Libor Nemec: „Dúfam, že v budúcnosti niečo veľké hokejové spoločne dokážeme.“

Má iba 16 (3.9.) rokov a už žije mimo rodiny a Slovensko reprezentuje v hokeji v kategóriách po U15, aj U16 a U18. Vo švédskom elitnom klube patrí už druhý rok medzi najmladších. Talentovaný Libor Nemec vyrastal s bratom v hokejovej akadémii Zdena Cígera, kde aj začal snívať svoj sen o NHL. Strednú obchodnú akadémiu momentálne študuje na diaľku. Tohto roku po prvý raz nastúpil aj za hokejovú reprezentáciu SR U18, na prestížnom turnaji Hlinka Gretzky Cup. Ako mladík žije a trénuje vo Švédsku, ďaleko od rodiny, bez akéhokoľvek rodinného zázemia, bez ktorého to na Slovensku ide veľmi ťažko. V čom vidí zásadný rozdiel medzi prípravou a zápasmi doma a vo Švédsku?

Toto je tvoj prvý väčší rozhovor pre médiá?

Áno, dá sa tak povedať, že áno.

Cítiš nejakú trému?

Ale ani nie.

Tak ako sa to u teba s hokejom začalo?

Začínal som tu, v akadémii Zdena Cígera, u pána trénera, keď otváral akadémiu. Vlastne som to s ním otváral ako hráč.

Čiže to bolo presne deväť rokov dozadu.

Áno. Vtedy som vlastne s hokejom ešte nič nemal. Skúšal som iné športy. Futbal, korčuľoval som a plávanie.

A koho to bol nápad, zaklopať na hokejovú akadémiu?

Neviem, tak najskôr rodičia nás aj s bratom priviedli k tomu. A potom ma to už tak nejak chytilo a postupne som napredoval.

Pamätáš si, keď si po prvý raz v živote videl veľkého Zdena Cícera naživo? 

Áno, pamätám si. (úsmev)

Ako na teba pôsobil?

Keď som prišiel, už od začiatku som mal pred ním veľký rešpekt, lebo je to pre mňa veľký charakter. Vlastne od začiatku, ako som ho spoznal, mi dáva veľmi veľa. Veľmi mi pomohol. Bez neho by som sotva bol tam, kde som dnes.

Čím ťa prekvapil? Ľudskosťou? 

No, jasné! Je to výborný človek. Naučil nás nielen veľa o hokeji, ale aj to, ako sa máme správať aj mimo neho. Najmä rešpektovať súpera. Robím to podľa neho dodnes. Stále nám ten rešpekt pripomínal, že hokej nie je len tvrdý šport, ale že je to aj o tom rešpektovaní sa.

Býval si aj tu, priamo v hokejovej akadémii?

Nie, ja som dochádzal z domu, lebo my sme sa presťahovali z Východného Slovenska, keď som bol ešte malý.  Z Bardejova.  Mal som vtedy dva roky, keď sme prišli do Bratislavy.

Kedy prišiel ten zlom, že si opustil Bratislavu a odcestoval  do Švédska? 

Už predminulú sezónu sme s pánom trénerom riešili, že by som už chcel ísť niekde. Niekde sa posunúť. Oslovil ma agent, p. Augustín, a s ním sme sa spojili a začali sme to riešiť. No a potom som išiel v auguste na taký dvojtýždňový „try out“ a tam mi povedali, že ma berú.

Ako to tam vyzeralo tie dva týždne, keď ťa sledovali? 

V podstate som mal každý deň tréningové jednotky, plus dva prípravné zápasy.

Bol si nervózny vtedy? Alebo si si tak veril?

Zo začiatku samozrejme, že bola tréma. Potom to zo mňa už nejak úplne opadlo. Chalani boli super, takže potom som sa už uvoľnil a hral to, čo viem.

Aké to bolo, lebo ty si vyrastal na syntetickom ľade a veľmi veľa ľudí od hokeja jej neverí. Nepodceňovali ťa, že to je ten Libor zo syntetiky, ktorý to preto vo Švédsku predsa nemôže dať? 

To mi nehovorili nikdy, ale som presvedčený, že práve syntetika nám dala toho strašne veľa. Mávali sme vtedy aj ľady, je však pravdou, že pomenej, ale syntetika nám dala obrovské skúsenosti a obrovskú silu.

V čom?

No, ja si myslím, že v tom sklze. Do toho odrazu, na syntetike sa to kĺže ťažšie, takže sme museli dávať väčšiu silu do odrazov a tým pádom sme na ľade potom mali menší problém.

Na syntetike musíš tých krokov, ako povedal Zdeno, z bodu A do bodu B urobiť ďaleko viac ako na ľade. Nemýlil ťa potom ten odhadovaný počet pre hre na ľade? Bol si tam najrýchlejší?

Áno  aj. (smiech) Smiali sme sa na tom často, keď sme mali syntetiku a potom sme išli na ľad. To sme boli ako rakety (smiech). To sa nedalo porovnať. Ale potom, keď to už bolo na ďalší deň, tak to bolo už normálne, nerobilo mi to žiadny problém. Ale ten prvý deň, to bola veľká zábava!

Pamätáš sa  na ten prvý deň, keď ste zo syntetiky išli prvý raz na ľad, že to bolo veľmi rýchle?

Áno, to bol neskutočný rozdiel (smiech).

Je vo Švédsku aj syntetika?

(úsmev) Oni tam nemajú takúto veľkú syntetiku, ale majú tam kúsok aj s bránkou, takže tam sa dá ísť zastrieľať si.

Tak mi teraz povedz, prišlo ti oznámenie, že ťa berú do Švédska. Takže kde konkrétne teraz si?

Momentálne teraz pôsobím v klube Tingsryds AIF za U18. Výhodou je, že hrajú najvyššiu švédsku ligu J18 Elit.

Si tam najmladší?

Áno, bol som najmladší, jediný z 2003 v tíme, a chalani tam boli ročníky 2001 a 2002.

A už teraz nie si najmladší?

Stále patrím medzi najmladších, keďže som sa narodil v septembri 2003 (6. najmladší). V tíme sme teraz ročníky 2002 a 2003.

A akí boli k tebe? Ako ťa zobrali medzi seba dospelí? Nechcem ťa uraziť, ale stále si dieťa.

Chalani boli už dospelí, mali už aj osemnásť rokov niektorí. A mňa prekvapilo, že prvý deň, keď som tam prišiel, tak vlastne jeden z najstarších lídrov ma hneď v prvý deň zobral k sebe domov a pozval ma na obed. Chalani ma prijali hneď, takže to bolo naozaj také pekné.

O Švédoch sa hovorí, že je to veľmi otvorená spoločnosť a krajina, kde žijú veľmi otvorení a úprimní ľudia, ktorí hovoria to, čo si myslia. V slovenskom hokeji niektorí tvrdia, že to nie je najlepší spôsob, ako hokej posúvať vpred. Ako to cítiš ty?

No, určite to tam také je. Cítim to v kabíne, že tam je proste jeden tím, žiadne skupinky a mne sa to veľmi páči, keďže je dôležité, aby sme tvorili pri hre jeden tím. Nemalo by sa to skupinkovať.

Ako vyzerá tvoj hokejový deň?

Môj normálny tréningový deň sa začína ráno o 6:30 hod. kedy mám budíček. Potom si spravím nejaké ľahké raňajky. O ôsmej ráno máme ľad, takže stačí nám byť pol hodinu predtým v šatni. Rozcvičiť sa pred tréningom. Po tréningu máme s kondičným trénerom silovú prípravu, silové tréningy a potom ideme domov. Tam sa ešte niečo poučím, potom buď vybehneme s chalanmi alebo sa stretnem so slovenským kamarátom, ktorý hrá U20. Ideme napríklad spoločne na obed. Chvíľu si oddýchnem a máme druhý tréning.

A škola tam niekde bola doobeda?

Školu riešim individuálnym štúdiom cez počítač, takže tak.

Dá sa to stíhať?

Je to ťažšie, ale dá sa to. Som škole vďačný, že mi vychádza v ústrety.

Cítiš rozdiel v hokejovej príprave na Slovensku a vo Švédsku? 

Áno.

Predstavujem si ťa, ako stojíš s hokejovým vakom pred tou obrovskou hokejovou halou a vo Švédsku, odchovanec malinkej akadémie na Slovensku. 

Tak zo začiatku, ako som spomenul, som mal rešpekt pred tým všetkým. Ale nebál som sa, lebo pán tréner Cíger nás toho fakt naučil veľmi veľa.

A jazykovo?

Jazykovo som to mal na začiatku ťažšie, ale potom som sa už rozbehol a už to bolo plynulé a v pohode.

Hovoríš anglicky aj švédsky?

Anglicky áno, švédsky ešte nie, ale už sa na mňa konečne niečo lepí (úsmev).

Aké sú tam teda podmienky? 

Jednoznačne neporovnateľné najmä v zázemí. Keďže tam máme aj strelnicu a poobede sú tam ešte voľné ľady kedy potrebujeme, kedy sa dohodneme. Keď sa dohodnete, tak sú jednoducho voľné, takže aj po tréningu máte ešte kde strieľať.

Čiže hokejisti majú vždy prednosť pred ostatnými?

Áno, to je tam fakt super. Celkovo si myslím, že tie podmienky, kultúrne prostredie, šatne, starostlivosť, prístup trénerov, všetko… všetko je tam lepšie.

Čo všetko máte k dispozícií?

Napríklad každý zápas máme k dispozícií ovocie aj iontové nápoje, po zápase proteíny. Na zápasy máme pripravené teplé zabalené obedy v termo nádobách.  Všetci z klubu sa vás stále pýtajú, či ste v pohode, či vám netreba s niečím pomôcť a tak.

Masér, fyzioterapeut, športový psychológ, ktokoľvek z realizačného tímu?

Áno, áno. Psychológ áno, majú tam tiež mentálne tréningy s mentálnym koučom.

A čo rozoberáš s mentálnym koučom?

Nechodím k nemu až tak často, lebo chalani to mali spoločne a mne tréner povedal, že mne potom povie individuálne, predsa len som mal jazykový problém so švédštinou. Ale veľa sme spolu hovorili hlavne o sebavedomí a ako si treba veriť, sebe samému.

Pomáha ti to?

Myslím si, že mentálny koučing dosť pomáha hráčovi, keďže na tom ľade to je cítiť, keď ste namotivovaní a viete, čo máte robiť. Tak si aj viac veríte a z toho sa potom odráža aj výkon. Takže pomáha.

Čo sa ti podarilo hokejovo vylepšiť za ten rok, čo si prišiel do krajiny, kde hokejovo nič nie je nemožné? 

Cítim na sebe a to aj v zápasoch hlavne silu. Že išla hore. Aj korčuľovanie. A to som vlastne cítil aj v zápasoch, keďže mi to išlo ľahšie a bol som viacej sústredený na rozmýšľanie, ako na veci, ktoré som už aj vďaka pánovi trénerovi Cígerovi zvládal.

Bol si pravidelne pozývaný do reprezentačných akcií za SR U15, U16, najnovšie aj U18, aký je to pocit? 

Ja sa vždy veľmi teším, keď dostanem pozvánku a môžem ísť reprezentovať Slovensko. No nie vždy to vyjde. Stalo sa mi, že počas vianočných sviatkov na prelome rokov 2018 /2019 som mal zdravotný problém a turnaja v nemeckom Füssene za SR U16 som sa nemohol zúčastniť.

Čo ti  povedal pán tréner Cíger, keď ťa prvý raz pozvali do reprezentácie U15? 

Tak pán tréner mi samozrejme povedal, že ma pozvali do repre, ale že to ešte nič neznamená. Že to je ešte len pätnástka. Že stále mám na sebe makať. To bolo ešte predminulé leto.

Aj keď to máš v hlave zjavne upratané, 16 (3.9.) rokov je stále málo na odchod z domu.  To nezvládajú aj ďaleko starší. Mal si po príchode do Švédska ťažké chvíle a chuť napríklad zbaliť si veci a vrátiť sa domov?

Zo začiatku to tam bolo ťažšie, ale potom som to nejak ani neriešil, keďže tam boli super chalani a aj ten hokej. Ale samozrejme, keď bolo obdobie, že sa menej darilo, tak bolo to horšie aj na tú psychiku. Vtedy to naozaj bolo ťažšie.

Čo to znamená v tvojom ponímaní, že menej sa darilo? Mne alebo kolektívu?

Samozrejme aj kolektívu, ale myslím, že kolektív tam bol dobrý. Najhoršie som to však prežíval, keď sa mi nedarilo osobne, napríklad som nestrieľal góly, iba tyčky (úsmev).

Asi od teba ako útočníka dosť veľa očakávajú… 

Samozrejme. Snažím sa ich predstavu stále napĺňať.

Ešte ani raz si tam nemal konflikt s trénerom, s chalanmi, s klubom?

Ja osobne som konflikt nemal. Ale v šatni tam samozrejme boli nejaké konflikty.

Aké môžu byť konflikty v šatni chlapcov od pätnásť do osemnásť rokov?

Raz sa tam dvaja starší chalani chytili, pobili sa v šatni. Ale potom sa to vyriešilo. Došli sme zo zápasu z autobusu, nejak si poplietli tašky, až sa chytili. Ale tréner si ich potom zavolal a vyriešili si to.

Čo by si prial chlapcom, ktorí sú tu na Slovensku a trápia sa v našich podmienkach spolu s trénermi? Čo švédske by si im doprial?

Určite permanentne voľný ľad, lebo to robí fakt veľa, keďže si môžete ísť s chalanmi naozaj zahrať kedy chcete a potrebujete. Riešite len zábavu a tým sa aj učíte, si myslím.

Čiže, vy celý deň trénujete a ešte po tom celom dni tréningu máte chuť si len tak zahrať?

Áno, môžeme, ešte navyše. Na sociálnej sieti máme skupinu a keď nás to chytí, tam chalani napíšu a ideme si len tak zahrať.

Ako sa taká voľná hra hokejistov volá po tréningu? Rybník?

No, tak sa to dá nazvať.

Takže vy si normálne dáte ešte 3 x 15 minút?

No, presne tak. To by ste neverili, koľko tam je medzi nami súťaživosti. Niekedy aj nervy, to je na tom super.

A ako je to napríklad s lekárskym ošetrením vo Švédsku? 

Tak lekárske ošetrenie je tam na zápasoch myslím iné, keďže tam nie sú záchranári ako pri slovenských zápasoch.

Na juniorskom zápase v Trnave, jeden odišiel so zlomenou kľúčnou kosťou, druhá s vyvráteným ramenom, bežné hokejové zranenia. Tie vo Švédsku nepoznáte, keďže tam nemajú záchranku počas zápasov?

No, napríklad naposledy, na konci minulej sezóny. Hrali sme zápas proti Rögle. Bola prvá tretina, prvých desať minút a jedeného chalana od nás zrazili. Vyskočilo mu jabĺčko a musel tam čakať na zemi hodinu a pol . Ležal na zemi, až kým neprišla záchranka, pretože najbližšia bola až vo Växjö, čo je také väčšie mesto.

To by som o švédskom zdravotníctve nepovedala…

Vidíte, ale to naozaj bolo na ich pomery nejaké celé nezvládnuté. Aspoň si myslím.

Rodičia sa o teba neboja, keď toto vedia?

Nie, lebo tam má každý hokejový tím vlastného lekára. Ale toto bolo naozaj také vážnejšie, takže to sa nedalo riešiť lekárom a museli čakať na záchranku.

Určite máš svoj športový sen. Keď vidím tvoju šiltovku, je to New York Rangers?

Naozaj by som bol rád, keby sa mi to podarilo. Ale vlastne mi je úplne jedno kde.  Ale o NHL snívam (úsmev).

Ak by si ostal vo švédskej či fínskej lige, ty by si to považoval za neúspech?

Určite by som to nepovažoval za neúspech, keďže je to jedna z top líg sveta. Určite by som bol rád, keby som tam hral. Ale NHL je NHL.

Ešte tesne predtým, než som zapla video si povedal, keď som ťa pochválila, že si šikovný, že to sa hocikomu nepodarilo hrať v tvojom veku už vo Švédsku, že ty si ešte ale nič nedokázal. Naozaj máš pocit, že si ešte nič nedokázal?

Myslím si, že zatiaľ ešte nie. Ešte toho musím dokázať veľa a zatiaľ ešte nič také si myslím, som naozaj nedokázal.

Kedy si povieš, že toto sa mi podarilo? Naozaj iba NHL?

Mojim cieľom je samozrejme hrať nejakú z top líg sveta, či už NHL, KHL alebo švédska, fínska liga, na tom nezáleží. Ale proste chcem sa uplatniť v hokeji, hrať kvalitnú súťaž a byť najlepší.

Dobre, ale hokej ako šport je naozaj veľmi tvrdý, až nebezpečný. Stať sa môže čokoľvek. Myslíš aj na vzdelanie? Neverím tomu, že vám to pán tréner Cíger nehovoril, že musíte sa chalani učiť, lebo čokoľvek sa môže stať.

Samozrejme, že pán tréner Cíger nám stále hovoril, že učte sa v  škole, keď sa vám prihodí nejaké zranenie, vzdelanie budete potrebovať! Samozrejme, snažím sa v škole byť v rámci mojich možností a učiť sa.

S bratom ste obaja hokejisti, brat Oliver je brankár a minulú sezónu pôsobil v Slovane. Nie je ti ľúto, že nemôžete byť vo Švédsku spolu? Neiskrí to medzi vami preto?

Nie, práveže mi to berieme všetko ako podporu, navzájom sa podporujeme. My si nikdy nezávidíme a snažíme sa stále držať spolu a aj držíme. Brat je starší odo mňa. On je ročník 2002. Snažíme sa, aby prišiel za mnou. Spolu nám bude určite lepšie. Uvidíme, ako to všetko dopadne.

Pýtam sa to dospelých, ale spýtam sa to aj teba. Ako vnímaš situáciu v slovenskom hokeji ty? Lebo ty si práve tá generácia, ktorá by mala podľa odborníkov aj fanúšikov vrátiť na tribúny radosť z medailí. Presne od tvojej generácie si mnohí veľa sľubujú.

Tak ja to osobne nejako neriešim, snažím sa vždy hrať čo najlepšie. Samozrejme, aj keď som za reprezentáciu, tak hrám čo najlepšie. Dúfam, že tie úspechy prídu.

Poznáš minimálne ďalších dvadsať takýchto chalanov ako si ty, ktorí nám raz urobia opäť obrovskú radosť?

Je nás viac a určite je medzi nami aj veľká konkurencia, ale  dúfam, že v budúcnosti niečo veľké hokejové spoločne dokážeme.

Viac z rozhovoru s mladým talentovaným slovenským reprezentantom Liborom Nemcom vo videu:

Zdeno Cíger: „Nech si každý jeden zlatý chlapec vyhodnotí, čo reálne pre hokej za tri roky urobil.”