Moorea, raj, kde narazíte do raje
Ležím na pláži a je mi dobre. Cez nohy sa pozerám na tyrkysové more, ktoré hádže toľko odtieňov, že máte až pocit, že niekde v zátoke doň rovno z lode hádžu minimálne bio farby. Krajšiu pláž a more som videla jedine na Exume, ale to je už rozprávka sama o sebe. V božskom pohľade ma vyrušujú iba moje haluxy na nohách, ktoré by som si už fakt mala nechať operovať. V mojom živote ma však už toľko uspávali, že sa čudujem, že po tých všetkých anestéziách ešte vôbec dokážem napísať súvislú vetu.
Mala by som ísť do vody, veď je to až hriech ležať vo Francúzskej Polynézii len tak na pláži a nenechať svoje telo jemne masírovať priezračnou vodou, ktorú na svete nenájdete len tak ľahko.
Obzerám si moje haluxy, niekde v pozadí zopár ľudí vo vode, len zopár na pláži. Až na mieste sme zistili, že sme si vybrali piaty najprestížnejší rezort v Polynézii, s najkrajšou plážou široko ďaleko na ostrove Moorea.
Po príchode som chvíľami aj pochybovala, pretože prvé dva dni sme slnko nevideli a na pláž sme chodili s dáždnikom. Vonku bolo však neustále príjemne teplo, medzi 28 až 30 stupňov Celzia. Turistická sezóna sa tu začína v máji, takže malý ostrov, ktorý prejdete autom za deň, ešte nie je preplnený turistami.
Pozerám medzi chodidlá a na more, na haluxy a more. Hovorím si, vstaň a choď si zaplávať. Najbližší rok nič podobné nezažiješ. Keď som konečne premohla vlastnú dovolenkovú lenivosť, medzi chodidla zazriem ju a jeho. Párik, ktorý ma vydesil.
Pár metrov od mojich haluxov sa v mori promenádovala obrovská, ale že obrovská raja, neďaleko nej žralok. Myslela som si, že zle vidím, veď to mali v perleťovo lesklom mori namierené rovno na matku a dieťaťom, ktorí nič netušili.
V šoku som nedokázala zo seba vydať ani hlások. Privrela som oči, ako keď si pri pozeraní hororu myslíte, že budete vidieť menej krvi.
Už deň predtým som manželovi hovorila, že som v našej lagúne pri domčeku, kde sa vždy nadránom a podvečer ešte ohrejem v korálovom mori, videla žraloka (mimochodom, všade okolo vás sú v bielom piesku také korálové ostrovčeky, že sme si najprv mysleli, že ich tam inštalovali umelo). Ako vždy, keď niečo preženiem, len prehodil rukou a povedal“ „Jasne a z papule mu trčala krvavá noha!“ Viac som teda tomuto zážitku už nevenovala pozornosť a presvedčila som samú seba, že som naozaj zle videla. Odvtedy som už aj tak do našej lagúny hádzala iba chlieb rybám, ktoré nevidíte ani vo všetkých encyklopédiách.
Divný párik sa po pláži Sofitel premával hore dole, za ním stádo malých rýb a rybičiek a nikto nič neriešil, len ja. Francúz zo severnej časti Francúzska, ktorý na Moorei žije už takmer dvadsať rokov a na ružovo bielej pláži požičiava športové náradie sa mi smial, že prečo nechcem šnorchlovaciu výbavu zadarmo. Vraj raja si pláva svojim životom a so žralokmi sa tu domáce deti hrajú bežne vo vode. Že tak, ako sú pre nás psy samozrejmými domácimi miláčikmi, tak sú pre miestne deti žraloky citrónové, a že keď niekoho žralok aj uhryzne, tak to je, akoby ho uhryzol pes.
Na toto vysvetlenie myslím vždy, odkedy vstupujem do mora. Ale poviem vám, je to zvláštny pocit, ktorý ovplyvnil aj moje výjazdy ku korálom, ktoré v tejto oblasti patria medzi najkrajšie, aj keď ich pred pár rokmi poriadne zdevastovali hviezdice.
Pravdou však je, že spomínaná raja a asi päť ďalších počas dňa, si nikoho nevšímali. Plávali si v diamantovom mori akoby tam neboli a vyhli sa každému, kto by si ich chcel obzrieť z blízka. Evidentne má citlivo nastavené senzory. Napadlo mi, bože, skončím tu ako Američan, ktorý už druhý deň sedí v miestnom bare pri mori, na stole má rovno dva notebooky, okolo neho množstvo papierov a chladené šampanské. Že budem radšej aj ja celý deň robiť, ako sa „hrať s vodnými psami“.
Tak si tu všetci žijú v dokonalej symbióze. Ľudia, aj zvieratá.
Až na tie šváby, ktorých sa vraj nemusíte báť, lebo sú neškodné (ani jedného sme ešte nevideli), moskyty, ktoré prenášajú nejakú šialenú exotickú horúčku (zatiaľ som žiadneho nepocítila) a kohúty, ktoré vás vreskotom budia od 4,30 hod.
Najprv som si myslela, že to je zlý sen. Keď som si išla na recepciu požičať baseballovú pálku, že ich pohluším, s úsmevom mi oznámili, že na izbe mám informáciu, že sú to divoké kohúty, ktoré sa množia v pralese, sú chránené a ešte aj sú postihnuté „jet lagom“, teda časovým posunom, a teda kikiríkajú niekoľkokrát denne, ale, že je pravdou, že nadránom prežívajú svoj zborový vrchol. Vitajte v tiež krajine Galského kohúta!
Neviem ako to miestni robia, ale keby ste aj nasilu chceli preniesť do miestnych končín trochu európskeho stresu, nemáte šancu. V ich genetickej výbave je totiž jasne zadefinované, že všetko má svoj čas, najprv pokoj, tanec, sex a až potom všetko ostatné. Teda aj hotelový hosť a je úplne jedno, koľko má rezort hviezdičiek. Najprv ma to trápilo, či som sem letela 26 hodín na to, aby som sa tu rozčuľovala nad úrovňou služieb, po troch dňoch som si však uvedomila, že vlastne majú pravdu.
Zabudnite na „vychýrené“ služby v Egypte, či Turecku, kde má aj ten najposlednejší turista pocit, že patrí medzi VIP obyvateľov planéty. Na Francúzskej Polynézii môžete vlastniť aj mrakodrap na hlavnej avenue v New Yorku, nikto sa tu z vás neposerká.
Nikto nič nepreháňa, ničím neplytvá, ani energiou, ani jedlom. Dokonca ani tie povestné „polynézske“ úsmevy nerozdávajú toľko, ako by ste očakávali. Len tak presne akurát. Žiadne neprirodzené úsmevy, prehnaná náklonnosť a záujem o hosťa, ktorá vám v niektorých krajinách až lezie na nervy a privádza vás do rozpakov. Neviem ako na iných ostrovoch, ale na Moorei to nepreháňa nikto a s ničím. Dokonca ani s pozornosťou pri účtovaní.
Prvé dva dni sme si mysleli, že klamú a okrádajú, ďalšie dni sme pochopili, že oni „okrádajú“ aj samých seba. Jednoducho, všetko tak akurát. „Čo tam potom, že som sa sekol o 50 eur nám, či mne.“ Asi tak nejako tu fungujú čašníci. Akoby raz ja tebe, raz ty mne.
Prvé dva dni sme sa dokonca nevedeli ani vynačudovať, aký malý výber jedla preslávený rezort ponúka. Žiadne švédske stoly, ktoré vám prídu v Turecku či Egypte až zvrhlo trápne. Keď sme poslali foto nášmu „Petríkovi z TUI“ ostal zaskočený. Po dvoch dňoch sme si však uvedomili, že ak chcete mať naozaj veľký výber, nemôžete na raňajky chodiť medzi poslednými. V tejto krajine, či skôr časti sveta, sa totiž s potravinami neplytvá. To znamená, ak chcete vyberať, príďte skôr.
A vlastne tak je to správne. Vždy sa v bežných dovolenkových destináciách pohoršujem, ako neuveriteľne plytvajú jedlom, pritom v danej krajine ľudia ledva vyžijú.
Keď mi však dva krajce bezlepkového chleba na raňajky priniesli až po takmer hodine od objednávky, bolo na mne vidieť, že ich ostrovná pohoda je aj na mňa už priveľa. „Ponáhľate sa niekde?“ Spýtala sa ma milým tónom čašníčka. Odzbrojila ma.
Aj keď na druhej strane, keby nebolo práve takých ľudí, ktorí sa musia doma neustále ponáhľať, aby stihli všetky uzávierky a termíny, nemala by prácu zasa ona, takže asi takto nejako má vyzerať, aspoň podľa mňa, aj správna symbióza medzi ľuďmi.
P.S. Nie, toto nie je reklama na TUI, toto je len obyčajné poďakovanie skvelým ľuďom zo skvelej cestovky, ktorí majú s nami a našimi nárokmi božské strpenie už takmer 20 rokov. Všetky súkromné dovolenky si vždy riadne platíme v plnej miere bez nároku na akékoľvek zľavy.
Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.