Najväčší nepriateľ všetkých rodín je čas

A máme po sviatkoch. Hneď na úvod musím upozorniť, že moje riadky nie sú o tom, ako je to na Slovensku zvrátené aj počas veľkonočných sviatkov. Nech ich každý oslavuje ako chce. Alebo aj neoslavuje. Sú o mne a mojich zmenách názoru na niečo, v čom som vyrastala a čo mi vlastne vôbec neprirástlo k srdcu. A to som dokonca tancovala v Lúčnici. Ale je zasa krásne, že každý má voľbu.

Aj my sme do kufra zabalili malunký slovenský korbáčik, aby manžel mohol vyšibať malinkú vnučku. Však bola Veľká Noc! Aj on vyrastal v tradícii šibáku a vody, ale tak, ako je celý život nesmierne galantný, tak nenásilne šibal celý život. Dokonca to nerobil ani pre peniaze, aby si ako dieťa „zarobil“ aspoň počas Veľkej Noci.

Šibák ako násilie

Keď sme však docestovali do Škandinávie a vybaľovali veci vedľa maličkej štvorročnej vnučky,  akosi automaticky sme korbáčik schovali. Nevedeli sme si zrazu predstaviť, ako to vysvetlíme maličkému dieťatku, ktorému ešte nikdy nikto nedal po zadočku ani len také akože maličké tľapnutie. Ani zo žartu. Či také, ktoré doma na ulici vidíme bežne, lebo bábo, ktoré sa sotva naučilo chodiť, sa zrazu rozbehlo niekde inde ako sme chceli my….

Teda, priznám sa, raz som jej dala akosi až príliš automaticky ja. Aj keď to bolo len také akože zo žartu pri hre Si to!, dcéra ma zahriakla, nech to už nikdy nerobím, veď ona tomu nerozumie a bude to robiť deťom v škôlke, kde také nepoznajú ani zo srandy. Mala pravdu. To bolo asi pred dvoma rokmi a odvtedy som si to už nedovolila a na podobné praktiky úplne zabudla. Moju dcéru po prvý raz udrela moja mama, keď sa naučila stáť v postieľke. Niekedy cítim veľkú bezmocnosť, aké by to bolo vyrastať v inej spoločnosti, ktorá fungovala a funguje na úplne iných hodnotových základoch a pravidlách, ktoré sa nemusíte učiť až keď aj do vašej krajiny zavíta rozvinutá demokracia…  

Plechové vajce aj srdce

Tak prečo dieťatko-vnučku, ktoré nič také ako šibák nepozná, počas veľkonočných sviatkov akože milo šibať? Radšej sme zbehli do obchodu, aby sme zaviedli miestnu tradíciu hľadania čokoládových vajíčok v záhrade či v lese. Páčila sa mi už kedysi dávno v Rakúsku na jarnej lyžovačke. V tom čase mi prišla zvláštna, dnes som vďačná, že máme aj inú voľbu. A tak sme po päťdesiatke v Škandinávii konečne pochopili, na čo sú vlastne tie veľké farebné plechové nádoby v tvare vajca… Aj keď chápem, že výživoví poradcovia majú aj na túto tradíciu asi vlastný názor.

Som dieťa generácie, ktoré naozaj vyrastalo s zvláštnymi až krutými praktikami tradícií aj výchovy. Mnohé ma strašia dodnes. Niektoré som dokonca preniesla aj do mojej výchovy a mám čo robiť, aby som sa ich odnaučila. Za mnohé by som sa nakopala do zadku, za niektoré som sa už dávno dcére ospravedlnila. Aj tak ma budú mrzieť do konca života a nepomôže mi ani výhovorka, že tak ma to učila moja mama a predtým mama mojej mamy.

Všade na svete

Na jednu tradíciu, ktorá však nie je len slovenská, som ostala ale mimoriadne citlivá. Veľkonočné sviatky, nech som ich už prežila akékoľvek, vždy budem považovať za vzácne rodinné, kedy sa schádza rodina a strávi spoločný čas. Nie však prácou, či dokonca prerábaním domu, ale spoločný čas, ktorý sa ničím a nikým nahradiť nedá. Nikdy! Žiadne rodinné sviatky sa už totiž zopakovať či opraviť nedajú. Lebo najväčší nepriateľ všetkých rodín je čas a starnutie.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)