Na Vianoce opakuje, že aj odchod zvieratka a zbavenie ho utrpenia je zázrak

Veterinárna lekárka Jana Morvayová prichádza do rodín aj na Vianoce. V čase, keď niekomu odchádza milovaný domáci miláčik, ktorý bol dlhé roky právoplatným členom rodiny. Lebo aj na Vianoce je príroda silnejšia ako túžba človeka. Sú to ťažké chvíle, ktoré prežíva so svojimi klientami. Rovnako ako  Alica Klamová, ktorá ich zasa pochováva. Aj na Vianoce. Aj o mafiánoch, ktorí ležali v hrobe a plakali, či politikoch, ktorí plakali pre účet. 

Jana Morvayová pôvodne túžila mať vlastnú veterinárnu ambulanciu. Napriek mnohým amatérskym názorom, podnikanie v tejto oblasti je však také náročné, že rovnako ako mnoho iných jej kolegov skrachovala. Na povolanie však nezanevrela a rozhodla sa, že svojich  pacientov bude navštevovať rovno u nich doma. Najčastejšie  ju volávajú k humánnej eutanázii domácich miláčikov.

Keď zazvonila, psík bol už v kruhu rodiny v  predsmrtnej agónii. Len bezvládne ležal v náruči majiteľky. Keď k nemu veterinárna lekárka pristúpila,  krátko radostne zavrtel chvostíkom. Majitelia sa rozplakali, zrazu v nich totiž ožila nádej, že psík by to predsa len mohol prežiť a či tak tak vlastne rozhodli správne, či je naozaj ten správny čas….

„ Často majitelia dostanú strach, či je naozaj ten správny čas. Aj ja som s tým mala zo začiatku obrovský problém. Už na klinike som oplakala každého psa.  Na utrpenie zvierat si neviem zvyknúť dodnes. Musela som sa naučiť, že moja práca je aj to, že im pomáham z bolesti. Utrpenie ľudí, ktorým nevieme od bolesti zo zákona pomôcť vytesňujem , lebo by som sa zbláznila. Keď vidím, ako zviera pre chorobu trpí  je ale našou povinnosťou mu pomôcť,“  hovorí veterinárka, matka dvoch detí, ktorá nikdy zvieratá pred uspaním verbálne neľutuje.

„ Zvieratá nemajú strach zo smrti, lebo nemajú druhú signálnu sústavu. Oni len vedia, že prišla pomoc, a že už bude dobre. Viem, že im pomôžem, tak ich iba upokojím. Často to zviera ešte vstane, príde ku mne, dá si na mňa hlavu a prosí ma pohľadom, že áno, už toho mám skutočne dosť,“ povie so slzami v očiach výjazdová veterinárka, ktorá sa celý život učí od týchto situácií odosobniť, ale dodnes jej to akosi dokonalo nejde.

Hľadá žilu za každú cenu 

Upozorním ju na to, že sa hovorí, že pes povie, keď bude chcieť odísť. Nie však vždy.

„ To je ťažko. Pokiaľ zvieraťu funguje hlava, žerie a pije, tak treba bojovať. V prípade, že tam zasahuje ľudský egoizmus, udržať to zviera za každú cenu,  protestujem. Nie som ani zástancom facebookových záchranných akcií pri popálených zvieratách a podobne, aj keď sa proti mne zdvihne vlnka kritiky. Pre to zviera je to katastrofa. My si to nevieme predstaviť, ako to zviera mimoriadne trpí. Ak ho chceme v takej situácii zachrániť, je to čistý ľudský egoizmus,“ myslí si veterinárka.

Lekársky kufrík si Jana Morvayová rozložila vedľa veľmi chorého psíka, ktorý bol doslova popretkávaný rakovinou. Prihovárala sa mu, akoby ho išla vakcinovať. Psík sa zrazu upokojil.  Veterinárka sa potešila, že má ešte funkčné žily, pretože eutanáziu cez ne považuje za najhumánnejší odchod zo sveta.

„Vždy mi padne kameň zo srdca, keď nájdem žilu. Dve injekcie zvieratko vôbec nebolia. Je to najkrajší spôsob odchodu zo sveta. To zvieratko to naozaj nebolí. Dostane tak vysokú dávku sedatív, že by sme za živa mohli operovať,“ vysvetľuje obavy rodiny Jana Morvayová.

„  Injekcia do svalu je veľmi bolestivá, takže hľadám žilu za každú cenu. Nechcem, aby trpel psík a ešte aj celá rodina. Najťažšie sú pre mňa uspania, kde mali psíka, miesto detí. Alebo im zomrelo dieťatko. To sú najťažšie prípady. Alebo 20 ročným mladým ľuďom, pre ktorých bol psík jediným antidepresívom, keď prekonávali prvé nešťastné lásky. Vždy pri nich bol ich pes.  Je to naozaj srdcervúci pohľad,“ opisuje posledné chvíle v domácnostiach veterinárka , ktorá celý čas pri aplikácii injekcií rozprávala na psíka a aj s jeho majiteľmi.

„ Možno by sme ho z toho drahého koberca mali dať na dlážku. Keď sa uvoľní, pôjde z neho tekutina,“ upozorní majiteľov, ktorí jej dobrú radu odmietnu.

Mafián ležal v hrobe, politik plakal pre účte

Smútok v obývačke sa dal krájať. Prerušovali ho iba ubezpečenia veterinárky, že sa rozhodli správne.  Aj o tom, že psík, ktorého pán bol pracovne odcestovaný určite pochopil, že sa s ním rozlúčil aspoň po telefóne. Manželka pána priložila totiž mobil k uchu uboleného psíka, ktorý sa zrazu akoby prebral a pozorne počúval uplakaného pána, ktorý sa mu prihováral z ďalekého Talianska. Rozprával mu do telefónu takmer desať minút. Psík pokojne počúval a majiteľka zrazu nadobudla pocit, možno si to aj nahovorila, ale bolo to jednoducho pre ňu celé znesiteľnejšie, že pán a psík sa spolu dôstojne rozlúčili aspoň na diaľku.

„ Utrácala som zvieratá najbohatším ľuďom na Slovensku, ktorí boli naozaj mimoriadne tvrdé osobnosti. Aj bratislavským mafiánom, ktorých sa bálo celé mesto, a  ktorí mi ani nepodali ruku, keď som prišla. Keď som odchádzala, ležali a plakali pri zlatej truhle ich milovaného psa vo vykopanom hrobe. Zažila som politikov, ktorí plakali, keď som im vystavila účet. Najviac sa bojím o ľudí, ktorí neplačú. Ten ich vnútorný boj musí byť strašný, že mám o nich strach, aby si niečo nespravili,“ hovorí lekárka, ktorá pri odchode každému ponúkne, že im zoženie šteniatko z útulkov, pre ktoré pracuje.

Keď ju volali do Trnavy, aby utratila škrečka, myslela si, že si z nej niekto strieľa. Keď ale prišla do rodiny zistila, že ľudia vedia byť veľmi fixovaní  nie len na psov a mačky.  Utrácala aj hada, leguána, či zajacov.

„ Poznám človeka, ktorý rozosmeje celé mesto. Keď som mu uspávala koňa, bol to najnešťastnejší človek na svete. Veľmi plakal, keď si kúsok odstrihol z hrivy mŕtveho koníka, “ spomína mladá mamička, ktorá už videla plakať aj psa.

Videla plakať psa

Sú veterinárni lekári, ktorí tvrdia, že to nie je možné, ona však tvrdí, že to videla.

„ Je to rarita, ale videla som to. Sem tam  skutočne to zvieratko príde a z vďačnosti si ku mne ľahne a nejaká slza mu vypadne.  Videla som to napríklad aj pri koňoch, že im vypadla slza. Najväčšie slzy však vždy padajú majiteľom,“ spomína veterinárna lekárka Jana Morvayová, z ktorej jednoznačne cítiť, že jej povolanie je v prvom rade jej poslaním.

Pamätám si, ako mi pri uspávaní môjho veľmi chorého psíka napadlo, aká som šťastná, že k nám domov prišla práve ona. A som o tom presvedčená dodnes, už viac ako tri roky, odkedy nás Eclipse opustil. Nemohlo sa jemu a ani nám stať nič lepšie ako to, že nám práve ona pomohla, aby náš milovaný pes dôstojne odišiel tam hore. Ako sa hovorí, do psieho neba.

Hra na Boha?

Prvou injekciou zvieratko akoby zaspí, druhá zastaví srdiečko. Psíka počas eutanázie, pri ktorej sme boli, stále v náručí držala 23 ročná dcéra. V tejto rodine prežil takmer 14 šťastných rokov.

„ Vždy môžu nezvratnú eutanáziu stopnúť,“ hovorí lekárka, ktorá ju nikdy ani nezačala, ak si nebola istá, že je posledným riešením. Aj preto jej zo začiatku množstvo psov ostávalo zo začiatku doma. „ Kedysi som mala najstarší senior klub  z okolia,“ spomína si na začiatky veterinárka, ktorá takto dochovala psov ešte aj ďalšie štyri roky. S majiteľmi si poplače často aj ona, lebo je to pre ňu očista. Pre svoju prácu zmenila už aj názor na eutanáziu ľudí, jednoducho sa na ňu už pozerá inak.

„ Samozrejme. S partnerom sme motorkári. V tomto máme jasno.  Ak by bola eutanázia zákonná a jeden z nás by veľmi trpel verím, že by mi pomohol a ja jemu. Táto práca mi dala obrovskú úctu k životu a keď odchádzam od vážnych prípadov rozmýšľam, či vôbec máme právo niekomu zobrať život a či sa nehrám na boha. Vždy,“ dôverne sa prizná výjazdová veterinárka, ktorú zatiaľ práca „navždy uspávať“ zvieratá psychicky neničí.

„Psychicky ma ničí, že niekto je schopný mi do kufra naložiť zviera v jeho posledných hodinách ako kus handry. Úplne bezcitne. Jeho najintímnejšiu chvíľu potom zdieľam niekde na parkovisku, kde ho utrácam. Cítim sa ako vrahyňa. Každého takého psíka oplačem sama, že musel mať hrozný život, keď jeho majiteľ je taký sebec, že ho v poslednej chvíli nedokázal ani pohladkať a byť pri ňom,“ zosmutnie  veterinárka.

Alica v tmavom kostýme

Výjazdovú veterinárku vymenila v byte, v ktorom práve dobilo srdiečko milovaného psa  Alica Klamová. Majitelia nenechali nič na náhodu. Prišla si pre psíka na kremáciu, ktorému vybrali aj urnu. Rodina nedokázala prísť na kremáciu osobne, ale už pri prvom pohľade na pani Alicu im bolo jasné, že milovaného psíka dávajú do dobrých rúk. Prišla tak, ako sa na smutnú udalosť v rodine, keď odíde jeden z ich členov, parí. V čistučkom osobnom aute, s čistučkou prepravkou na zviera a v tmavom kostýme.

„Mám pocit, že sa stretávam s dobrými ľuďmi. Ľudia naozaj bývajú prekvapení, keď ma uvidia. Milujem zvieratá. Mám aj hotel pre psov. Viem, ako ľudia dokážu za nimi smútiť. Zaslúžia si rovnaké dôstojné zaobchádzanie a rozlúčku, ako my ľudia. Veď mnohé z nich sú plnohodnotnými členmi rodiny. Niektoré aj dve desaťročia . Smútok z ich straty s majiteľmi prežívam. Neviem to inak,“ vyzná sa Alica Klamová z Jabloňového, kde zvieratká osobne spaľuje podľa požiadaviek ich majiteľov.

Za nápadom byť úplne poslednou, kto milované zvieratá odprevádza , stoja dvaja muži.

„ Manžel s priateľom využili možnosť odkúpiť starú budovu družstva. Ako milovníci zvierat  sme sa rozhodli, že sa pustíme touto cestou. Najprv to bol hotel pre psov, neskôr aj kremačné zariadenie,“ hovorí majiteľka Alica Klamová, ktorá zažila aj situáciu, že majiteľom z okolia ušiel pes a volali rovno do hotela, kde ho občas odložili,  či tam nečaká pred dverami.

„ Vzor sme hľadali v zahraničí  a kremačnú pec sme kúpili v Anglicku. Boli sme na Slovensku prví, takže to bolo komické, keď sme po prvý raz prišli na ministerstvo životného prostredia. Nikto sme netušili, ako to vlastne zlegalizujeme,“ spomína na začiatky Alica Klamová, ktorá nesúhlasí s tým, že má smutnú prácu.

„ Vypočujem si veľa príbehov. V podstate som aj psychológ. Ľudia, keď odchádzajú, tak mi ďakujú, že mohli takto prejaviť poslednú česť zvieratku.  Raz mi jeden pán povedal, že je to strašné, že mu tá mačička zomrela. Mačičku našiel na ulici malinkú a nevedel ju zachrániť. Zúfalý bol, ale povedal, že pre neho je o jedno percento tá bolesť menšia, keď jej mohol urobiť dôstojnú rozlúčku ,“ hovorí pani Alica, ktorá celú odobierku zvieraťa z domu na cestu do Jabloňového robila veľmi dôstojne.

Na pohrebe aj koncert

Aj keď to tak pri  jeho odobratí z rodiny, kde sme ho predtým uspávali nevyzeralo, vraj sa už po tých rokoch vie odosobniť.

„ Občas predsa len skĺzne slza. Nedávno sme mali veľmi emotívnu kremáciu. Hudobníčka odprevádzala milovaného psa . Hrá vo filharmónii a v obradnej miestnosti mu spravila koncert. Hrala etudu od Hectora Berlioza. To bolo také krásne, že mi za dverami slzy padali po lícach. Všade bolo ticho, aj psíci v hoteli zmĺkli.  Nič. Len sa nádherná hudba šírila celým okolím. Pripadala som si, akoby som na chvíľu vstúpila do raja. Jej psík musel byť veľmi šťastný a milovaný,“ spomína milovníčka zvierat, ktorá sa vždy snaží spríjemniť posmrtnú existenciu  milovaného člena rodiny a zároveň zmierniť smútok ich majiteľov aj tým, že si môžu spopolnené ostatky odniesť v nádherných umeleckých urničkách či záhradných pamätníkoch. Nikdy nezabudne zo zvieraťa na pamiatku odstrihnúť aj kúsok srsti.

„ Ľudia často chcú svoje milované zvieratá rozprášiť na miesta, ktoré milovali. Často ich vezú aj k moru. Dokonca organizujú aj posledné rozlúčky zvieraťa s celou rodinou, či rozptyl popola v okolí. Pri borovicovom lese mám rozptylovú lúčku Bola tu pani, ktorá mala mačičku, a že doma by jej urnu nezvládla. Býva v paneláku a tak ju nemala kde  rozptýliť. Lúka bola  pokosená, voňavá, taká bola dojatá, že sa mi hodila okolo krku a povedala, že toto je najlepšie miesto pre jej mačičku,“ spomína na emotívne chvíle so slzami v očiach podnikateľka, ktorá dnes už chápe, keď niekto chce mať urnu s pozostatkami doma.

„ Už som počula taký názor, že človek, ktorý by to predtým nikdy neurobil dnes povie, že už chápe ľudí, ktorí majú urny doma.  Je im ľahšie, že sú zasa všetci spolu. Alebo mi často posielajú obrázky miesta, kde majú urnu položenú. To sú celé oltáriky a pamätníky.  Naozaj majú z toho také uspokojenie, že aj keď v inej forme, ale ešte ten psík či mamička sú s nimi doma je. Každý to cíti inak. Niekto je taký zúfalý, že psíka im iba odveziem a na druhý deň si  prídu iba pre urničku. Vidím na nich, ako celú noc preplakali,“ hovorí  podnikateľka, ktorá ak odváža psíka na kremáciu bez rodiny, dôstojný obrad mu urobí aj tak a majiteľom pošle fotografiu.

„ Je to pre nich dôležité, aby im na srdci bolo lepšie. Často počujeme, že ľudia sú zlí. Nesúhlasím! Ja naozaj tvrdím, že ľudia nie sú zlí. Pri práci sa stretávam s rôznymi ľuďmi a  rôznymi reakciami. Musím ale vyhrotené reakcie chápať. Vždy sa snažím ustúpiť, ak je niekto pod vplyvom emócií ostrejší,“ hovorí Alica Klamová, ktorá sa snaží splniť každé želanie majiteľa.

Nie sú to blázni 

Aj keď to vraj pre niekoho môže pôsobiť až absurdne.

„ Milovníci zvierat určite nie sú blázni. Raz prišla skupinka ľudí a pochovávali sme leguána. Urobili takú milú príjemnú zábavu na úrovni, celé to poňali ako happening. Bolo to veľmi milé a bolo na nich vidieť, ako mali zvieratko radi. Niekto veľmi veľmi strašne plače a je zúfalý, iný nahodia masku. Verím na dušu. Veď pracujem aj so živými psíkmi. Pes má dušu! Priatelia mi zo žartom hovoria, že som prevádzačka  psích duší na druhý  breh. Táto práca mi dala pocit obrovskej slobody. Milujem zodpovednosť a  mám z toho všetkého dobrý pocit, že to zvládam. Ísť inou cestou úrovne rozlúčky. Aj keď robím aj pojazdnú kremáciu,“ spokojne povie pani Alica, ktorá už vyrába aj pamätníky pre psov do záhrady.

Nenahraditeľný 

Zabuchne dvere auta, kde predtým naložila psíka, ktorý bude majiteľom veľmi chýbať. Na druhý deň si pre neho prídu a urničku si odvezú domov. Spolu s troma maličkými vrecúškami s popolom. Jedno rozprášia v parku, kam s ním chodili, jedno na záhrade na strednom Slovensku, kde sa spoločne roky tešili s  priateľmi a tretie pocestuje až k ďalekému brehu Francúzskej riviéry, kde sa pri mori bláznil s rodinou dlhých 14 rokov. Rodina tam chodí každý rok a nikdy na danom mieste nezabudne do mora hodiť kvetinky. Dodnes každé Vianoce spomínajú na Eclipsa, ktorého už nedokázali nahradiť novým psíkom. Pod stromčekom mal totiž dlhé roky vlastné vrece s menom, z ktorého si sám vyberal darčeky. Rovnako, ako ostatní členovia rodiny.

Dcéra má už vlastného psa v zahraničí, rovnakého, s akým vyrastala, čierneho kráľováka Eclipsa vymenil čierny kráľovák Archibald, rodičia nahradiť Eclipsa nedokázali doteraz.

Ďalšie Vianoce

Veterinárka lekárka Jana Morvayová je pripravená na výjazd aj tieto Vianoce.

„Každý takýto vianočný výjazd si pamätám. Vlastne si pamätám každé zviera, ktoré som utratila. Často ma ľudia oslovujú v obchode, na ulici, tváre nespoznávam, veď je to logické, vždy sa sústredím na zviera, ktoré som im liečila, takže mi musia často osviežiť pamäť :-), ale keď povedia psíka, jeho meno, anamnézu.. Potom viem povedať všetky detaily, či u nich bol pokoj, hystéria, kľud. Vybavujú sa mi vône a celková energia ľudí. Ich osudy, ktoré mi niekedy popri uspávaní psíka či mačičky vyrozprávajú,“ hovorí o vianočných sviatkoch výjazdová veterinárka lekárka, ktorá priznáva, že atmosféra v rodine, kde na Vianoce „odchádza“ zvieratko, je ďaleko smutnejšia, ako v iný bežný deň.

„Ľudia podliehajú omnoho väčšiemu smútku, či hystérií. Sú tu asi väčšie sklony k depresiám a úzkostiam. Ľuďom musím opakovať, že aj odchod zvieratka a zbavenie ho bolesti či utrpenia, je tiež zázrak. Bolesť, ktorú pociťujú je možno neznesiteľná, ale ja im prisahám, že každý deň bude o malilinký kúsok menšia, až nakoniec pominie a raz sa pri spomienkach na milované zviera budú opäť usmievať. Viem to z vlastnej skúsenosti. V rodine spomíname na každé zviera so smiechom, čo vyparatilo, ako nás napálilo,“ priznáva sa s tým, že každé jedno im doma chýba.

Ľudskosť sa nevytráca

Nesúhlasí s tým, že by sa ľudia, jej klienti, rokmi menili. Že sa z ľudí vytráca ľudskosť, nielen pri rozlúčkach s milovanými zvieratami. „ Ťuk, ťuk ,ťuk.. Zaplať Pánboh mám úžasných a milých klientov. Na každé stretnutie sa teším. Môj muž by vedel hovoriť. ? Ráno vstanem, vystrelím nedočkavo z postele, vypijem kávu a teším sa, čo mi deň prinesie, aké ďalšie dobrodružstvo, akých ľudí. Plním si detský sen. Rozlúčky so zvieratami sú síce emotívne náročné, ale dobrý veterinár vie, že aj to patrí k jeho práci. K jeho poslaniu.“

Môže vás zaujať:

Je na každom veterinárovi a jeho egu, či vie povedať, toto nerobím, toto neviem