Mama, ktorá prišla o dieťa: „Plne chápem dôvody tých, ktorí spáchali samovraždu.”

Spoznala som ju na tlačovej besede OZ Plamienok. Krehkú mamičku, ktorá mala pri sebe malinké bábätko a spomínala pritom na syna, ktorého už nikdy neuvidí. O svojom trápení sa rozhodla rozprávať pre to, aby ostatným ukázala, že prežiť musíte všetko, aj smrť vlastného dieťaťa, ale aj vtedy potrebujete pomoc. Aj keď život potom už nikdy nebude taký, ako predtým.

Ozvala sa mi po viac ako dvoch rokoch. Tak ako som ju spoznala, nenápadne až krehko.

Oslovili ju totiž moje stĺpčeky (publicistický žáner výhradne so subjektívnym názorom autora) počas dní, keď verejnosť šokovala samovražda mladej úspešnej herečky. Ako to už býva, ľudia ani počas tejto tragédie nešetrili „správnymi  názormi” bez toho, aby niečo podobné vo svojej blízkosti prežili. Komentovali všetko a každého.

Livka sa mi vtedy priznala, že tie pocity samoty dobre pozná. Volania o pomoc, ktoré nikto nepočuje a má pocit, že už to potrebuje dostať zo seba von. Súhlasila som s tým, že ak jej to pomôže, bude mi cťou jej životnú skúsenosť sprostredkovať tým, ktorí prežívajú podobnú úzkosť, či neuveriteľný pocit samoty. Otázky som jej zaslala ešte začiatkom decembra 2019. Odvtedy som o Livke už nepočula. „Tajne“ som ju však sledovala cez sociálne siete, či je v poriadku, teda, že si nesiahla na život.

Na odpovede som netlačila. Ozvala sa po mesiacoch, práve počas pandémie koronavírusu. V časoch, keď mnohí prežívajú dlhé týždne samoty a odlúčenia ešte citlivejšie ako pred koronavírusom. V čase, keď to ticho ešte viac nikto nepočuje, lebo má vlastné starosti.

Po pol roku sa ospravedlnila s tým, že to pre ňu nebolo ľahké odpovedať na otázky, ktoré jej takto otvorene doteraz nikto nepoložil, že nad nimi sedela mesiace, odpovedala, zmazala a zasa odpovedala… , ale presne teraz cíti, že je ten najsprávnejší čas na otázky odpovedať.  

„V minulom roku a čase predvianočnom som si uvedomila, že sú pre moju dušu extrémne osobné a intímne. Posielam svoje odpovede, pretože v týchto časoch karanténnych veľa vecí cítim stále, niektoré pocity sú iné… Verte mi, týmto rozhovorom si prejsť nebolo jednoduché, verte mi, ale práve teraz prišiel ten správny čas,“ napísala s úctou Lívia Kádárová.

Dalito.sk prináša odpovede mamičky, ktorá pochovala vlastné dieťa s obrovskou pokorou k rodine. Matky, ktorá presne vie, aké je ticho, ktoré nikto v tom najcitlivejšom čase  nepočuje.

Ľudia, ktorí prežili samovraždu hovoria, že to ticho pred samovraždou často nikto nepočuje…

Áno, ticho pred samovraždou málokto počuje. Ja, keď mi psychicky bolo naozaj ťažko v zime, som povedala manželovi aj najlepšej kamarátke, že nevládzem, že som na úplnom konci so silami. Vzťah s kamarátkou ochladol z mojej strany, nakoľko mi napísala, veď máš zdravé deti a dom. A? Sú dni, keď nemyslím na nič iné len dookola deti a sú dni, keď je toho tak extrémne veľa, že cítim iba to, že neviem ako ďalej. Keď nevidím moje dúhy, moje nádeje, keď nevidím zajtrajšok. Manžel ma objíme, povie mi niečo pekné a ja proste iba idem ďalej a časom, dňami to pominie a potom opäť zbadám zajtrajšok. Niektoré dni sú však tmavé. Takže požiadala som o pomoc, povedala som, že nevládzem, ale nastalo ticho ….. ticho, ktoré nie každý zvládne.

Prišli ste po strate vášho synčeka o priateľov, ktorí sa možno stiahli, lebo nevedeli ako s vami komunikovať?

Stratila som svoju povestnú veselosť a bezstarostnosť. Zopár ľudí z našich životov odišlo, ale našli sme mnoho ďalších a za tými starými nám ľúto nie je, nakoľko vieme, kto sú naši skutoční priatelia. Aj rodina sa otočila chrbtom, ale taký je život. 

Dá sa vôbec po strate dieťaťa nejako pomôcť, keď aj niekto váš signál samoty zachytí?

Či sa dá pomôcť, keď cítim samotu? Dá sa to. Stačí vypočuť, nemávnuť rukou, nepovedať dôvody, pre ktoré má význam pokračovať, iba v tichu sedieť, mať pocit, že viete, že ten človek, ktorému sa zdôveríte je naozaj pri vás v najhorších chvíľach. Iba byť prítomný v tom danom okamihu. 

Čo by teraz pomohlo vám?

Momentálne prežívam iné obdobie v živote, pretože nás zasiahol Covid-19. Dcéra dosiahla 3 roky, ja som tak ostala bez práce a aj bez možnosti zamestnať sa, realizovať sa. Ostala som zaseknutá v dome, stala som sa učiteľkou, kuchárkou, vychovávateľkou … nič iné. Plody mojej nekonečnej práce nevidieť. Cítim sa uviaznutá, zaseknutá, momentálna akoby môj život nemal žiadny zmysel. Som “iba” mama. Robím všetko a zároveň nevidieť za mojou prácou a snahou nič. Žiadne výsledky, žiadna výplata, bez možnosti vôbec niekam aspoň ísť. Posielam desiatky životopisov, ale mamu nikto nechce. A tak som sa v zimnom decembrovom rozhovore o pocitoch samoty ocitla v slnečnom májovom dni. 

Vy ste sa v mojom stĺpčeku o samote a samovraždách našli?

Stĺpček o samote ma oslovil pre to, že možno nežijem doma sama a v mojom okolí je veľa ľudí, no to neznamená, že sa necítim osamelo. Osamelosť vo veľa smeroch. A keď cítime osamelosť dlho je to krok k činu spáchať samovraždu. Liekmi? Utopením vo vani? … hocijako ten pocit, že je človek sám poznám celý svoj život. Nikdy som však nedržala v rukách lieky a nikdy sa nepotopila vo vani a nikdy som nebola k samovražde blízko. Ženu, ktorá to urobila, som ale osobne poznala. Poznám jej príbeh zblízka. Krok po kroku sme pri sebe stáli, keď nám zomreli synovia. Viem, čo cítila… preto som sa k článku aj vyjadrila. Stále to bolí, aj po dlhých rokoch.  

Máte za sebou traumu, ktorú si vie, čo v nej človek prežíva, predstaviť len ten, kto bohužiaľ zažil. Pomôžu po takejto traume roky? Tak sa to hovorieva…

Bude to o mesiac 5 rokov. Nemám recept na zvládnutie tráum. Ani tejto. Bolí to každý večer, keď zaspávam. Nikdy nezabudnem, ale život mi nedal žiadnu inú možnosť iba deň čo deň sa s tým pasovať, bojovať, ísť deň čo deň po dni a iba žiť, spočiatku prežívať. Doslova. Určite je to teraz lepšie. Nemyslím si, že čas je lekár, ako to mnohí vravia, iba som prestala rozprávať, prestala som písať svoje výlevy duše na Modrom koníkovi pod svoj profil, pretože ostatní ľudia si myslia, že už je to dávno a už to prebolelo… Vyrozprávam sa pri hrobe syna, svoje pocity si píšem iba pre seba a v čase výročí niečo napíšem na svoj Instagram, tam to má reálny dosah a mnohé mamy sa mi ozývajú v ich najhorších časoch, keď je to čerstvé a hľadajú spriaznenú dušu.

Kedy sa to u vás začalo celé tie pocity straty opakovať?

Intenzívne sa mi niektoré pocity, ktoré som mala čerstvo po smrti syna, začali vracať v roku 2018 a 2019. Presťahovali sme sa, noví susedia sa vypytovali, kto je to na tom obraze, fotke, čo sú v našom novom dome po stenách. Pri vysvetľovaní sa to vrátilo ako taký bumerang… 

Na poslednej tlačovej besede, kde sme sa spoznali, ste pôsobili veľmi silná a vyrovnaná, čo sa odvtedy zmenilo?  

Veľa ľudí mi hovorí že som silná osoba, že v tom mojom malom tele sa ukrýva sila leva, ale ja mám deti, ostalo mi niečo iné ako byť silná? Som človek, ktorý mal veľmi zlé a bolestné detstvo, stalo sa mi veľa nepekného a sú veci, ktoré v sebe mám hlboko zakorenené naozaj veľa veľa rokov. Vždy som sa však nejako zodvihla a šla životom ďalej, ja to inak asi ani neviem, len žiť, dýchať, vstať, pokračovať…. A asi to vnímam už ako samozrejmosť samej seba pôsobiť vyrovnane a silne, ale ja som sa nikdy nezložila. Zatiaľ.

Pre vás osobne, čo pre vás znamená samota? 

Samota je pre mňa samota vnútri. Dom plný kriku detí, ale vnútri mňa prázdno. Toto pociťujem vždy v mesiaci júl, keď sa môj syn narodil aj zomrel. Pociťujem to v čase vianočnom. Vedľa mňa spokojné dievčatá tešiace sa na darček a vnútri mňa smútok, lebo nikdy nekúpim vláčiky, nezažijem milión drobných vecí v živote syna. A neviem cítiť v týchto momentoch vďačnosť za dcéry, lebo v srdci mi chýba tak nesmierne veľmi. 

Ľudia často chcú povzbudiť a povedia aj také, čo by možno nemali…

Najhoršie, čo mi bolo povedané… Tých viet je naozaj mnoho: časom to prebolí (akoby to bolo iba rozbite koleno a nie dieťa) – ešte ste mladí, ešte môžete mať ďalšie (to počúvam doteraz) – a ktoré dieťa bude môj Maxim?! (on bol gumová hračka, ktorú nahradí ďalšia?). Počula som aj, že “veď nevadí, aj tak bol chorý“ – už mu je dobre, lepšie mu je ako tu. Preboha, veď kde mu je, prosím, lepšie než v náručí mamy? Od ortodoxnej veriacej sa mi dostalo – Buď šťastná! Veď máš vlastného svätého v nebi! Ktorá mama by bola šťastná, že jej umrelo dieťa v náručí? 

Niekto by možno povedal, že tú bolesť po strate predsa musíte vydržať, veď má dve deti…

S týmto sa často stretávam alebo skôr stretla som sa s vetou – ešteže máš Emmku! Inak by si sa zbláznila. Buď rada! Je pravda, že každý deň čo som vstala som bola prinútená urobiť dcére raňajky, venovať sa jej, učiť sa s ňou keďže bola prváčka a odháňalo tie nekonečné myšlienky na Maximka, ale prežívala som obrovskú bolesť a bola rovnaká ako u mamy, ktorá prišla o prvé či tretie či ôsme dieťa. To iba ľudia zľahčujú takýmito názormi, vôbec to nie je jednoduchšie. Človek vydrží čokoľvek. Vydržíte aj toto, ťažko ale nejakými silami od neviem-kadiaľ som to vydržala. 

Máte dve deti, manžela, napriek tomu vnímam, že sa cítite osamelá…

Môj manžel je profesionálny vojak, má veľa výjazdov, výcvikov, kurzy. Všetko mimo bydliska, takže sama sa cítim často. Je to práca, ktorú si vybral, ja som si ho vzala s vedomím, že je vojak, a viem veľmi dobre, že každý druh práce má svoje výhody aj nevýhody. Je to stála práca v štátnej službe. Ale obeta nás všetkých-manželiek vojakov, tú už nevidí nikto. Veľa ľudí si myslí, že veď úžasne zarobia, majú super trojtýždňovú platenú dovolenku v lete. To, koľko reálne zarobia a ako to funguje reálne už nechce vidieť nikto. Nekonečné výjazdy aj v zahraničí nie sú platené ani jedným jediným eurom navyše. Mnohí vojaci si nemôžu dovoliť ani len dovolenku v lete v Chorvátsku… 

Hovorili ste, že smrť dieťaťa  musíte časom prijať, u vás je to akoby naopak, čím dlhšie, tým je to pre vás ťažšie. Čím to je?

Smrť syna som prijala, je to takto ako to je, žijem s tým, fungujem, nemyslím si, že je správne slovné spojenie zmierila som sa s tým, proste som to prijala ako holý fakt a pokračujem životom ďalej ako len viem. Neviem presne či je to ťažšie čím dlhší čas ide, mám iný druh starostí, ale sú dni a týždne, keď si myslím a cítim, že to bolí rovnako, akoby to bolo stále čerstvé. 

Hovorili ste, že až časom zistíte, či ste sa aj reálne posunuli ďalej…

Posun v živote ďalej – áno cítim a viem, že som inde, mysľou, vekom, tým ako vnímam život. Prestalo ma úplne zaujímať čo si kto myslí. Na svoj Instagram si napíšem to čo chcem ja a hejt ma nezlomí. Nezlomí ma, že mi šéfka povedala, že sa nehodím do jej butiku, lebo mám popôrodný faldík na bruchu a urobila sa mi vráska. Nezlomia ma reči žien naokolo, že mi mladšia dcéra popísala stenu a ani ma to netrápi, lebo mala nestráženú kreatívnu chvíľu. (smiech) Je množstvo drobných vecí, pre ktoré by som sa kedysi trápila, teraz ma to nezaujíma, je to môj domov, moja postava, moje vrásky a všetko nedokonalé na mojom tele je pripomienkou dokonalosti ženského tela, lebo dokázalo vynosiť 3 deti, porodiť, kojiť, dokázalo bojovať so sepsou, smútkom a má rany, ale je moje. 

Písali ste mi, že každý deň hľadáte za upršaným oknom dúhu, čo to reálne znamená?

Dúha je znamením nádeje. Po každej búrke vyjde slnko a príde dúha. Dieťa narodené po smrti súrodenca sa v angličtine nazýva rainbow baby – dieťa nádeje. Mám také doma a to moje malé trojročné dievčisko sa vkuse smeje. Ukazuje mi, že sa to dá. Deň čo deň prežívam inak. Teším sa spolu s ňou, že objavila mravca, že vidí včelu a s údivom pozerám na svet jej očami. Očami, v ktorých vidím Maximka. Má ich úplne rovnaké. Občas ma to až desí, že v jej pohľade vidím jeho. Pani príroda to takto asi chcela. Viem, že nech sa cítim akokoľvek zle, príde zajtrajšok a bude lepšie. Na každý problém je riešenie, len to riešenie musím hľadať.  A to je tá moja dúha, stále verím, že bude lepšie. 

Existuje vôbec deň, keď  si na traumu po strate dieťaťa nespomeniete?

Nie, taký deň ešte nebol a podľa mňa každá mama, nech je akokoľvek dlho po úmrtí dieťaťa, povie to isté. Na sklonku dňa, keď zatvárame oči k spánku letí bozk na dobrú noc niekam tam ďaleko…. 

Ľudia, ktorí trpia samotou po strate blízkeho, často nechcú najbližších svojimi pocitmi zaťažovať. Poznáte to aj vy?

S rodinou som sa nikdy nerozprávala o pocitoch, ich to totiž ani nezaujíma. Rokmi sa mojou rodinou stali moji priatelia. Tí vedia všetko. Môj manžel tiež, ale naše mamy to nezaujíma, pre nich to skončilo pohrebom. Narodil sa, bol chorý, chvíľu žil, zomrel a bodka. Takto to vnímajú oni a ja nemám duševnú kapacitu na to, aby ma bolel ešte aj ich pohľad. Stačí mi to, čo si sama nesiem v duši. 

Mysleli ste niekedy na samovraždu?

Na samovraždu v tom zmysle slova, že ju spácham, som nemyslela nikdy. Občas sú chvíle, keď si pomyslím, či by to bolo ľahšie … no ja tak veľmi ľúbim svojho manžela a deti , že viem, že by toto neuniesli a neurobím im to. Proste, budem bojovať so životom každý deň a budem hľadať to dobré v každom dni a dôvody prečo žiť a ja ich mám dosť stále. Avšak, plne chápem dôvody tých, ktorí samovraždu spáchali. Nedávno to urobil známej 14-ročný syn…