Mohlo sa nám tu dobre žiť. Zmeňme aspoň čo príde

Každý rok chodievam k moru. Teda aspoň sa o to snažím. Nie vždy sú okolnosti naklonené, ale keď je čo i len malá šanca vycestovať k moru, vždy to rada využijem a urobím pre to maximum. More milujem. Je to voda, ktorá ma drží nad vodou a lieči moje telo i dušu. Milujem aj morský vzduch, ktorý sa mi tlačí do pľúc a vyháňa odtiaľ ten znečistený mestský. Aj morské slnko mi vždy “chutí” akosi inak.

K tomu dostatok spánku, vitamínu D, tekutín, žiadne povinnosti ani stres, veľa nenúteného pohybu, nefalšovaný pocit hladu… úžasné prímorské combo, ktoré mi vždy navodí skvelú náladu a bezdôvodný pocit šťastia. Aký parádny život „tu a teraz“.

Nemôžem sa ľutovať

Až ma vždy zamrzí, akú mám smolu, že žijem vo vnútrozemí a nie niekde pri mori. A vzápätí sa prestanem ľutovať, lebo o tom kde žijem a ako, rozhodujem len ja sama. Ja si môžem svoje pôsobisko zmeniť kedykoľvek, veď nie som strom.

Lenže od istého času už ani toto nie je taká samozrejmosť. Zmena pôsobiska už nie tak jednoduchá, ako za čias, keď sa naše európske štáty spájali, aby vytvorili spoločenstvo národov so zárukou slobodného pohybu a pobytu každého človeka v ňom. Dnes je to už žiaľ inak. Už sa nestačí rozhodnúť, niečo si našetriť, zakúpiť letenku a začať nový život na novom mieste. Dnes už začína byť seriózny problém vycestovať. A už nielen mimo hraníc štátu. Možno sa mýlim, možno je to jednoduché aj dnes. Neviem, ale takto to cítim ja.

Návrat ku koreňom

Keby tu stále nad nami všade nevisela hrozba tej smrteľnej epidémie, tak by sa mohlo zdať, že je tu snaha o návrat ku koreňom. O oživenie patriotizmu a prebudenie lásky k vlasti a k svojmu národu. Ale tá nám tu doma na Slovensku už dlhšiu dobu robí problém a pomaly vyprcháva. A človek by tak veľmi chcel mať rád ten náš národ slovenský, tú krásnu krajinku malebnú… Mohlo sa nám tu dobre žiť. Všetko sme si sami dokázali dopestovať, vyrobiť aj vymyslieť. Na malú plochu tak veľa krásy a múdrych hláv, to sa mohlo tak báječne zúročiť. Ale nestalo sa.

Všetko akosi naopak

Prišli časy, keď sme si možno nevedomky nechali všetko rozpredať a rozkradnúť a nechali sme sa novodobo zotročiť. Slúžime systému, ktorý by mal slúžiť nám. Robiť dnes sám na seba a plniť si svoj sen, je väčší luxus ako robiť pre niekoho iného a plniť sen jeho. Viesť malú firmu je u nás byrokraticky náročnejšie než prevádzkovať nadnárodnú korporáciu. Byť zákazníkom tu vôbec neznamená  byť pánom. A z existenčných dôvodov tu kvalita ani zďaleka nezodpovedá cene. Všetko akosi naopak. Snaha vlastniť majetok je bremeno na celý život, snaha zarobiť je únavná a nerobiť nič sa celkom vypláca. Krásy Slovenska chátrajú, alebo už dávno nepatria Slovákom. To, čo je pekné a funkčné, je často pre bežných nedostupné. A to, čo je dostupné, je zvyčajne takmer nefunkčné.

Slovensko na zaplakanie

Pohľad na Slovensko začína byť na zaplakanie, no napriek tomu je to stále jedno z najkrajších miest na zemi, aj keď tu nemáme to úžasné more. Stále je tu množstvo múdrych, láskavých a šikovných ľudí a stále tu dokážeme pociťovať šťastie a spolupatričnosť nielen v ťažkých obdobiach. Až ma prekvapuje, ako to stále môžeme dávať a ešte aj s úsmevom na perách. A hoci vždy budem premýšľať nad tým, ako sme to mohli dopustiť, stalo sa. A čo sa stalo sa už neodstane. Na tom nič nezmeníme.

Zmeňme čo príde

Ale stále vieme zmeniť to čo príde. A akokoľvek otrepane to môže znieť, zmeníme to jedine tak, že zmeníme seba. Ak zmeníme svoje myslenie, prestaneme myšlienkami podporovať všetko, čo nám neprospieva a začneme to ignorovať, ono to začne strácať moc. Pretože moc dávame len tomu, komu a čomu venujeme pozornosť. Takzvaný novodobý štrajk. Vieme ho aplikovať na ľudí, na zdravie, na politiku, a vlastne na všetko, čo nám do života prináša nepohodu. Ak k tomu pridáme kus tolerancie a prestaneme nenávidieť a odsudzovať tých, ktorí sú iní ako my, možno sa nám pomaly ale isto podarí stavať základy nového Slovenska, v ktorom bude opäť radosť žiť.

A to úplne nezávisle na politike a na tom, koho tam hore máme. Kto sa nás tak úpenlivo snaží celú dobu ovládať a tváriť sa ako ten, kto rozhoduje o tom, čo môžeme, kedy, kde, s kým a dokedy. Toto sme tu už raz mali a išli sme preto do ulíc. Myslím si, že opäť nastal čas ukázať, že hoc sme národ holubičí, mnohí ešte pamätáme a viac to nedovolíme.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)