Lekárka: „Áno! Aj ja sa bojím!“
Všeobecnú lekárku pre dospelých Dianu Ganajová poznajú nielen pacienti ako mimoriadne pozitívneho človeka s permanentným úsmevom na tvári, nech sa deje, čo sa deje. Aj na ňu však dopadla ťarcha koronavírusovej pandémie. Veď okrem toho, že je lekárka a svoju ambulanciu nezatvorila, doma má aj dve deti v najcitlivejšom veku.
Ako to v týchto dňoch vyzerá v ambulancii všeobecnej lekárky, čo prežíva pri pacientoch, o ktorých ešte nikto nevie, či nie sú nakazení. Aj o tom, aký je rozdiel medzi sebeckým a zodpovedným lekárom, čo cíti pri práci, ktorá už nie je pravou medicínou, o strachu, ktorý prežíva, ako sa stará o pacientov štátu, ktorý jej vlastne nepomohol, o reálnom počte pacientov, ktorí zvládnu svoj zdravotný problém aj bez lekára, aj prečo už dnes musí vytvoriť zoznam pacientov, ktorí sa chcú zaočkovať proti chrípke na jeseň.
Keď sa ráno pred odchodom do ambulancie zobudíte dnes, na čo myslíte? Ako sa pre koronavírus zmenili vaše rána a práca v ambulancii?
Moje pracovné rána za posledné týždne sú úplne iné ako doteraz. Aj keď som vždy bola absolútny optimista, terajšia situácia ma rozhodne nenecháva chladnou. Zobúdzam sa s pocitom neistoty, čo ma cez deň v práci čaká, s pocitom zodpovednosti za seba aj svoje sestričky, a nebudem klamať-niekde v kútiku duše sú aj záchvevy strachu.
Už ste ich doteraz pri svojej práci cítili?
Nikdy doteraz som ich v súvislosti s výkonom svojej práce nezažila… Vždy som sa snažila žiť zdravo, starať sa o seba, keď som potrebovala, obrátila som sa na kolegov a tým pádom som mala pocit, že každú chorobu, všetko zlé zvládnem. Keď však teraz zdravotník vidí, ako sa jeho kolegovia v iných krajinách stávajú obeťami pandémie, je to zvláštny, veľmi nepríjemný pocit. Aktuálne vo väčšine ambulancií všeobecných lekárov došlo k radikálnym zmenám od objavenia sa správy o vypuknutí celosvetovej pandémie COVID 19. Vzhľadom na situáciu, ktorá nastala, museli sme chod našich ambulancií prispôsobiť okolnostiam, riadime sa usmerneniami hlavného hygienika SR aj metodickým usmernením hlavnej odborníčky pre VLD. Pokyny verejných autorít musia rešpektovať pacienti, aj my zdravotníci.
Čo to znamená?
My, všeobecní lekári sme svojim pacientom k dispozícii v našich ambulanciách ako doteraz, počas celej dĺžky ordinačných hodín, päť dní v týždni, ale snažíme sa minimalizovať návštevy pacientov v zdravotníckych zariadeniach, t.j. fyzicky vyšetrujeme len v nevyhnutných prípadoch a po predchádzajúcej telefonickej komunikácii. Takto je to určite bezpečnejšie pre pacientov, aj pre nás. Nie sme sebeckí, sme len zodpovední-voči sebe, svojim rodinám, všetkým našim pacientom, aj našim kolegom. Stačil by totiž jeden jediný pacient, ktorý by sa nesprával zodpovedne, čo by mohlo mať (pri ochorení alebo nariadení 14 dňovej karantény) za následok prinajmenšom zastavenie chodu našej ambulancie a zabezpečovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti pre zvyšok poistencov v obvode.
Niekto môže mať pocit, že opatreniami sa ambulancie vyprázdnili a tak možno ani nemáte čo robiť…
Veľkou pravdou je, že ja ani moje dve sestričky sa cez deň nezastavíme ani na chvíľku. „Kmitáme“- používame všetky dostupné formy komunikácie na diaľku- telefonické (dva mobily aj dve pevné linky), mailovú, cez FB, sms, mms , veľkú časť problémov, požiadaviek, či zdravotných ťažkostí sa snažíme vyriešiť touto formou. Snažíme sa takto diagnostikovať, čo je v našich silách, predpisovať elektronické recepty, vystavovať a kontrolovať pacientov s karanténnymi PN-kami, skenovať, mailovať… Mnohé odborné ambulancie mali v týchto dňoch dovolenky, tak nás pacienti neraz kontaktovali, nech im pomôžeme my…
Vie sa vôbec ešte dnes lekár tešiť ráno do práce? Viem, že svoju prácu milujete, ale..
Keď som pred pár dňami mojej mamke lekárke na dôchodku skľúčene opisovala situáciu v ambulancii (s minimom ochranných pomôcok, dezinfekcie) povzdychla som si: „Ach, mami, toto nie je medicína…!“ A ona mi na to povedala: „Nie dcéra moja. To je pandémia!“ Uvedomujem si denne, že situácia je vážna. Celosvetová, aj tá naša. Medzi nami lekármi si aj tí najväčší kolegovia flegmatici uvedomili, že už končia žarty a snažia sa ísť príkladom svojim rodinám aj pacientom.
Mýlim sa, ak mám pocit, že ste ukážkou toho, že aj lekár je len človek?
Ja osobne stále svoju prácu milujem. Vždy som povolanie lekára vnímala ako poslanie, ale priznám sa, táto situácia je dosť vyčerpávajúca. Som obyčajný poskytovateľ zdravotnej starostlivosť- počas núdzového stavu, v čase celosvetovej pandémie, zamestnávateľ aj matka školopovinných detí.
Z toho všetkého vyplýva, že aktuálne sa viac teším na relatívne pokojné nedeľné rána…
Viem, že ste mali narodeniny, čo ste dostali v tejto dobe od svojich najbližších?
Svoje narodeniny som tento rok vnímala úplne inak, ani sa mi oslavovať nechcelo. Mimoriadne ma však potešil originálny darček od môjho partnera- respirátory na pár dní pre celý môj tím, rukavice, ochranné štíty a okuliare.
Keďže respirátory už nemáme a neviem ich zohnať, používame aktuálne ďalšie darčeky-bavlnené rúška, ktoré si každý deň po príchode z práce perieme. Aby som však nebola neskromná, postaral sa o mňa aj štát, od vypuknutia pandémie mi do ambulancie pridelil 10 kusov jednorazových chir. rúšok, 15 párov rukavíc a 3x návleky.
Lekári sú poslední, ktorých by mala prepadnúť panika. Ako ste na tom vy?
Panika? Nie! Tomuto pocitu v žiadnom prípade nechcem pustiť ventil! V panike často konáme skratovo, a toto by bolo v tejto chvíli nerozumné. Musím a chcem si zachovať chladnú hlavu. Zodpovednosť na prvom mieste, no istá miera strachu- z neznámeho a nepoznaného, obavy o budúcnosť, o svojich najbližších, možno neistota, je to taký „kokteil emócií“, ktorý ma dennodenne sprevádza. Ale potrebujú ma… moje deti, moja rodina, moji pacienti. Ja musím byť silná!
Dnes už takmer každý vie, že pred nakazením vás ochráni iba respirátor, ktorý chýba aj vám. Aký je to pre vás, ako odborníčku, ktorej to je úplne jasné, keď si ráno nasadzuje chirurgické rúško pocit keď vie, že ak príde pacient s COVID-19, máte vysokú šancu, že vás nakazí?
V súčasnosti aj v našich ambulanciách už vlastne každý pacient predstavuje potencionálne riziko nákazy COVID19. Máme žalostne málo osobných ochranných pracovných pomôcok, teda sme nútení pracovať s tým, čo máme. Našu aktuálnu antiCOVID výbavu tvoria bavlnené rúška, ktoré si doma perieme, chirurgické rukavice, okuliare, takto vyšetrujeme všetkých pacientov. Každý pacient si musí po príchode do ambulancie umyť a vydezinfikovať ruky, je mu odmeraná teplota, následne sestrička po jeho odchode vydezinfikuje kľučky, stoličky a základné používané predmety.
Viem, že ste urobili pre bezpečnosť ešte viac.
Po celý čas ordinačných hodín máme zapnuté germicídne žiariče, ktoré mi zapožičal zo svojej prevádzky môj partner, nakoľko žiariče mnou objednané, napriek prísľubom už niekoľko týždňov, po dodacej lehote ešte stále neprišli. Neviem pre to naozaj viac urobiť, jediným riešením a možnou ochranou v aktuálnej situácii pri nedostatku ochranných pomôcok by bolo zostať doma.
Bojíte sa?
Áno! Aj ja sa bojím! Všeobecný lekár v ambulancii je ako obyčajný vojak- pešiak v 1.línii. A žiaľ, veľmi slabo vyzbrojený. No zároveň si uvedomujem , že asi ešte nikdy nebola naša práca dôležitejšia ako teraz. Bez zbytočných slov sa v našich ambulanciách staráme o pacientov-ľudí tohto štátu, najlepšie ako vieme, aj keď o našu ochranu sa štát nepostaral.
Viem, že ste sa pred viac ako týždňom vzdali pozície krajskej odborníčky MZ SR pre všeobecné lekárstvo. Prečo?
Túto pozíciu som zastávala od roku 2014, aktuálne ma k tomu viedli viaceré, aj osobné dôvody. Ale napriek odstúpeniu som ochotná vzhľadom na aktuálnu situáciu zostať aj naďalej ako poradca a spolupracovať v rámci mojich možností a schopností.
Čo cítite, keď vidíte kolegov z celého sveta vyčerpaných na videách?
Cítim bolesť, smútok, súcit, beznádej. Na druhej strane obdiv, akí sú silní a statoční. V takých chvíľach si vravím, že musíme byť zodpovední a disciplinovaní a urobiť naozaj všetko preto, aby to u nás nebolo s takými následkami.
Mnohí z nich vyzývajú, doslova prosia, aby ľudia nechodili von, niektorí už aj do prírody, na Slovensku sa množia fotografie preplnených hrádzí a parkov športujúcich a rekreujúcich sa ľudí vo veľkom počte na jednom mieste, dokonca nie všetci majú rúška. Čo by ste im odkázali?
Ľudia, spamätajme sa! Žiadne zgrupovanie, žiadne žúrky, ani len v prírode, majme rozum! Každý jeden človek je dôležitý a mal by sa správať rozumne a zodpovedne voči sebe aj voči svojmu okoliu. Robiť všetko tak, ako keby bol nakazený on sám, alebo ten človek, čo je pri ňom alebo oproti. Viem, že to nie je jednoduché. Človek je tvor spoločenský, ale zároveň aj rozumný. V tomto prípade by malo rozhodne zvíťaziť to druhé. Slniečko, vzduch, príroda- áno- imunita sa určite po dlhej zime poteší, ale prosím, s veľkým rešpektom a hlavne nie masovo.
Kedy sa vás v posledných týždňoch spýtal pacient, ako je vám? Ako sa cítite?
Musím normálne povedať, že za posledné týždne oveľa častejšie ako predtým… Pacienti sa zrazu začali oveľa viac zaujímať o našu prácu, o to ako sa cítime, ako sa nám pracuje v obmedzených podmienkach, pravidelne sa stáva, že v telefonáte pekne poďakujú, poprajú veľa síl, požehnania… Stalo sa nám, že nám pacientky ušili bavlnené rúška, poslali šišky, nech nie sme celý deň hladné, skrátka, akoby naši pacienti začali mať pochopenie pre to, čo a ako robíme a uvedomujú si vážnosť celej situácie.
Ako to prakticky teda vyzerá dnes v ambulancii?
Tieto dni v ambulancii? Pusto, ale zároveň husto. Chladno, a zároveň dusno. Tým, že nikto nevie ako dlho to celé potrvá, chýba nám so sestričkami naše obvyklé pracovné tempo, systém, preventívne prehliadky, pravidelný kontakt s pacientom ako takým. Snažíme sa usmerniť pacientov a dohodnúť časovo vyšetrenia tak, aby sme zamedzili kontaktu infekčných a neinfekčných pacientov. Veľa dezinfikujeme a nonstop telefonujeme, mailujeme. Zároveň by som však chcela pochváliť našich pacientov! Sú disciplinovaní a robia presne to, čo majú!
To je čo?
Sedia doma a nechodia zbytočne k lekárovi. Keď sa potrebujú s nami spojiť, poradiť tak píšu, volajú, neraz trpezlivo aj niekoľkokrát, nakoľko naše linky sú takmer permanentne obsadené. Zároveň by som chcela pochváliť aj moje sestričky, ktoré trpezlivo robia čo majú a tak ako majú, ich neviditeľný „úsmev v telefóne“ a povzbudenie majú pre pacienta nevyčísliteľnú hodnotu.
Vraj nás koronavírus mení, myslíte si to aj vy?
Áno, aj ja si myslím presne to isté. Je to smutné, ale asi ľudstvo tú zmenu už potrebovalo… Vidím to aj na svojich deťoch, tínedžeroch. Zrazu sú ohľaduplnejší, zodpovednejší, pokornejší, neodvrávajú a vnímajú všetko čo sa okolo nich deje veľmi intenzívne. Vidím to na predavačkách v obchode, ľuďoch na úrade, mojich pacientoch… Mám pocit, že všetci sme akísi spolupatričnejší, aj keď čakáme, nie je v ľuďoch taká nervozita ako predtým. Skrátka boli sme nútení spomaliť, stíšiť sa, a prispôsobiť sa…
Čo sa zmenilo vo vašej ambulancii z pohľadu vzťahov?
Zmenilo sa všetko a nič. My chodíme ráno do práce ako predtým, akurát si narýchlo nalíčime iba oči (smiech) a odchádzame domov ako predtým. V počítači máme „ošetrených“ približne rovnaký počet pacientov ako inokedy, akurát percentuálne zastúpenie fyzických verzus televyšetrení je asi v pomere 10:90. Pacienti s chronickými diagnózami si objednávajú recepty, mnohí sa potrebujú poradiť, počuť čo si majú kúpiť v lekárni pri nezávažných zdravotných ťažkostiach… Samozrejme pacientov s problémami, ktoré neznesú odklad, si dohodneme na vyšetrenie do ambulancie.
Mám tomu rozumieť tak, že konečne máte čas sa venovať tým pacientom, ktorí vašu pomoc naozaj potrebujú?
Je to tak, až teraz reálne vidíme,
aké množstvo pacientov zvládne svoj zdravotný problém aj bez lekára, resp. len
s konzultáciou lekára.
Štandardne k nám chodili na vyšetrenie pacienti, ktorých trápil kašeľ od
predchádzajúceho večera, prípadne deň soplili, či mali 2x hnačku. Toto určite
nie je dôvod na okamžitú návštevu lekára a v drvivej väčšine prípadov
nie je teraz výsledok a postup po telefonickej konzultácii iný ako bol
v minulosti po vyšetrení. Teraz skutočne k lekárovi prídu len tí,
ktorých návšteva je opodstatnená a našu pomoc skutočne potrebujú.
Máte pocit, že vaši pacienti už nejako prehodnocujú to, že doteraz odmietali napríklad aj očkovanie proti chrípke?
Jednoznačne badám v týchto dňoch a týždňoch zvrat v očkovacích názoroch medzi mojimi pacientmi. Dokonca už teraz sa pýtajú, kedy začíname očkovať proti chrípke, nech si ich zapíšem, aby hlavne bola vakcína! A to aj takí, ktorí doteraz očkovanie proti chrípke dôrazne odmietali…
Sú ľudia podľa vás poučiteľní?
Nie. Toto si nemyslím. Ľudia sú nepoučiteľní a história sa opakuje….
Ale ako som spomínala, ja som večný optimista a som presvedčená, že spoločnými silami celú túto situáciu zvládneme!!!
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)