Martin Bendík ako tretí Slovák v histórii v Kitzbüheli: „Život nie je vždy len o výhrach, ale aj prehrách a my sa vždy musíme postaviť na vlastné nohy.“
Kým nejaký akože tiež športový fanúšik, ktorého najväčší životný športový výkon je dĺžka daného televízneho prenosu, znevažuje jeho výkon počas najťažšieho zjazdu sveta, slovenský reprezentant v lyžovaní Martin Bendík bojuje o život. Svetový pohár v zjazdovom lyžovaní v Kitzbüheli (Rakúsko) je životná výzva aj pre neho. Martin v poslednom ročníku stratil viac ako 10 sekúnd a skončil 49. . Preteky nedokončili z 52-členného poľa traja pretekári. Takmer skončil v sieti, kolíziu však ustál. Napriek tomu sa tam plánuje vrátiť s jediným cieľom. Raz slávne preteky vyhrať. Slávny Hahnenkamm v Kitzbüheli prirovnal 27-ročný reprezentant k tichu pred popravou. Stal sa iba tretím Slovákom, ktorý nastúpil na štart týchto slávnych pretekov, na ktoré ani nemá kde na Slovensku trénovať.
- Bolo to ako ticho pred dobrovoľnou popravou.
- Vymykám sa slovenskej realite, pretože som ako prvý SLOVÁK minulý rok zabodoval v európskom pohári v disciplíne zjazd a tým im nabúravam ich predstavy o účasti na olympiáde.
- Otec mi stále opakuje, chlapče musíme si vysúkať rukávy a dať sa do práce. Nádej umiera posledná.
- Štát sa stále tvári ako silno a vo veľkom podporuje podnikateľov alebo živnostníkov.
17. júna 2020 bol dátum nášho spoločného posledného rozhovoru, kde si mal ešte veľké športové sny do novej sezóny 2020/2021. Čo z nich zostalo?
Zostalo ešte veľa z tých športových snov, ale aj pár sa mi splnilo túto sezónu. Ako tretí Slovák v histórii som štartoval svetový pohár na legendárnom Kitzbüheli. Pre mňa to bola veľká výzva, pretože od malička som o tom sníval a konečne sa mi to splnilo. Bol som plný adrenalínu a perfektného pocitu, že som sa mohol postaviť na štart Hahnenkamm-Kitzbühel.
Neverím, že sa lyžiar ani trochu pred týmto zjazdom nebojí. Neverím, že poslednú noc pred štartom spí ako kedykoľvek predtým…
Áno, to je pravda. Deň pred tým som bol plný adrenalínu, ale nedával som to najavo. Bol som ako na ihlách lebo som vedel, že sa pre mňa blíži veľký deň, na ktorý som čakal celý život. Boli to pre mňa nezabudnuteľné chvíle. Najsilnejšie a najemotívnejšie, ale pri tom tie najkrajšie pocity, ktoré budú u mňa rezonovať po celý život. Keď vidíte, že na štarte je 52 pretekárov z celého sveta a viete, že ste jeden z nich, ten pocit je na nezaplatenie a ohromujúci zážitok, ktorý raz budem rozprávať svojím atlétom alebo deťom či vnúčatám.
Opäť si „prežil“ Kitzbühel, na ktorom si sa takmer „zabil“. Máš z toho triašku ešte doteraz?
Kitzbühel som zažil prvý raz, takže to bola pre mňa obrovská výzva, ale osobne som sa tešil na tu atmosféru a na perfektne pripravenú trať. Určite je to najnáročnejší zjazd na svete, takže chyby na mojej strane boli. Ale nabral som obrovské skúsenosti, ktoré som potom využil v európskom pohári kde sa mi podarilo zabodovať v disciplíne zjazd aj super-G.
Hovoríš o atmosfére. Bola tam vôbec nejaká, veď tam nikto okrem pretekárov nebol.
Práve to, že tam neboli fanúšikovia bola atmosféra iná. Pamätám si na ten deň a chvíle, keď bolo na štarte počas celých pretekov ticho. Vlastne hrobové ticho. To ticho bolo napínavé, pretože každý jeden servisák vždy po štarte svojho pretekára sa utekal pozerať na obrazovku, či práve jeho pretekár dôjde zdravý do cieľa. Mohli ste počuť vtáky či muchy ako lietajú. To ticho na štarte a v štartovacom dome bolo nezabudnuteľné. Bolo to ako ticho pred popravou, na ktorú ste sa dobrovoľne dali a tým bola atmosféra iná ako zvyčajne, keď je na svetovom pohári od 20 000 do 60 000 fanúšikov a počujete ich všade.
Takmer si počas jazdy spadol. Čo sa stalo?
Postavená trať v Kitzbüheli je veľmi náročná a pripravenosť, čo sa týka snehu a ľadu, je na top úrovni. Deň pred oficiálnym pretekom pršalo a v noci bolo potom -8 stupňov Celzia, takže ľad bol neskutočný. Na prehliadke pred štartom sa nedalo na trati udržať, nohy sa mi triasli a hrany dostali riadne zabrať. Dokonca tréneri na prehliadke museli ísť mimo trať, lebo sa tam nevedeli udržať s trénerskými lyžami. V pretekoch som išiel veľmi slušnú jazdu ale v zákrute pred exitom zo Steilhangu mi odišla vnútorná hrana na ľavej lyži. Úplne bola tupá, takže mi na ľade nedržala. Zvyšok trate som veľmi statočne bojoval, ale v zákrute pred Larchenschus mi klepli lyže o seba a keďže som mal tupé hrany na lyžiach, tak som nevedel zatočiť a skoro som nabúral do sieti. Našťastie som to ustál, ale stálo ma to veľa času, keďže som tam musel zabrzdiť. Časom sa pozerám na to, že som bol rád, že som to ustál, pretože v Kitzbüheli vás len malá chybička môže stať celú kariéru a zdravie.
Ako je možné, že si mal tupé hrany? Veď ti pred pretekmi niekto servisuje lyže.
Mál som servisáka zo Žiliny – Petra Bugáňa ktorý urobil maximum, ale lyže sú materiál, ktorý pri veľkých rýchlostiach a tlakoch sa môže zmeniť od brány ku bráne. Ako som spomínal, deň pred tým pršalo a veľmi mrzlo, takže to bol ľad od štartu do cieľa. A začiatok trate v Kitzbüheli je mega náročný. za 5 sekúnd od štartu idete 100km/h a následne vás čaká prvý skok Mausefalle, kde letíte 50 metrov vo výške 3-4 metre. Po dopade máte obrovskú kompresiu a zákrutu Karusell v 110 km/h. V rýchlosti prichádzate na Steilhang ktorý je strmý 85% na čistom priezračnom ľade a pri exite zo Steilhangu tlačí na vás 3G odstredivá sila a to ste prešli iba 25 sekúnd z trate. Potom si uvedomíte, že to s vami bije ako v pračke a bohužiaľ, niekedy tie lyže nevydržia. Odídu vám hrany alebo vypne viazanie a rozsekáte sa do sieti.
Skončil si na nebodovom 49. mieste. Niekto by možno povedal, na čo to je dobré…
Sú to obrovské skúsenosti a pocit , že ste na tú chvíľu čakali celý život a to mi dalo veľké zadosťučinenie. Ako sa vraví: Z Kitzbühelu, buď odídete po svojich alebo vás odvezú vrtuľníkom. Som rád, že som odišiel s celým tímom v aute. (úsmev)
Sníva sa ti o tej kolízii niekedy?
Moc sa mi o tom nesníva, skôr si to stále prechádzam v hlave a predstavujem si, čo zlepšiť do ďalších pretekov a zobrať si pozitíva a zasa ísť naplno ďalej. Osobne sa teším, že aj budúci rok 2022 sa budem môcť postaviť na štart Kitzbühelu a ukázať, že na to mám. Chceli by sme absolvovať čo najviac pretekov vo svetovom pohári, vrátane európskeho.
Neviem si ani predstaviť, s akým pocitom covidovú sezónu končí vrcholový športovec…
Nepozerám sa na túto sezónu nejako zle, no určite aj v tejto covid dobe to bolo náročne. Osobne som veľmi rád, že celý náš tím: Ján Hudec, Peter Bugáň, Júlia Krainz sme ostali zdraví po celú sezónu. Síce to bolo náročne s cestovaním medzi krajinami, s opatreniami v daných krajinách, s opatreniami v jednotlivých strediskách, ale našťastie sme to zvládli. Určite sme sa viac stužili, pretože sme po celú sezónu žili v našej mini bubline medzi pretekármi a trénermi.
Kto tie všetky covid opatrenia sledoval? Však sa to stále menilo po celom svete. Bolo to šialené stíhať sledovať už v rámci okresu, nie to ešte sveta a ešte sa tomu aj prispôsobovať zo dňa na deň.
Rád by som sa týmto chcel poďakovať mojej fyzioterapeutke Júlii Krainzovej, pretože ona to mala celé na starosti. Bola akýmsi našim covid managerom. Sledovala situáciu v každej krajine, riešila testy a mala pod kontrolou všetky opatrenia v daných krajinách. Niekedy sa menili zo dňa na deň a my sme museli okamžite reagovať, keď napríklad už antigénový test nestačil a museli sme na rýchlo hľadať kde nám urobia PCR test, aby sme sa dostali do druhej krajiny.
Kde ste sa dostali najjednoduchšie?
Na malých hraničných prechodoch väčšinou nikto nikdy nestal a nebol problém, ale vždy pri ceste späť z iných krajín do Rakúska, kde sme mali base camp, to bolo o čosi zložitejšie. No vďakabohu, vždy sme to zvládli.
Nebolo to pre vás až také otravné, že ste možno aj rozmýšľali ukončiť sezónnu predčasne?
Nie! Určite sme nerozmýšľali nad tým. Povedali sme si, že pôjdeme čo to dá a pokiaľ sa bude dať a z celej komplikovanej situácie vydolovať maximum až kým nedostaneme nejakú stopku. Napríklad by FIS zrušila sezónu alebo by sme boli pozitívni a museli by sme ísť do karantény.
Všade samý covid. Vie sa vôbec od toho odreagovať vrcholový športovec?
Sledujem situáciu po celom svete, ale my sme žili v našej mini bubline od novembra 2020 dokonca marca 2021, takže sme to neriešili. Síce sme boli nonstop testovaní asi každý tretí deň, ale zvládli sme to. Určite to bolo iné ako po minulé roky, keďže sme mali preteky bez divákov, ktorí určite chýbali k svetovému kolotoču.
Pre fanúšikov pri televízii bola celá športová sezóna o ničom. Veď ani ten slávny futbal doteraz nie je s divákmi. Fanúšikovia predsa len hecujú športovcov, či u lyžiarov je to iné?
Diváci patria k športu, pretože vás povzbudzujú a hecujú k lepším výkonom. Preto verím, že budúci rok sa to zmení a my sa vrátime do starých koľají. Budeme si môcť spolu s divákmi vychutnávať výhry či smútiť nad prehrami. Pretože život nie je vždy len o výhrach, ale aj prehrách a my sa vždy musíme postaviť na vlastné nohy a bojovať ďalej a vyžmýkať z toho citrónu všetko, čo sa dá.
Nemal si pocit, že celá sezóna bola len taká „hra“ na preteky?
Vedel som, že situácia vo svete je zlá, preto som sa snažil si vychutnávať každý jeden moment na lyžiach a každý jeden deň tréningu či preteku, pretože nikdy sme nevedeli či FIS nezruší na druhý deň sezónu a my sa budeme musieť zbaliť a ísť domov. Povedal by som, že celý život je jedna veľká hra a vy musíte vedieť a mať to šťastie ako ju hrať, aby to bolo v prospech vás. Preteky sú jedna veľká SHOW a ja aj fanúšikom chcem dať vždy to najlepšie, aby si to mohli užiť a vcítiť sa do role pretekárov ako novodobých gladiátorov.
Aj prekročenia hraníc posledný rok pôsobia skôr ako hra na poľovníka, ktorý poľuje na lesnú zver. Cítili ste to aj vy?
V každej krajine to bolo iné pretože každá krajina mala iné covid opatrenia a vždy sme sa museli prispôsobiť. Boli sme testovaní cez každé hranice, pred každým pretekom, počas pretekov a dookola to isté. Na hraniciach nás moc neriešili, keďže sme vždy mali nejaký pozývací protokol na preteky alebo od nášho Slovenského olympijského výboru sme mali doklad, že ideme reprezentovať na preteky v inej krajine.
A čo olympiáda?
Vždy tie ciele a motiváciu mám: CHCEM BYŤ NAJLEPŠÍ! Na záver sezóny sa mi podarili veľmi slušné výsledky kde som porazil aj víťaza svetového pohára z francúzskeho strediska Val d´Isere – Martina Catera zo Slovinska. Taktiež som si vyjazdil slušné body a budúci rok budem môcť opäť štartovať vo svetovom pohár, takže sa teším na repete v Kitzbüheli. Olympiáda je vždy 50/50. Je to aj o politike, preto vám niekedy nestačia ani úspešné kvalifikácie.
Nie je to divné, šport o politike?
Bohužiaľ už raz v mojej kariére som sa s tým stretol, keď som si vyjazdil miesto na Zimné olympijské hry do Pyoengchangu 2018, ale na úkor mňa tam vymenili jedno dievča zo Slovenska, ktorá si len týždeň pred tým zišla body, aby tam mohla štartovať. No, niekedy je to o kontaktoch a sympatiách, to už musia vedieť ľudia, ktorí sú v nominačnej komisií pre olympijské hry.
Ako môže byť slovenský reprezentant, ktorý sa jasne kvalifikoval na olympiádu, pre niekoho „nezaujímavý“?
Na Slovensku mi veľa odborníkov vraví, že zjazd sa na Slovensku nedá trénovať a nie to ešte sa porovnávať s konkurenciou zo zahraničia, že je to nemožné. Takže keď nejazdíte slalom alebo obrovský slalom, tak nie ste pre nich zaujímavý, preto o vás nepíšu, či sa nezaujímajú a keď je možnosť, tak vás dajú na druhú koľaj a pri tom dosahujete lepšie výsledky vo vašich disciplínach než niekto v disciplínach slalom či obrovský slalom. Ja sa vymykám slovenskej realite, pretože ako prvý SLOVÁK som minulý rok zabodoval v európskom pohári v disciplíne zjazd a tým im nabúravam ich predstavy o tom, že niečo je nemožné. Ale pravdou je, že práve v zjazde sa z chlapcov stávajú muži a novodobí gladiátori v kráľovskej disciplíne. Stačí sa pozrieť, že tento rok vyhral svetový pohár vo Val d ´Isere v disciplíne zjazd práve Slovinec Martin Cater a to by ste tiež nikdy nepovedali, že je to možné, aby práve v zjazde vyhral niekto z inej krajiny ako sú Rakúsko, Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko, Nemecko, či Nórsko. A JA sa o to budem usilovať pokiaľ si svoj cieľ a sen nesplním a dokiaľ mi zdravie a finančná podpora od mojich blízkych vydrží. Preto práve im patrí najväčšie ĎAKUJEM!
Nikdy sa ti nepodarili vyhrať preteky vo svetovom pohári. Vo svetovej konkurencii, ktorá v zjazde je, môže vôbec slovenský reprezentant s minimálnou podporou štátu o niečom takom snívať?
Všetko je možné a verím, že raz to dokážem. Už ako som spomínal, tento rok vyhral svetový pohár v zjazde vo Val d´Isere slovinský pretekár Martin Cater so štartovným číslom 42, takže aj on ukázal, že je to možné, len musíte bojovať a veriť, že to príde.
Je pravdou, že každý jeden pretekár sa postaví na štart a povie si, chcem vyhrať, alebo si povie, chcem skončiť do 20 miesta?
Áno, je to pravda. Všetci pretekári sú dravci a každý jeden chce vyhrať, nikdy nikto nepovie, že chce skončiť do TOP 20 alebo TOP 10. Keď ste naladený, že chcete skončiť do TOP 20, tak potom prečo to vlastne robíte?! Vždy musíte zo seba dostať maximum a to už na aké miesto to bude stačiť ukáže čas v cieli. Ale každé umiestnenie do TOP 30 v našich podmienkach je super.
Ľudia sa vraj počas covidu zmenili. Aj život ako taký, a že už nič nebude ako predtým. Zmenilo sa aj lyžovanie? Bude aj to iné?
Všetko uvidíme časom, no jedno je isté, fanúšikovia ktorí robia perfektnú atmosféru na pretekoch chýbajú a verím, že čoskoro sa to zmení a my si to budeme môcť spolu s nimi vychutnávať. Vychutnať si jazdu v 140 km/h rýchlosti, 60 metrové skoky do diaľky a 3 metre vo výške, krásne zamrznuté svahy s neuveriteľnými výhľadmi na hory. Teším sa na olympijskú sezónu 2021/2022.
Počítaš s tým, že sa na olympiádu reálne nemusíš dostať, lebo však „politika?“
Vždy sa na všetko pozerám pozitívne a viera vo mne je taká silná, že tentokrát si to nenechám ujsť a svojimi výsledkami v budúcej sezóne sám sebe a aj ostatným ukážem, že na to mám a na olympiádu patrím. Nechcem nechať nič na politiku ani na ľudí, ktorí by mali o mne rozhodovať, chcem si upevniť svoje miesto výsledkami a tým pádom nikto ma nebude môcť dať na druhú koľaj a ja si pôjdem ďalej v mojej vášni v alpskom lyžovaní za víťazstvami.
Keď si mal športovú pauzu, veľa si pomáhal rodine v podnikaní. Budeš aj toto leto?
Vždy idem pomôcť, keď mám čas a treba. Určite aj v lete budem pomáhať ako sa bude dať, pretože to je základ rodiny.
Poznačila pandémia nejako vašu rodinu? Možno si niekto povie, ľudia jedia stále, tak vás sa to vlastne ani „nemohlo“ dotknúť. Podnikáte totiž v potravinárstve.
Myslím si, že 80% podnikateľov sa to na Slovensku a vo svete veľmi dotklo a žijú alebo vlastne prežívajú zo dňa na deň tak, aby svoje podniky udržali. My sa stále snažíme udržať zamestnancov a stabilnú firmu, ale cítime to veľmi, či už zdraženie vstupných surovín alebo slabú podporu štátu. Otec mi stále opakuje, chlapče musíme si vysúkať rukávy a dať sa do práce. Nádej umiera posledná. Bojujeme tak ako každý.
Musí to byť hrozné, vidieť, ako trpí firma, ktorú niekto buduje desaťročia.
Je hrozné vidieť trpieť nielen podnikateľov a ľudí na Slovensku, ale v celom svete. Je hrozné vidieť, ako sa dá doslova ľudstvo ovládať a myslieť si, že keď otvoria obchody alebo terasy, tak sú všetci nesmierne šťastní a slobodní a to sú už rok zatvorení doma. Bohužiaľ, aj my ako firma trpíme na rôzne opatrenia a zatvorené gastro prevádzky, pretože na tom máme tiež závislú výrobu a predaj našich produktov. Snažíme sa meniť s trhom a prispôsobiť sa mu a prechádzať aj viac marketingovo do online priestoru, aby sme o sebe dali vedieť, že stále žijeme a bojujeme o každého jedného zákazníka. A tým si veľmi vážim každého kto nás podporuje svojou kúpou našich produktov. Som veľmi vďačný, keď už si zákazník kúpi od nás čo i len henry vajce za 0,87 centov, pretože osobne si myslím, že je veľmi dôležité podporovať práve slovenských výrobcov. Ja tiež, keď idem do obchodu alebo do nejakej reštaurácie cez donášku, tak práve tým sa snažím podporiť slovenských a domácich podnikateľov. Ako mi otec vždy vravieva vysúkaj si rukávy a daj sa do práce. Nikdy nič nepríde samo. Preto aj my bojujeme ako firma ako jeden tím, ako jedna rodina.
Videla som tvoje krásne video z tréningu na Slovensku, dá sa reálne zjazd trénovať na Slovensku?
V niektorých strediskách, ako napríklad Jasná alebo Štrbské pleso, mi vychádzajú v ústrety, no bohužiaľ tie kopce ako v zahraničí nie sú úplne to, čo by som potreboval. Aj preto je to náročnejšie sa potom porovnávať s konkurenciou zo zahraničia. Vždy sa snažíme z minima vyťažiť maximum. Často chodievame do zahraničia na tréningy a vďaka podpore od rodiny to zvládam.
A kde je podpora štátu? Veď si reprezentant!
Štát sa stále tvári, ako silno a vo veľkom podporuje podnikateľov alebo živnostníkov. No podpora štátu je minimálna a stále si myslíte, že ako vás podporuje štát a potom na konci si stále vypýta svoje späť cez sociálku či dane alebo zdravotné. Na vás je len sa nad tým pousmiať a mávnuť rukou. Treba si stáť za tvrdou prácou a veriť, že sa šťastena na vás usmeje a všetko sa na dobre obráti. Nič iné neostáva. Jedine sa zomknúť a zabojovať o to čo vám patrí.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)