Mimoriadne vzdelaný a vzácny Albert Marenčin musel odísť zo zamestnania. Francúzi mu udelili Rytiersky rad. O deväť rokov ho ocenilo aj Slovensko

Slovenský dramaturg, scenárista, prekladateľ, básnik, prozaik, surrealista, pedagóg a výtvarník Albert Marenčin sa zaradil medzi významné osobnosti slovenskej kultúry. S jeho menom sa v kinematografii spája viacero hodnotných diel filmovej histórie. Od narodenia Alberta Marenčina uplynie dnes (26. júla) 100 rokov.

Narodil sa 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou (dnes Bystré) na východe Slovenska. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval v rokoch 1940–1944 slovenčinu a francúzštinu a následne sa zapojil do Slovenského národného povstania (SNP). Od roku 1945 sa vzdelával na parížskej Sorbonne a o rok neskôr súbežne študoval aj na filmovej škole IDHEC v metropole Francúzska. Školy absolvoval koncom 40. rokov minulého storočia.

Aj v OSN

Pracoval ako redaktor Spravodajskej agentúry Slovenska, zahraničný spravodajca denníka Národná obroda, hlásateľ a redaktor československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži a istý čas pôsobil aj vo francúzskom týždenníku Parallele. Na sklonku roka 1948 bol zamestnancom československej vládnej delegácie na Valnom zhromaždení Organizácie spojených národov (OSN). Vyše dvadsať rokov (1949–1972) pôsobil Albert Marenčin ako scenárista aj dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave.

Slnko v sieti

V 60. rokoch bol vedúcim I. tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Aj vďaka nemu mohli vzniknúť najprogresívnejšie diela vtedajšej filmovej tvorby. Spolupracoval s významnými tvorcami svojej generácie ako napríklad so Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom, ako aj s režisérmi mladšej filmárskej generácie Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom či Dušanom Hanákom. Tvorivo sa spolupodieľal na vzniku významných filmov Pieseň o sivom holubovi (1961) či snímke Slnko v sieti (1962), ktorá je považovaná za začiatok československej novej vlny.

Ďalej možno spomenúť filmové diela ako napríklad Panna zázračnica (1966), Sladký čas Kalimagdory, Zbehovia a pútnici (oba 1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a vďaka Marenčinovi vznikli aj československé zahraničné koprodukcie s Francúzskom ako Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970), pod ktoré sa režisérsky podpísal Alain Robbe-Grillet, jeden zo zakladateľov takzvaného nového románu. Slovenský dramaturg a scenárista Albert Marenčin písal tiež básne, eseje, prekladal z francúzštiny a kreslil surrealistické koláže.

Vyhodili ho

Od roku 1963 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a o dva roky neskôr sa stal členom Patafyzického kolégia v Paríži. V roku 1971 vstúpil do československej surrealistickej skupiny na čele s Vratislavom Effenbergerom. Kvôli politickým postojom a svojej umeleckej tvorbe musel v roku 1972 odísť zo zamestnania a dostal zákaz publikovať. Až do roku 1987 pracoval Albert Marenčin v Slovenskej národnej galérii (SNG).

Ako pedagóg sa na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU vrátil v 90. rokoch. V roku 1993 získal francúzsky Rytiersky rad za umenie a literatúru. Do jeho rúk putovalo aj štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy (2002) a Slovenská filmová a televízna akadémia mu v roku 2010 udelila cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. Albert Marenčin, významná osobnosť slovenskej kultúry, zomrel 9. marca 2019 v Bratislave vo veku 96 rokov.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)