Migréna mi prevrátila celý život

Migréna s aurou. Kedysi neznáma, no dnes sa dostáva čoraz viac do povedomia. Ja mám o nej povedomie väčšie, než by som chcela. Aké to je stále si uvedomovať – aj vravieť, že kvôli migréne nemôžem množstvo vecí, ktoré sú pre iných samozrejmosťou? Neviem to presne popísať, ale viem jedno – treba sa s tým jednoducho naučiť žiť. Aj keď sa migrény bojím a som často zúfalá, bez životnej energie. Aj keď (u mnohých) nie je celkom liečiteľná…

Každý má špecifický priebeh migrény. Tá „moja“ sa začala ešte v 12-tich rokoch, dôvod: „rozhádzané hormóny – prvá menštruácia.“ Stručne a jednoducho – odpadla som. Začala mi tŕpnuť polovica tela. Nevedela som rozprávať. Mozog absolútne nefungoval. Chcelo sa mi iba plakať. Neskôr prišlo pokazené videnie. Nemohla som na nič zaostriť. Potom jednoducho „bum“ a pohoda. Mala som fajn náladu, cítila pokoj. No ešte udrela bolesť polovice hlavy. Nielen taká hocijaká. Brutálna. Nič, len zaťať sekerou do lebky. Naozaj.

Prvá…

Prvá migréna trvala len chvíľu. Prešla a bolo mi dobre. Aj druhá migréna, zhruba o mesiac, prešla v rovnakom odznení. Postupne ďalšie. Niekedy sa polovica tela, ktorá tŕpla vymenila – rovnako, ako polovica hlavy. Vždy je to náprotivná strana, keď tŕpne pravá polovica tela, bolí ľavá polovica hlavy a naopak.

Tie migrény som však prežila doma. Hrôzostrašnejšie začali vyzerať momenty dezorientácie, keď som stratila ostrý zrak niekde v škole alebo uprostred mesta. Keď sa mi podlamovali nohy. Keď môj mozog prestal pracovať a nedokázal vygenerovať ani slovko. A keby aj ešte dokázal, tŕpnutie jazyka to dorazilo. Koniec. Kam mám ísť a čo mám robiť? Viem vôbec, čo znamená „ísť?“ Ani netuším, ako, ale našťastie som sa zrazu ocitla doma. Bez plného vedomia som nasadla na autobus, previezla sa a správne vystúpila (čo mi občas robí problémy aj za normálnych okolností, presne ako vyjadrovanie sa:-) ).  Preležala som zvyšné štádiá migrény a po ich uplynutí ma záverečná etapa voľnej mysle znova naladila do života. (Šťastné konce, čo?)

V hlave čierne myšlienky

Lenže môže to byť ešte horšie. Bolesť hlavy je niekedy v skutku nevydržateľná a čierne myšlienky nemajú zábran. V hlave sa premieta „krvák.“ Level sám o sebe je nevoľnosť a dávenie. Šialené závraty. Nuž, niekedy niet inej možnosti, ako vyvolať zvracanie nasilu. Na štýl stredoveku.

Keď toto všetko trvá neskutočne dlho a ja už nevládzem nič, ani dýchať, voláme sanitku. Raz prišla. Niečo mi dali do žily, ani neviem, asi pomohlo. Druhý raz mi po telefóne odkázali, že – čo už, musím to pretrpieť. A či mi pomáhajú nejaké lieky? Pomáhajú – ako sa im zachce. Niekedy ma nechali v štichu, tak som si ich radšej prestala dávať. Predsa len, oblbujú. Vyskúšala som snáď všetky. Žiadne neboli ani len spolovice nápomocné. Nevadí, veď vždy migréna aj tak prešla.

Príliš veľa svetla

Ako vždy, rovnako sa to skončilo aj v prvých mesiacoch tohto roka. Migréna odznela, no čiastkové príznaky zostali. Nemohla som sa dívať takmer nikde, len do tmy. Obyčajné čítanie sa stalo kľučkovaním v riadkoch. Nevedela som si prečítať vetu. Nedokázala používať mobil ani počítač. Príliš veľa svetla aj so zníženým jasom. Nevoľnosť z akéhokoľvek pachu.

Strach, že zas začnem vidieť „rozmazané obláčiky“ a prídu ďalšie príznaky. Ulietanie končatín – ruka hore – predzvesť, že už začína tŕpnuť. Hm, nie je to ľahké písať. Obavy, že môže kedykoľvek udrieť, sú stále prítomné. Najmä, keď na ňu myslím. Ale mesiac, počas ktorého som mala „priebežnú“ migrénu a asi šesť celkových stavov, spôsobil, že som šla opäť k neurologičke.

Dostala som lieky na kontrolu ciev. Dávkovanie 2x denne počas piatich mesiacov. Za ten čas som mala len jednu migrénu s veľmi ľahkým priebehom. Lieky som vysadila, chcela som zistiť, či ich už nemusím brať. Migrénu som mala asi po dvoch týždňoch, takú ľahšiu. Od vtedy zatiaľ nič. Chvalabohu.

Nie som neurológ

Či by som lieky odporúčala? Môžem povedať iba to, že nie som neurológ. …môžem len popísať môj názor na svoju životosprávu či spúšťače migrény. Počas spoločnej cesty s neurologickým ochorením som zistila, že nebezpečenstiev je nespočetne veľa. Počasie, nadmorská výška, hormóny, stres, svetlá, pachy, jedlo.

Predstavte si, že sa napijete džúsiku a o desať minút pre to ochrnuto ležíte na gauči, poriadne nevidíte a zvraciate. Depresia, plač a bolesť hlavy. Viem, že sa už opakujem, ale presne tak sa to opakuje v živote človeka s aurovou migrénou. Jedna malá hlúposť, čo vás minimálne na pár hodín položí.

Som závislá

Po vysadení liekov som rozmýšľala, čo všetko môžem spraviť pre to, aby sa tak často nepriateľka nevracala. Ako pri všetkom, najdôležitejšia je správna životospráva. Čo si budeme hovoriť, som závislá od sladkostí. A odvyká sa mi veľmi ťažko. Alebo som ešte vo fáze „neodvyká?“ Lepšie sa mi darí v cvičení. Už dlhšie, lebo druhý rok bicyklujem. Nedokážem to celkom tak, ako iní, ale predsa len „som v tom.“ Aj cievy sú snáď v lepšej kondícii…

Čo robiť, keď nad človekom visí Damoklov meč? Na výber sú len dve možnosti – buď sa poddať a trápiť, alebo sa aspoň pokúsiť vzoprieť nepriazni osudu. Tam treba začať, aby nastali lepšie dni. No a prečo to nechcieť dať?!

Autorka textu: Alžbeta Nahálková, stážistka Dalito.sk, študentka druhého stupňa štúdia na FMK UCM v Trnave

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)