ten popis vnímania Slovenska bol taký dobrý, že som sa takmer obával, že tu nebude čo riešiť. Táto vražda však mnohým rýchlo otvorila oči. Vyšlo najavo, že jedna vec je celkové vonkajšie vnímanie krajiny a druhá, keď sa pozrieme do jej vnútra.“

Vraždy vníma ako dôsledok niečoho, čo na Slovensku už dlhšie bublalo pod pokrievkou. „ Bol to bohužiaľ aj impulz, že v slovenskej spoločnosti niečo nie je v poriadku a súčasne jej to nie je jedno. Teraz skôr ide o to, či to robíme ako spoločnosť dobre. Tu si viacero ľudí naraz povedalo, že asi nie. Občianska spoločnosť sa akoby znova prebudila. Mne osobne to dáva veľkú nádej, že ľudia nie sú ešte úplne apatickí, nie je im to jedno, sledujú čo sa okolo nich deje a niečo s tým chcú robiť,“ hovorí s tým, že Únia v tejto snahe vie pomôcť, pretože je založená na základných demokratických princípoch, ktoré stráži.

Problémy riešte doma

Ako alegóriu uviedol vykolíkované ihrisko, na ktorom Únia nemá hrať futbal za jednotlivé štáty, ale strážiť, aby naopak štáty dodržiavali pravidlá hry  a ostali na spoločnom ihrisku.

„Ako hovoríte, aj preto sa boli poslanci Európskeho parlamentu na Generálnej prokuratúre SR  informovať o vyšetrovaní Kuciakovej vraždy. Pekne ste to povedali, že v tom neostaneme sami. Naznačuje to,  že ide o náš slovenský problém, my si ho musíme ošetriť, ale máme podporu od Únie, že v tom nie sme sami a môžeme sa o ňu oprieť. Presne to, čo tlmočíte z „ulice“, už počúvam rok,  že čo už s tým konečne urobíte v tom Bruseli! Odpoveďou je, že nie v Bruseli, ale tu doma sa musia problémy riešiť. Únia vie pomôcť, podporiť a dohliadnuť na pravidlá hry, ale je to predovšetkým vecou konkrétnej spoločnosti, aby sa s tým dokázala vysporiadať,“ vysvetľuje očakávania niektorých, ktorí si myslia, že to za nás vyrieši niekto tam, v Únii.

Na tituly si nepotrpí 

Hosťujúci profesor na Antverpskej univerzite v Belgicku vidí rozdiel vo vnímaní aj v tom, ako pristupujeme k vzdelaniu oproti ostatnému svetu. „Na Slovensku máme tendenciu sa pozerať predovšetkým na to, aby som dostal čo chcem, čo mi vyhovuje z hľadiska daného odboru. Študenti z USA a iných krajín, ktorých som učil mali ešte ďalšie kritériá, napríklad, aká je celková politika školy, ako sa správa k medzinárodným študentom, či rešpektuje rovnoprávnosť… Tam naozaj nie je problém s tým, že by niekto nechodil na prednášky, čo dúfam súvisí aj s kvalitou prednášok. Jednoducho si za to platia, vybrali si to, a podľa toho sa k tomu stavajú. Pri univerzitách na Slovensku si myslím, že kritériá sú úplne niekde inde. Často nie sú o tom, že ja sa teším, že môžem byť na nejakej prednáške, že sa niečo dozviem. Tu to ľudia skôr berú tak, že potrebujem toto vzdelanie, aby som mohol robiť to, čo ma baví. Na to je táto škola, tak tam chodím,“ porovnáva rešpektovaný profesor, ktorý všetky tituly používa iba tam, kde mu v odborných kruhoch otvárajú dvere. Inak si vraj na ne absolútne nepotrpí.

Podľa neho si na vysokú úradnícku stoličku môže sadnúť každý. „Platí stará pravda, že to, čo robíš, rob rád. Nerobiť veci len tak, aby som prežil a doniesol domov nejaké peniaze. Každý samozrejme nemá to šťastie, aby mohol robiť čo ho baví, ale aj tak keď už naozaj niečo robí, má to robiť poriadne. Do značnej miery si myslím, že je to aj o vplyve rodinného zázemia a školstva súčasne na mladého človeka, či je vôbec schopný si v tom veku, kedy je treba sa naozaj rozhodnúť, uvedomiť, že už je v rozhodujúcej fáze. Mladí ľudia majú tendenciu svoje rozhodnutia odkladať. Výber vysokej školy si odkladajú na čas po maturitách a keď už sú na vysokej škole, výberom povolania sa ešte nezaoberajú. Skrátka, nemajú jasný cieľ, iba náhodne blúdia a čakajú, kam ich prúd života zavedie,“ pripomína bývalý minister úradníckej českej vlády.

Keď sa bavíme o tom, ako zlepšiť žalostnú účasť Slovákov na voľbách do Európskeho Parlamentu, pripomína, že sa na Slovensku rozhodol viac oslovovať aj starších. Podľa neho má mať všetko svoju mieru a prílišné poučovanie a tlak na mladých môže ľahko viesť k úplne opačnému efektu.

Zdrvujúca krčma 

„To neznamená, že mladých oslovovať netreba. Nakoniec, tých, ktorí sú dnes blízko dôchodku, volám mladí a študenti z čias Nežnej revolúcie, sú to ľudia, ktorí sa vzopreli a mali ideály a určité predstavy o svojej budúcnosti. No a teraz bilancujú a možno si hovoria, že to je všetko inak, ako čakali. Napriek tomu si myslím, že práve to sú ľudia, ktorí sú vnútorne nastavení pre spoločnosť niečo aj urobiť , ktorým záleží na Slovensku a rozhodne sa necítia byť zrelí do starého železa. Majú obrovské skúsenosti a spoločnosti môžu veľmi veľa dať,“ upozorňuje, že všetci sa starajú len o mladých a na „starých“ akosi zabúdajú, napriek ich skúsenostiam.

„Aj na to sa chceme zamerať v kampani pred eurovoľbami, aj napriek tomu, že je tam často hlboká skepsa. Sám som ju zažil, keď som vošiel do niektorej vidieckej krčmy. Reakcie na EÚ sú niekedy zdrvujúce, čo na tom, že niekedy je to na základe falošných alebo neúplných informácií. Máme tu proste problém a treba o ňom hovoriť. Takže človek musí zniesť aj to, že mu pri diskusii vynadajú. Samozrejme, pokiaľ sú ochotní sa o tom baviť a hľadať riešenie, diskutujem,“ rozhovoril sa o krčmových rečiach na Slovensku, z ktorých sa stále nevytratili slávne „idiotské uhorky“,  pri ktorých si klope na čelo dodnes nejeden Európan. Pritom on, aj ako odborník na bezpečné potraviny, považuje túto tému za veľmi dobrý príklad posunutého, skresleného vnímania skutočnej situácie.

„Idiotské uhorky“

Ani ja som pri nej neudržala úsmev.

„Počkajte, vysvetlím vám to. Uhorky sa prezentovali ako výplod európskeho úradného aparátu, pritom takmer nikto nemá predstavu, čo za tým je. Keď som prišiel pracovať na miesto, kde sa bezpečnosť a hygiena potravín rieši, tiež som ako prvé povedal, bože, hlavne zrušme tie „idiotské uhorky“, lebo to sa už nedá počúvať. Vyzeralo to ako ukážkový príklad byrokratickej hlúposti. Na prekvapenie však, keď mali členské štáty o zrušení hlasovať, neprešlo to, dokonca viackrát. Bolo to ako v nejakom Kocúrkove. Nakoniec ale zistíte, že je to trochu inak a tvrdenie o „rovných eurouhorkách“ bola vytrhnutá z kontextu,“ pripomína celú kauzu Ladislav Miko.

Uviedol príklad na diaľniciach, ktoré sú preplnené kamiónmi, na ktoré všetci nadávame.

„Dnes je už pre každého normálne, že si uhorku kúpi kdekoľvek a kedykoľvek, bez ohľadu na ročné obdobie. Ako sa však dostane k spotrebiteľovi, to je už každému jedno. Koľko sme stáli v zápche na diaľnici, na ktorej bol jeden kamión za druhým, a preklínali celý svet. No a práve tie kamióny vozia aj tie uhorky. Teraz si predstavte nejakú prepravku, do ktorej máte uhorky napchať. Aké budete vyberať? Samozrejme, že rovné, inak ich do kamiónu toľko nedostanete. Dvakrát viac rovných ako krivých, čiže máte väčšiu vyťaženosť, menšiu ekologickú záťaž, menej áut na cestách a, pozor, aj menšiu jednotkovú cenu uhorky, lebo doprava sa vám započítava do ceny. Paradoxne si potom spotrebiteľsky menej atraktívna, krivá uhorka pripíše v nákladoch za dopravu dvakrát viac ako rovná. A je tu ešte ďalšia vec – aj obchody sa sťažovali, že krivé im ostávali napriek tomu že ich kvalita bola rovnako dobrá,  a museli ich napokon vyhadzovať. Potom im ešte mnohí nadávali, že čo sú to za idioti, že vyhadzujú kvalitné potraviny,“ spomína na kauzu „rovných uhoriek“ európsky diplomat.

Až vtedy si ľudia uvedomili, či naozaj chceme viac kamiónov…

„Keď sa už všetci zhodli na tom, že je lepšie mať uhorky rovné, vznikol aj tlak na šľachtenie a šľachtitelia začali šľachtiť uhorky, ktoré už krivé ani nerastú. Nakoniec mohol byť predpis pred rokmi predsa len zrušený. Hlavne preto, že už bol zbytočný, ale ako povestný príklad byrokratickej hlúposti prežíva v diskusiách dodnes. A pri spätnom pohľade je vlastne fascinujúce, že toto všetko za tým nikto nevidí. Na všetko sme pripravení nadávať, na kamióny na cestách, na ceny potravín… a keď potom niekto príde s naozaj jednoduchým riešením, teda voziť radšej rovné uhorky, tak je to podľa niekoho „idiotské rozhodnutie Bruselu”, že uhorky majú byť rovné!”

Voľby do Európskeho parlamentu sú 25. mája 2019. Verí, že ľudia ich nepodcenia a uvedomia si, aká mimoriadne dôležitá je voľba zástupcov za ich krajinu. Prostredníctvom nich sa na danú krajinu bude pozerať, prípadne ich rešpektovať-nerešpektovať, aj celá dvadsaťosmička. Čím viac ľudí príde voliť, tým silnejší mandát budú zvolení europoslanci mať, tým silnejší bude ich hlas v Europarlamente. Ale o tom s vedúcim Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislavom Mikom inokedy.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

VIDEO Z ROZHOVORU: 

https://www.youtube.com/watch?v=px7MQP3SkKQ&feature=youtu.be