Najzbabelejší manažéri v mojom živote: Veci som si zbalila za desať minút
Presne v tento deň pred ôsmymi rokmi som po 15 rokoch odišla z práce, ktorej som venovala nielen môj život, ale aj zdravie. Neľutujem nič, aj keď to boli najkrajšie roky môjho života. Tento deň je pre mňa však spomienkou na najväčších amatérov a zbabelcov, akí ma kedy riadili. Prežívala som to intenzívne preto, že doma ma vždy čakal skúsený manažér, ktorý len oči otváral, čo si v štátnej inštitúcii môže nadriadený „dovoliť a ako sa podľa niekoho dajú akože riadiť ľudia“.
Svoje pracovné miesto som po 15 rokoch vysťahovala za desať minút a vrátila sa k najbližším domov, ktorí to roky so mnou trpeli. Vedeli, že svoju prácu milujem. Za desať minút doslova aj dopísmena.
Nekonečné nočné telefonáty
Bol to jeden z ďalších večerov, keď manžel aj dcéra museli po odvysielaní večerného spravodajstva STV-RTVS trpieť jeden z ďalších telefonátov, keď sa niekomu niečo nepáčilo. Od ministrov a hovorcov až po nadriadených. Vlastne komukoľvek. Tento večer pred ôsmymi rokmi to bol editor, ktorý mal už po výmene názor v redakcii pocit, že ešte všetko nedopovedal. Jeho telefonát sa zmenil na prudkú výmenu názorov, v ktorej som povedala, že už mám toho ich amaterizmu a nerozhľadenosti dosť a ak mi dajú ročné odstupné, okamžite odídem. Že už tých spôsobov „našich ľudí v redakcii“ mám po krk.
Na druhý deň som normálne prišla do práce, ten istý vedúci ma poslal na výrobu do parlamentu akoby nič, kde mi zazvonil personálny riaditeľ RTVS. Až dovtedy som ho nepoznala, ale v hlase bolo cítiť, ako mu to je celé trápne. Že ak naozaj podám výpoveď, majú pre mňa to vysoké odstupné. Po krátkej telefonickej porade so skúseným manažérom-manželom a právnikom, som sa poslancovi ospravedlnila, že sa večer neuvidí v správach nie preto, že cenzúra, ale že ja som práve podala okamžitú výpoveď.
Zbabelci problém presunú
Vypla som kameru a vrátila sa do redakcie, dvaja akože vedúci (šéfredaktor aj editor dňa) sa tvárili, že neexistujú, zbalila sa a odišla. Takí to boli „manažéri“ a zbabelci. S personálnym riaditeľom, za ktorého som pociťovala prenesenú hanbu a trápnosť, sme sa dohodli na termíne podpisu po boku môjho právnika. Bol to jeden z najnormálnejších chlapíkov, akého som za tie roky v štátnej televízii spoznala. Škoda, že na záver.
„Nezastavíte sa aspoň u generálneho riaditeľa?“ spýtal sa ma personálny pri poslednom zatrasení rúk. „Ja?“ položila som básnickú otázku.
Nič neľutujem
Takí to boli „manažéri-chlapi“. Dodnes rozhodnutie neľutujem, pretože poznám svoju hodnotu. Najmä po tom, ako som si uvedomila, kam až zbabelosť nadriadených dokáže vyústiť. Prehodiť najväčšiu špinu na iného, zatvoriť sa za dvere a už len so strachom dúfať, že to niekto podpíše aj s polročnou mlčanlivosťou. Tak sa mojej otvorenosti báli, toľko mali na rováši…
Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som v živote urobila, pretože už toho bolo na mňa priveľa. Aj riadenia redakcie systémom „naši ľudia“ (poslušní aj kamaráti vedúcich nemuseli dokazovať ani kvalitu ani nasadenie, aj tak zarábali o tisíce viac). Peniaze ma však v redakcii mrzeli najmenej. Zbabelosť troch mužíkov, vrátane generála, sa mi však zaryla do pamäti navždy. „Nie, nebola to čestná, priama, kultivovaná a dobrá spoločnosť pre teba,“ opakoval mi manžel dlhé roky, keď na mňa prišli pochybnosti, či som sa rozhodla správne. Či som pre značku nemala urobiť viac, či som pre seba aj divákov nemohla urobiť viac.
Nikdy som totiž potupné neprofesionálne maniere v televízii neriešila cez médiá, ale sama, aj keď mi v redakcii chodili potajomky klepkať kolegovia po pleci, aká som „odvážna“. Ak sa z toho niečo dostalo do médií „šikanovanie a bossing“, nepostarala som sa o to sama, ani nezneužívala na to verejnosť. Súkromne som si platila právnika, ktorý len oči otváral. Dnes je z neho už vážený sudca s najlepšiu reputáciou. Aj preto si hovorím, že moje vtedajšie rozhodnutie opustiť pokrivenú loď bolo v danom momente to najlepšie, aké som aj vďaka manželovi a právnikovi urobila. Sama som totiž na to nemala odvahu, svoju prácu som totiž príliš milovala. Neznášam však zbabelcov.
(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)