Laureát Krištáľového krídla Rudolf Dobiáš: „Prvý raz som sedel v aute-Tatrapláne na ceste do väzenia.“

Bývalý politický väzeň, spisovateľ,  novinár a dobrý človek Rudolf Dobiáš väčšinu života býva v Dobrej. Ako povedal, tam mu ju dobre. Takmer sedemročné väzenie v jáchymovských baniach ho v päťdesiatych rokoch psychicky nezložilo, priniesol si však domov celoživotné zdravotné následky. Prežiť takýto ortieľ vo väzení po vykonštruovanom procese si dnes už málokto vie predstaviť.

Rudolf Dobiáš si však na tento nútený pobyt spomína tiež v dobrom: „Veď tam som sa stretol s intelektuálmi z literárnej aj cirkevnej sféry.“ S mnohými, medzi nimi aj s Antonom Srholcom, udržiaval aj neskôr, na slobode písomné i osobné kontakty.

Prozaika, básnika, novinára a bývalého politického väzeňa spisovatelia prirovnávajú k Solženicynovi. Volajú ho aj slovenský Solženicyn. Jeho diela vyšli aj v angličtine. Za prózu Temná zeleň (1996), kde opísal neľahké roky strávené v komunistických lágroch, ho navrhol Spolok nezávislých spisovateľov na Nobelovu cenu za literatúru. Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra si 12. februára 2020 nemohol prevziať osobne, bol práve v nemocnici. Ocenenie básnikovi, prozaikovi a spisovateľovi pre deti a mládež i novinárovi Rudolfovi Dobiášovi prevzal jeho syn.

Patríte medzi významných slovenských spisovateľov a básnikov napriek tomu, že do roku 1989 sa deti o vás v školách neučili, vaše dielo nebolo zachytené v žiadnej učebnici literatúry. Kedy ste začali písať, tvoriť?

Moje prvé básničky som napísal už ako štrnásť- pätnásťročný. Publikovali ich oveľa neskôr od roku 1970 detské časopisy Zornička, Ohník, Slniečko. Aj pochvaly sa ku mne doniesli. Také veselšie básničky som písal aj svojim deťom, vedel som ich naspamäť nielen ja, ale aj ony.

Literatúra vám bola blízka oddávna. Aj vo väzení ste vraj písali básne…

Z mojich väznených priateľov niekoľkí pokúšali múzy. Pridal som sa k nim. Bol tam kňaz, ekonóm, literárny kritik, taký začínajúci básnik, medik pôvodom tiež, nedoštudovaný dramaturg. Čiže ľudia, ktorí mali blízko k literatúre. S nimi sa dalo debatovať o literatúre, o poézii. A tak som sa zoznamoval vlastne aj ja s českou poéziou a  opäť som sa pustil do písania.

Ale asi neverejne…

Samozrejme, nie verejne, ilegálne. Napísal som takú zbieročku básní. Dovolili nám do zošita (nie do hocijakého, ten sme si museli vypýtať) robiť rôzne poznámky. Tie občas skontrolovali. Ja som si robil výpisky z prečítaných kníh. Výpisky, medzi ktorými boli aj citáty z prečítaných kníh (Rolland, Gorkij, Dostojevskij) som uschovával pod matracom v posteli. Zhabali mi ich, ale neviem, prečo. Tam za múrmi väznice skoro nič nebolo logické.

Ako ste teda dokázali ukryť básničky?

Básničky som zachránil, mal som pre ne vhodný úkryt v šachte. Neskôr som ich pre istotu poslal po niektorom bacharovi „na slobodu“, ale k našim nikdy nedorazili. A keďže som ich nevedel naspamäť, „stratili sa“ nadobro. Ťahalo ma to k literatúre, to je fakt. Aj neskôr.

Ale aj k divadlu.

Na vojenčine sme si založili ochotnícke divadlo a napriek tomu, že sme odmietli podpísať socialistický záväzok, vyhrali sme v rámci Armádnej umeleckej tvorivosti s Čechovovou jednoaktovkou Pytačky celozväzovú armádnu súťaž. Pochodili sme s ňou Čechy od Pardubíc po Děčín.

Vráťme sa však do vášho detstva, ktoré ste prežili v dedinke Dobrá, v nej ako súčasti Trenčianskej Teplej (od roku 1971) žijete aj teraz. Ako si spomínate na detské časy?

Vynára sa mi pasenie kráv, keď vošli do vôd Váhu, držal som ich za chvost, a tak som sa naučil plávať. Pamätám sa však najmä na obdobie druhej svetovej vojny. Spomínam si na návrat otca z Čiech, kam odišiel po mobilizácii, vojna však pre mňa a mojich kamarátov znamenala skôr zábavu než drámu a hrôzu. Zháňali sme do úmoru napríklad náboje. Ešteže neboli medzi nimi granáty! Raz som vysypal z náboja pušný prach a zapálil som ho. Výbuch ma zasiahol do tváre. Tú bolesť popálenín si dodnes pamätám. Nikdy viac som sa potom s výbušninami nehral. V apríli 1945 Dobrú oslobodili rumunské vojská – to bol u nás jediný aj to krátky stret nemeckých a rumunských vojakov a ruských tankov. Onedlho sa vojna skončila. V Dobrej som chodil do základnej školy.

Ste laureátom Krištáľového krídla, teda člen klubu výnimočných. Ako sa vám darilo v škole?

Bol som taký „stredný žiak“, nebol som výnimočný, ale ďaleko som mal aj k tým najslabším. Neobľuboval som matematiku, o to viac telocvik. Veľa som čítal, najmä dobrodružné romány od Karla Maya a Julesa Vernea.

Štúdium na trenčianskom gymnáziu nebolo pre vás bezstarostným obdobím, museli ste rodine pomáhať.

Nielen cez prázdniny, aj cez školský rok – rodine som nosil mlieko, cez prázdniny som pomáhal zememeračovi ako figurant, namiesto otca som prevážal stavebný materiál. Potrebný bol na výstavbu sídliska v Dubnici nad Váhom. Otec sa vtedy venoval žatve. Povinná bola aj brigáda na budovaní Priehrady mládeže. Tak ako ostatní mladí ľudia, bol som člen Sväzu mládeže Slovenska (SSM). Keď v Dobrej založili skautskú organizáciu Junák (1946) stal som sa aj jej členom a družinovým radcom až do jej zrušenia ako buržoáznej organizácie o tri roky neskôr. Naše pričlenenie k socialistickému Zväzu slovenskej mládeže (ZSM) znamenalo, že skautská skupina začala pôsobiť ilegálne. Vnímali sme, čo sa dialo, aj to, k čomu nás nový režim chcel nasmerovať. Protestovali sme proti všetkým vtedajším násilnostiam: proti násilnému zakladaniu roľníckych družstiev, triednemu postihu detí tzv. kulakov, vysídleniu rodín z miest do dedín, likvidáciu a rozpustenie kláštorov, protestovali sme aj proti zatýkaniu kňazov a biskupov. Príslušníkov Verejnej bezpečnosti sme vyzývali, aby ich neprenasledovali. Tak nám kázal zdravý rozum a mladícky elán.

To spečatilo váš osud?

Vydávali a rozširovali sme letáky, ktoré mali zobudiť spoločnosť smerujúcu do komunistickej neslobody. Po smrti Stalina a Gottwalda v  roku 1953 jedna z našich ilegálnych karikatúr znázorňovala peklo, kde sa v jednom kotle škvaril Stalin, v druhom Gottwald. Kresbu zbadal v čítanke školáka učiteľ a hneď sa ponáhľal udať autora. Následne pri prehliadke zaistila ŠtB viac podobných letákov a zatkli nášho „šéfa“ Jána Huňu. Spečatil sa tým vlastne aj môj osud.

V tom čase ste boli už poslucháč prvého ročníka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako ste sa dozvedeli o zatknutí skautského šéfa Huňu?

Od kamaráta Štefana, ku ktorému ma vylákali eštebáci do bratislavských kasární. Od neho som sa dozvedel o zhabanom letáku a zatknutí Huňu. Z toho som usúdil, že nás nič dobré nečaká. V návštevnej miestnosti si ma eštebáci zrejme obzreli a potom už len čakali, kam pôjdem, za kým. Nešiel som za nikým, nevedel som, kto by mi pomohol, poradil. A keďže sa blížili Vianoce, urobil som to, čo iní vysokoškoláci. Pricestoval som domov. Bol 21. december, o dva dni nato, 23. decembra si prišli po mňa, akurát som niesol, len tak po domácky oblečený, drevo do kuchyne. Vzali ma tak, ako som bol doma na dvore oblečený: v teplákoch, flanelovej košeli, pulóvri a bagančiach. „Láskavo“ mi dovolili vziať na seba aj kabát. Vtedy som sa prvýkrát viezol v aute – Tatrapláne. Tá cesta autom do Trenčína a vzápätí do Bratislavy bola pre mňa neskutočný zážitok. V auguste našu celú skupinu odsúdili za velezradu a združovanie proti republike. Vedúci Ján Huňa bol súdený osobitne. Dostal najvyšší trest 24 rokov. Mňa odsúdili na 18 rokov, kamaráta Ivana Masára na 17, ten bol v 3. ročníku na Vysokej škole technickej v Bratislave.

Znamenalo to koniec štúdia na vysokej škole…

Oboch nás vylúčili z vysokej školy, vyčítali nám, že sme neprejavili účinnú ľútosť a či sme sa nehanbili brať štipendium od štátu. V prvej skupine (velezrada) sme boli desiati. Obvinili ma z velezrady, a vtedy som ani netušil, čo to je. Pýtali sa ma, či to ľutujem, Povedal som im, že nie, asi som si tým výrokom pár rokov pridal. V druhej skupine (združovanie) boli šiesti, väčšinou vyučení elektrikári a zámočníci. Tam boli tresty od 3 mesiacov do 3 rokov. V októbri 1954 som sa dostal do väznice Pankrác a odtiaľ nás eskortovali do tzv. nápravných zariadení – pracovných táborov na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku. Ja som pracoval v táboroch Svatopluk a Vojna.

Za letáky a výzvy k ľudskosti vás odsúdili na 18 rokov?

Áno, u mňa nič iné nenašli. U niektorých starších občanov našli pušky a pištole – všetko pochádzalo z frontových čias. U vtedajšieho starostu sa po vojne odovzdávali nájdené zbrane. Jeho odsúdili na 20 rokov, druhého na 22 rokov a domov sa obaja dostali až v máji  1962. Ja som sa dostal na slobodu na amnestiu 9. mája 1960.

Vo vtedajšom režime boli bežne ľudia odsúdení na 18, 20 rokov i dlhšie. Vo vykonštruovaných procesoch, hoci sa ničím neprevinili.

Väzba bola strašnejšia než samo väzenie, dlhotrvajúce výsluchy bez oddychu, v cele som si nesmel a ani nemal kam sadnúť, aj postele sa cez deň zamkýnali, svetlo vo dne v noci svietilo. V celách sme museli stále chodiť. Takmer žiadne vychádzky na väzenský dvor. V táboroch však, napriek tomu, že ťažké banské práce nás ničili fyzicky, mi pobyt paradoxne veľa dal.

Ešte som nepočula, žeby niekto chválil pobyt v pracovných táboroch!

Veľa mi dal ten nútený pobyt preto, lebo som sa dostal medzi lepšiu časť vtedajšej spoločnosti: intelektuálov – kňazov, učiteľov, aj vysokoškolských, literátov, roľníkov, bývalých účastníkov protinacistického odboja, aj partizánov. To všetko boli nepriatelia „štátu a ľudu“, režim ich odsúdil na dlhé roky. Od nich som čerpal nielen poznatky, ale aj silu. Tam som sa zoznámil s Antonom Srholcom, nesmierne inteligentným a dobrým človekom. Bol aj nevšedne ľudský. Jednému z väzňov zomreli obaja rodičia. Tonko Srholec poprosil vlastnú sestru, aby väzňa sirotu navštevovala, nech nie je opustený. Tonko bol však aj veľmi vynachádzavý. V čase voľna sme sa napríklad mohli učiť cudzí jazyk, ale len jediný – ruštinu. On bacharom prešiel cez rozum, učil sa angličtinu, všetko, aj slovíčka si však zapisoval azbukou. V jednej táborovej izbe som bol aj s Eugenom Löblom (zo Slánskeho procesu). V roku 1958 nás všetkých utešoval: „Nebojte sa, otepľuje sa, postupne pôjdeme von.“ Vždy sa k nám dostali nejako chýry spoza väzenských múrov. A naozaj, 9. mája 1960 prezident republiky Antonín Novotný takmer všetkých politických väzňov amnestoval. Aj mňa, z mojich 18 rokov som si „odsedel“ necelých 7. S tou lepšou, väznenou časťou spoločnosti som zostal v kontakte. Vždy som sa od spoluväzňov intelektuálov učil, vždy som si ich vážil, a preto mi ten pobyt v neslobode veľa dal. Keď som na dne síl, spomeniem si na výroky mnohých spoluväzňov. Pomáha mi to.

Čo sa stalo, keď vám v tábore oznámili, že idete na slobodu?

Do tábora prišli predajcovia textilu a keďže sme na oblečenie a na cestu dostali 2000 Kčs z našich úspor, mohol som si kúpiť oblečenie, takže som sa domov vrátil vyparádený v novom saku a nohaviciach. Cestovný lístok sme dostali pri odchode, ale len do Prahy. Ďalšie lístky, až domov, som si kúpil z prídelu 2000 korún, no veľa mi už z nich nezostalo.

Vaši rodičia zrejme veľmi ťažko znášali váš osud. Dopočuli sa o amnestii, vedeli, že sa vzťahuje aj na vás?

O amnestii sa pravdepodobne dozvedeli z rádia. Dúfali, že by sa mohla týkať aj mňa. Boli v kontakte aj s iným i rodinami, ktoré postihlo podobné nešťastie. Keď som sa vrátil, nik nebol doma. Trošku som sa nadýchal atmosféry domova a vyšiel na vzduch, za dom, tam som sa spamätal, uveril konečne, že som na slobode, doma. Mama prišla prvá, otec popoludní. Všetci sme prelievali slzy. Mama aj z toho, že som bol vychudnutý. Stále ochkala, jajkala. Dočkala sa ma, ale o dva roky zomrela.

Netúžili ste pokračovať tam, kde ste nútene museli odísť, teda v štúdiu na vysokej škole?

Nie, bol som úradne vylúčený z možnosti študovať na vysokej škole. A po pár mesiacoch ma povolali vojaci do technických jednotiek. Pobudol som zasa dva roky v Čechách, po návrate zo základnej vojenskej služby som hľadal prácu – hocijakú. Nechceli ma však „s takou väzenskou minulosťou“ prijať ani v Bani Cigeľ, ktorá zháňala baníkov. Nakoniec som zakotvil v trenčianskom závode Slovlik, ale musel som zato zaplatiť vyše ročnou brigádou v nováckej bani Mier. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie nadstavbou na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Chémia ma vždy bavila a uvedomil som si, že na nejaké humánne povolanie „nemám nárok“, tak som sa usiloval preškoliť. 

Ako ste sa dostali k rozhlasovej tvorbe?

Doma, už ako robotník v trenčianskom Slovliku, som občas niečo o maliaroch, výstavách napísal pod značkou do okresných alebo krajských novín. Potom som začal posielať básničky, epigramy, aforizmy, tiež pod pseudonymom do novín aj do rozhlasu. V novinách som sa dočítal, že Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávky a hry pre deti, mládež aj pre dospelých. S rozhlasovou rozprávkou Štyria bratia som v súťaži uspel, potom Literárny fond vypísal súťaž na romány, zbierky poviedok a básnické zbierky, v tej súťaži mi ocenili zbierku poviedok pre deti Veľké biele vtáky. Odvtedy som napísal asi dvadsať rozprávok pre deti, približne desiatku hier pre mládež a štyri hry pre dospelých. Hoci som bol v roku 1970 čiastočne rehabilitovaný, našli sa „dobráci“, ktorí na určitých miestach namietali, ako vraj môže rozhlas vysielať diela nepriateľa socializmu. Našťastie sa ma viacerí priatelia zastali, takže som nemusel „z kola von“. Úplne rehabilitovaný som bol v r. 1990.

Kto je Rudolf Dobiáš

Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej. Po štúdiu na trenčianskom gymnáziu nastúpil v roku 1953 do prvého ročníka Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pred Vianocami v tom istom roku ho obvinili z protištátnej činnosti. Odsúdili ho na 18 rokov. Po takmer siedmich rokoch väzenia v Jáchymove ho na základe amnestie (1960) prepustili na slobodu. Prácu si hľadal veľmi ťažko, s jeho „kádrovým profilom“ ho dokonca nechceli ani v bani Cigeľ. V rokoch 1965 – 1975 pracoval ako robotník a technik v závode Slovlik Trenčín. Medzitým, v rokoch 1966 – 1969 absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Od roku 1975 do roku 1987 bol spisovateľ v slobodnom povolaní a venoval sa najmä rozhlasovej tvorbe a tvorbe pre deti. V rokoch 1987 – 1989 bol vychovávateľ v Domove mládeže. Po úplnej rehabilitácii v roku 1990 sa vrátil do kultúrneho a spoločenského života ako spisovateľ a novinár. Tri roky pôsobil ako novinár v slovenskom denníku. Pôsobí v Konfederácii politických väzňov, bol redaktor dvojmesačníka Naše svedectvo, bol člen v rozhlasových a televíznych radách a v Rade SR pre vysielanie a retransmisiu. S manželkou žije v Dobrej, má dcéru,  dvoch synov a päť vnúčat. Stále tvorí.

• Diela: Triedni nepriatelia I. a II., ktoré predstavujú jeden z najkomplexnejších pohľadov na osudy jednotlivcov postihnutých komunistickým režimom.
• Veľké biele vtáky (poviedky pre deti)
• Štyria bratia (rozhlasová rozprávka)
• Napísal vyše tridsať rozprávkových hier pre mládež
•  literatúra faktu: Svedectvo troch krížov, Zvony a hroby: príbehy z z prítmia

V roku 2009 dostal Rudolf Dobiáš Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za básnickú zbierku Litánie k slobode. Fond výtvarných umení, Slovenská sekcia IBBY a medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana v novembri 2013 mu udelili Cenu Trojruža za súbor prozaických a rozhlasovo-dramatických diel, v ktorých sugestívnym spôsobom ochraňuje jedinečné citové i mravné hodnoty detského sveta.

Prezident SR Ivan Gašparovič udelil v januári 2014 Rudolfovi Dobiášovi Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd.

V roku 2020 mu udelili Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra.

Autorka Klára Grosmannová absolvovala vysokoškolské štúdium na Katedre žurnalistiky FF UK v Bratislave. Pred nástupom na VŠ pracovala v Ponitrianskom stavbári. Následne pôsobila výlučne v denníkoch: Ľud, Práca a Národná obroda. Bola vnútropolitická redaktorka a komentátorka, dlhé roky aj vedúca oddelenia. Zúčastňovala sa na mnohých diskusiách a besedách s politikmi v STV a SRo. Spoluzakladala česko-slovenský časopis Mosty. Podieľala sa na výchove desiatok novinárov, z ktorých sú dnes uznávaní publicisti. Spoluzakladala Slovenský syndikát novinárov a 27 rokov pôsobila v jeho najvyšších orgánoch (predsedníčka Kontrolnej rady SSN, členka P SSN, podpredsedníčka SSN a dve jedenapolročné obdobia ako zastupujúca predsedníčka tejto organizácie). Je podpredsedníčka Výboru Sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu Literárneho fondu a členka Správnej rady Nadácie Čisté slovo. Je podpredsedníčka ZZ AONE. Dlhé roky pomáha kolegom, ktorí sa ocitli v sociálnej núdzi. Počas 53-ročnej novinárskej kariéry publikovala v rôznych aj printových médiách, spolu napísala a spolupracovala približne na 20 000 spravodajských, analytických a beletristických článkoch. Napísala dve knihy.