Ľudovít Juríniy: „Keby sme sa všetci na Slovensku báli zastrašovania, tak sa nikdy nepohneme ďalej, lebo to nie je len o hokeji.”

Slovenský hokej bojuje s mnohými problémami. Množstvo klubov sa roky dostáva z finančnej insolventnosti, spláca dlhy na všetky strany, ale postupne sa odráža od dna. Rovnaké problémy riešilo aj nové vedenie HK Poprad až na to, že krátko po nástupe do vedenia klubu našli noví funkcionári v kanceláriách odpočúvacie zariadenia a dokonca dvom z nich vybuchli  autá, v ktorých vozili aj svoje rodiny. Áno, aj toto je slovenský hokej. S novým riaditeľom HK Poprad Ľudovítom Juríniym aj o tom, čo si myslí o zmene riadenia najvyššej slovenskej hokejovej ligy, Prohokeja a legionároch v extralige.   

Prečo si vás podľa vás pán Kohút vybral?

Myslím si, že ho zaujíma názor od všetkých funkcionárov. V rámci svetového aj európskeho hokeja máme čo doháňať. Veľa, veľa, veľa a vo všetkých aspektoch, ale obaja sme pred troma rokmi mali štart dobrý. Cieľ je však ešte dosť ďaleko a ešte chvíľu potrvá, kým sa to všetko nastaví tak, ako by to malo byť. Akýsi reštart obnovy hokeja, rovnako, ako sa mení spoločnosť. Dynamika, to platí aj pre hokej a treba zachytiť správny moment a začať pracovať na zmenách.

Máte reálny pocit, že sa tu naozaj deje obnova hokeja?

Ťažko sa mi to hodnotí, lebo pred zmenou vedenia SZĽH som nebol pri hokeji ako funkcionár. Ale z pohľadu toho, čo už ako funkcionár tri roky vidím, tak veľa vecí sa hýbe vpred, veľa vecí možno stagnuje, a veľa sme možno spoločne pokašľali, ale na chybách sa dá učiť a rásť. Celkovo ten progres naozaj vidím.

V každom prípade však nie je bežné a normálne, aby funkcionárom v športe, v akomkoľvek, vybuchovali po nástupe do funkcií autá, ako vám s kolegom.

Tak to určite nie je normálne. Viete, ja som rodený Popradčan, za Kamzíka som hral štyri sezóny. Môj otec bol dlhé roky funkcionár a sponzor popradského hokeja a držal to nad vodou. Čiže pozadie som už poznal aj ako hráč, čo ako funguje. Tie minulé časy v 90. rokoch boli divné, ale veľa vecí sa už zmenilo. Aj u nás sa zmenila dlhoročná a nefungujúca štruktúra.  Už bola načase zmena a zrejme sa to niekomu nepáči.

Nestiahlo vás to späť? Strach je prirodzený, veď je to príliš blízko už rodiny.

To nie je kúsok od rodiny, to je priamo na rodinu! Bolo to ťažké, lebo keď máte doma dve malé deti a ženu, ktorá sa nikdy s niečím podobným nestretla a ani ja, tak vám to určite nie je jedno. Potom si sadnete doma a pýtate sa sám seba, robíte niečo zlé? Urobil som niečo, prečo by sa mi to malo stať? Beriem nejaké úplatky? Možno je to priamy alebo nepriamy príklad toho, že niečo robíte dobre, keď to niekomu vadí a tak idete ďalej. Keby sme sa všetci na Slovensku báli zastrašovania, tak sa nikdy nepohneme ďalej, lebo to nie je len o hokeji, to je všade.

Čo ste podľa vás urobili také, že vám aj s kolegom vybuchli autá?

Možno sa to stalo práve preto, že sme transparentní, a že tie veci sa už u nás nedejú možno tak, ako sa diali predtým, ale to už všetko rieši polícia a už by som to nechcel zatiaľ viac rozvádzať, niekoho obviňovať alebo zavádzať.

V rozhovore pre Dalito tréner Šeliga povedal, že stále fungujete na transparentnom účte, čo úplne bežné pri hokeji nie je.

Je to dobrý pocit, transparentný účet ostal pri mládeži, kde je to celé vidieť, ako je to financované. Tak by to malo byť, ale my sme takto otvorení aj voči rodičom aj partnerom. Každý kto chce vidieť, ako tečú financie, tak má k tomu prístup.

A nešlo by to aj pri mužoch?

Otvorení sme aj pri dospelých, len je pravda, že tam nie je transparentný účet. Naše účtovníctvo je ale k nahliadnutiu všetkým. U nás ide všetko cez faktúry a papiere. Nemáme žiadne hotovostné platby, čierne peniaze, tak ako to bolo zaužívané predtým. To už u nás nefunguje.

V hokeji sa už dlho hovorí o rôznych skupinkách, do ktorej patríte vy?

Ja nechcem  patriť do žiadnej, lebo najhoršie je, keď sa ľudia skupinkujú. Keď som sem prišiel bolo vidieť, že je tu kopec skupiniek, rozhádaných a zlých ľudí. Základné pravidlo je, že čím je viac frontov, tým je viac bojov, tým menej úspechu nielen v hokeji. V Poprade stále chceme robiť hokej hlavne pre ľudí, nie pre seba, chceme ľudí spájať, aj keď samozrejme malé miniboje tu máme stále, ale verím, že to časom všetko vstrebeme. Asi to aj patrí k tomu celému procesu obnovy a naštartovania nejakej novej éry.

Čo by ste dnes, po troch rokoch, urobili inak?

(smiech) Tak to je veľmi dobrá otázka! (smiech)  Veľa vecí… Keď som nastúpil do funkcie, nemal som veľa skúseností, ako to funguje vo veľkom hokeji. Človek sa stále učí na vlastných chybách. Možno komunikácia s niektorými hráčmi , možno výber hráčov, možno s partnermi a ľuďmi a skupinkami, ktoré tu boli predtým, aby tie veci možno dopadli trochu inak. Možno som nie vždy správne niečo vyhodnotil a potom riešil, nie iba ja , ale možno celkovo riadenie klubu. Nejaké veľké prešľapy si ale neuvedomujem.

Ako vám v tom pomáha posledné tri roky nové vedenie SZĽH, alebo nepomáha?

Za tri roky určite vidím nejaký progres. Veď keď sme prišli, boli sme úplne na dne. Popradský klub bol proste hotový. Obrovské dlžoby, obrovské problémy na súdoch, vymáhanie …. Keď to teraz po troch rokoch porovnáme, tak kedysi sme sem nevedeli dostať hráča za 500 eur, lebo nikto nám neveril, nič tu nefungovalo. Za tri roky mám od agentov z Ameriky, Kanady, Fínska, Švédska ponuky hráčov, ktorých k nám chcú dostať. Je to pre mňa prvé meradlo, že asi niečo funguje dobre. Všetci majú výplaty načas, z toho sa veľmi teším. Otvárame sa ľuďom, partneri chcú s nami spolupracovať, dávame im veci navyše, nie je to iba o tom, že daj a nechaj ma.

Dobre, ale ako vám teda pomohlo SZĽH?

Pomáhajú nám v mládeži, aj keď teda štartovné považujeme za naozaj diskutabilné, nastavili financovanie. Nie je všetko ideálne, ale všetko sa aj vyvíja.

Extraligové kluby však čelia veľkej kritike, že za klub nehrajú mladí odchovanci, ktorí potom získajú aj skúseností pre reprezentáciu, že využívajú prezretých zahraničných hráčov, ktorých už doma nikto nechce.

My využívame v lige najviac našich odchovancov. Aj tohto roku, aj v minulom. Najviac ich aj produkujeme, čo sa týka posúvania do A-čka. V základni patríme medzi TOP štyri kluby na Slovensku , kde máme plnú obsadenosť. Naozaj mladých vychovávame. Poprad bol vždy klub, ktorý mal najviac vlastných odchovancov a v tejto filozofii pokračujeme. V prvom rade pozeráme na našich hráčov, potom na slovenských a až potom na zahraničných a to napriek tomu, že už máme vo svete meno, že chcú k nám hráčov posunúť.

Vraj hokej bez peňazí nejde.

Nehovorím, že sa to nedá, stále je to ale tenká hrana. Musíte mať víziu, cieľ a čo chcete dosiahnuť. Potom musíte mať šikovných ľudí, lebo to nie je len o mne, ale o ľuďoch, ktorí tu robia, ktorí tu pracujú a stoja za nami. Je to o meste, o primátorovi, ktorí sa vžijú s cieľom a povedia si, áno, ideme touto cestou a skúsime to naplniť. Všetko vám musí do seba zapadať. Ani jeden článok nemôže nezapadnúť. Je ťažké to dať dokopy, rovnako ako hokejový tím, ale asi sme mali šťastie, že sme to nejako ešte zvládli.  Nehovoriac o tom, že musíte mať silného partnera za chrbtom, ktorým je u nás Aquacity Poprad, ktorý väčšinu týchto problémov vyriešil. Za čo im patrí veľká vďaka, lebo hokej by tu asi už  nebol.

A potom je tu druhý partner, mesto ako také. Bez samosprávy na Slovensku v danom meste nebude nikdy šport na profesionálnej úrovni fungovať. A to hovorím o nadštandardnej spolupráci!

To znamená aj politicky?

Ja by som politiku nerád miešal do športu. Vždy som sa snažil politiku od športu dávať preč.

Dá sa to vôbec na Slovensku?

Myslím si, že je to veľmi ťažké. Samozrejme, že to je aj o lobingu, kontaktoch, kto všetko čo dokáže vybaviť, žiaľbohu je to tak momentálne.

Pán Kohút po zverejnení prvej ankety klubov na Dalito mi povedal, že sa z nej nič nové nedozvedel. Vie naozaj SZĽH všetko o vašich problémoch v kluboch?

Čo musím pochváliť je, že pracuje na naozaj veľmi veľa projektoch, a zväz dokázal zohnať nejaký balík na to, aby ich aj realizoval. Negatívnejšia vec pre mňa je tá, že som stále presvedčený, že by mali platiť mandátnych trénerov v kluboch. Nehovorím, že ten starý model bol ideálny, ale zväz by mal mať svojho šéftrénera pri každom mládežníckom družstve, aby tá spätná väzba bola priama. OK, urobili regionálnych inštruktorov, ale musia to robiť takí , ktorí sú ODBORNE zdatní a aj HOKEJOVO.

Máte pocit, že regionálni inštruktori platení SZĽH sa chodia k vám viac učiť, ako prinášať novinky? Počúvam to takmer všade, česť výnimkám. 

Neprináleží mi ich hodnotiť ako ľudí, ale naozaj by tam mali byť väčší odborníci, s reálnou praxou pri mládežníckych kategóriách, či už trénovaním alebo riadením. Mali by to byť ľudia vyškolení, vyštudovaní, minimálne od B licencie vyššie. Keby to bolo na mne, pod A licenciu by som ani nešiel. Musia predsa presne vedieť, ako majú s mládežou pracovať. A samozrejme musia mať povinnú prax! Lebo nie vždy vyštudovaný tréner bez hokejovej praxe je prínosom.

Môže byť zlatý chlapec dobrý regionálny inštruktor?

Zlatý chlapec môže mať dobré názory, môže vedieť z hokeja veľa, lebo si toho veľa zažil aj na najvyššej úrovni. Nehovorím, že nie, lebo tie kvality tam určite sú, ale mal by byť doškolený nielen ako manažér, ale aj ako tréner. Jednoducho si doplniť vzdelanie ako má trénovať: anatómia, fyziológia , biochémia… všetko, čo sa študuje na vysokej škole v rámci správneho nastavenia tréningového procesu pre mládež.

Splnili zlatí chlapci vaše predstavy?

Dobré je to už len preto, že sú odhodlaní niečo pre hokej urobiť. Majú obrovské skúsenosti zo svetového hokeja. Miro Šatan, Michal Handzuš, nevravím však, že všetci to tak majú a aj vedia robiť, ale určite sú tam inteligentní ľudia, ktorí vedia ako narábať s informáciami, inteligentne to posúvať a vyučiť ďalších.  Kvitujem to, prečo nie, buďme na nich hrdí, ale vyberme si len to najlepšie.

Do tejto skupiny patrí aj Richard Lintner, ktorý ešte pred kongresom, keď uvažoval o funkcii prezidenta SZĽH, staval na kartu motivácie a výchovy mládeže a ich podpory. Za tie tri roky, ale majú mnohí pocit, že vo funkcii Prohokeja neurobil nič preto, aby sa nová generácia do A-čkovej skupiny dostala.

Povedzme si A. Keďže je riaditeľ Prohokeja, vplyv na výchovu mládeže nemá. Maximálne by sme sa mohli baviť o obmedzeniach hráčov, aby mladí hráči z juniorky boli priamo nasadzovaní do A-čka.

Aj to by stačilo, neurobil však ani to, či?

Som za, nech tam mladí hrajú, lebo si tak môžeme vychovať reprezentantov. Nie som za to, aby nám najlepší dorastenci a juniori odchádzali hneď do Kanady, Švédska, Fínska lebo povedia, že tam sa s nimi pracuje lepšie. Je to pre nás zlá vizitka a určite by sme to mali riešiť a nastaviť tak, aby tu chlapci ostali a ligy boli možno aj kvalitnejšie. Aj práca s nimi , ale to je znova balík peňazí, ľudí a infraštruktúra, ktorá nám tu stále chýba. Toto sa nedeje len v hokeji, v každom športe lepší odchádzajú von ak majú šancu.

Ale, na druhej strane, pán Litner priniesol  pre kluby viac peňazí, predal ligu a jej marketingové práva za viac. Kluby sú momentálne spokojné, lebo dostali väčší objem peňazí, ktoré predtým nemali. Na druhej strane sú tie nepopulárne kroky, že nie sú obmedzení cudzinci. Má to milión faktorov, ktoré verejnosť nevidí, čo to všetko ovplyvňuje. Pozrite sa ako sa za posledné tri roky vyrovnala liga a prvý s desiatym teraz bez problémov prehrá.

Dobre, ale U20 dopadla podľa trénerov aj preto tak, že mladí nie sú vyhraní s dospelými.

Máte pravdu, v NHL je množstvo príkladov, že už 23 roční hráči sa stali lídrami v mužstvách. My sa ale musíme už pozerať na vekovú kategóriu 15-17, s ktorej môžeme niečo vychovať. 20 ročný hráč je už na trhu starý. Ťažko budete s ním pracovať, aj keď je to produktívny vek, ale z biznisového hľadiska už perspektívu nemá. Musíme vytvoriť ligu, kde ich budeme vedieť zapracovať. Môj názor je takýto, keďže momentálne aj tak 1. liga nemá nejakú úroveň. Sú tam dve, tri mužstvá, ktoré sú finančne stabilné, nejako na úrovni hrajú a majú zázemie. Ostatní sa všetci trápia. Celkovo by sa teda mala zmeniť štruktúra líg. Možno sa mýlim, ale hovorím, že extraliga by sa mala zatvoriť. Určite by mala mať garanciu aspoň na tri roky, že majú financovanie zabezpečené . Každý nový, kto by chcel prísť do najvyššej súťaže, by musel splniť podmienky, na základe ktorých by ho prijali. Každý extraligový klub by mal mať minimálne jednu farmu, čo by tvorilo prvú ligu, kde by presne hráčov, ktorí končia v juniorke vychovali do 25 rokov. Kolobeh hráčov by tak bol automatický a plynulý . Zvýšila by sa úroveň 1. ligy a na financovaní svojej farmy by sa musel podieľaj aj extraligový klub.

Opäť je to o peniazoch.

Znova je to náročné na peniaze, ale keby sa tie podmienky nastavili správne, určite by to fungovalo. Nemali by sme odpad hráčov, lebo by vedeli, že keď budú drieť a makať, môžu sa dostať hore a pracovali by sme s väčším počtom hokejistov. Čo sa mi páči, tak je to univerzitná liga, kde som mal aj ja svoje družstvo. Čiže by bola extraliga, 1. liga a univerzitná liga a hráč by sa mohol rozhodnúť v juniorskom veku, či mám na to, nemám na to, idem hore? Tak idem do univerzitnej ligy. Pracujem na vzdelaní, ale stále mám hokej, môžu si ma vytiahnuť na farmu a odtiaľ posunúť hore. Všade vo svete to tak funguje, veď my sme malá hokejová krajina, aby sme mohli mať tri-štyri hokejové ligy. Odpad hokejistov máme veľký, odchádzajú nám do života chlapci nevzdelaní a potom skončia s hokejom a nevedia čo so sebou. Majú problémy, nastupuje veľa samovrážd, alkoholikov, gamblerov. Toto ale za tri roky nemáme šancu zmeniť.

Kedy každý klub prestane na kongrese hlasovať len za seba, ale aj spoločne za hokej?

Každý má svoj názor, každý má nejakú predstavu, tak ako ja som prezentoval, že uzavrieť ligu, tak polovica národa ma zhejtuje, že je to somarina.  Napriek tomu, že ešte stále vychovávame deti na Slovensku v šopách. Napriek tomu, že Česi, Maďari, Poliaci už majú nádherné štadióny. Naozaj je to katastrofa, niekde príde štáb, tak sa až musím hanbiť. Máme možno 4 reprezentatívne štadióny.

S tým, že Martin Kohút chce Prohokej pod seba súhlasíte?

Extraliga bude právne ešte rok pod Prohokejom. Ak to zväz uzná za vhodné, riadenie súťaže môže zobrať pod seba. Celá ta škriepka okolo toho je zbytočná, ale ako prišli do hokeja spoločne, spoločne by mali dávať aj ten trend ďalej. Ale ak bude vyčlenená špeciálna komisia ľudí, ktorá na to bude dozerať, nemám s tým problém, ak by to malo hlavu a pätu a súťaž to posunie ďalej. Na druhej strane som obchodník, nemyslím si, že mať svoju firmu, ktorá obchodu s marketingovými právami  a predajom marketingu je niečo zlé. Funguje to takto  všade vo svete. Otvára to viac možností. S riadením súťaže cez zväz teda nemám problém, s marketingovými právami by sme si mali obchodovať sami ako akcionári, ale som za to, že by zväz bol tiež akcionárom, alebo, že by prezident SZĽH bol v predstavenstve Prohokeja.

Vy si čo myslíte o tých 40 malých plochách čo pripravuje prezident Kohút?

Ja na tie malé plochy nie som. Ja by som v Poprade potreboval plochu aj s nejakou tribúnou. Kde mi môže hrať juniorka a dorast s celým zázemím. Využiť tú plochu aj na ligové zápasy. Keď máme za taký obnos peňazí niečo postaviť, tak nech to má nejakú kvalitu aj úroveň. Nech to nie je nejaká plechová búda prilepená k nejakému štadiónu.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Úryvok z rozhovoru s riaditeľom HK Poprad Ľudovítom Juríniym:

https://www.youtube.com/watch?v=YVl7iy2JRng&feature=youtu.be