Naozaj sme toxickí rodičia? Naozaj môžeme za všetko?
Moja priateľka v tieto dni veľmi trpí. Otca z vlastného rozhodnutia nevidela 8 rokov. Zavolal jej tri mesiace pred smrťou. Do dnešného dňa je presvedčená, že strašnú chorobu mu spôsobila práve ona, lebo neskutočne trpel, ako ho odmietala. Dodnes sa s tým nevie zmieriť. Hovorí, že ju to bude bolieť do konca života, lebo si túto chybu nikdy nebude vedieť odpustiť. Otec jej veľmi chýba, keby tak len tých osem rokov mohla vrátiť…
Naozaj môžeme za všetko?
Sme generácia, ktorá si po 50-tke aj vďaka internetu a zverejňovania doteraz tabuizovaných tém začína jasne uvedomovať svoje chyby pri výchove, aj keď sme ich robili v najlepšej viere. Veď sme mnohí nemali ani odkiaľ vedieť. Naozaj na nás deti, odborníci či internet nenechajú aspoň jednu nitku suchú? Keď čítam to množstvo životných príbehov vypovedaných dnes už dospelými deťmi začínam sa pýtať: „To sme skutočne boli také monštrá? Nejde už náhodou aj trochu o akúsi modernú vlnu zvaliť všetko len a len na rodičov a ich výchovu?
Aj ja som skončila ako najhorší rodič na svete. Dieťaťa, ktoré sa narodilo do turbulentných deväťdesiatych rokov. A skončila som rovnako ako väčšina mojich inak úspešných priateľov, pritom by som pre svoje jediné dieťa urobila čokoľvek na svete.
Dve generácie, každá úplne iná
Internet je plný príbehov vraj traumatizovaných detí na celý život, ktoré sa spovedajú z tráum z detstva, ktoré im spôsobili rodičia. Otvárajú svoje príbehy do takých krajností, až som nadobudla pocit, že možno by sa niekto tých rodičov mohol aj zastať. Nielen pri kamarátskych stretnutiach našej generácie, ktorá vyrastala v socializme s presne predpísaným komunistickým posolstvom, ako správna výchova má vyzerať. V čase, keď telesné tresty na školách boli legitímnou súčasťou a modriny z domu nikoho v okolí nevzrušovali. Jednoducho to bolo tak a dodnes mnohí z tejto generácie výchovnú facku, pohlavok či placačku po zadku predvádzajú na verejnosti. Lebo tak boli vychovaní aj oni. Desaťročia netušili, čo činia. Drvivá väčšina v čo najúprimnejšom presvedčení, že pre dieťa robia to najlepšie čo vedia.
Keď ospravedlnenie nestačí
Moja dcéra dostala prvý raz po zadku od mojej mamy. Mala niečo cez rok. Strašne som jej za to vynadala, lebo bitiek som si sama ako dieťa užila dosť. Nakoniec som vo veľmi okresanom prevedení preniesla rodinnú kliatbu aj na svoju dcéru. Na rozdiel od mojej mamy a otca, už dospelej dcére som sa za to niekoľkokrát ospravedlnila. Napriek tomu to vytiahne vždy, keď sa jej to hodí, alebo potrebuje pred niekým poľutovať. Už som sa za to niekoľkokrát ospravedlnila, už nebudem. Nenaskočím na modernú vlnu generácie po mne, nechať sa ľutovať „traumami z detstva“ pri každej chybe, ktorú urobia, lebo to zatiaľ takto funguje a celkom to na ľudí platí…
Po turbulentných 90-tych rokoch demokracie nastúpil internet a dnes otvára tie najtabuizovanejšie témy, aké si len vieme predstaviť. Niekedy už za hranicou najcitlivejšieho súkromia. Najčastejšie s témami detí, narodených po roku 1989, z ktorých sa dokonca stávajú nevzdelaní amatérski terapeuti, lebo však to prežili. Prepáčte, ale podľa mňa nesmierne nebezpečný trend.
Začínam psychický teror pociťovať ja, od detí
Začína mi byť rodičov mojej generácie, mňa aj mojich priateľov úprimne ľúto. Akoby sa v globále na našej generácii nenašla jedna nitka suchá. Pritom jediné, o čo sme sa mohli pri výchove oprieť kedysi my bola kniha Moje dieťa a aj tá bez návodu, ako z dieťaťa vychovať šťastného človeka. Radili nám mamy z rodiny všelijakých, ktorých v škole ešte mlátili trsteničkou a systém učil, že rodinu treba udržať za každú cenu. ZA KAŽDÚ CENU! Lebo však dieťa z rozvedenej rodiny patrilo v socializme na koniec potravinového reťazca.
Dnes, keď sa moji rodičia vo veku 82 rokov rozvádzajú opäť, lebo však kedysi, čo by na to iní povedali, sa začínam učiť ich chápať a odpúšťať. Vychovávali nás predsa v dobe, keď vôbec netušili, ako veľmi nám spoločným životom ubližujú. Už im to nevytýkam, aspoň sa o to snažím. Skôr ich ľutujem, že celý svoj život premrhali tak bolestivým spôsobom, že dnes obaja vedia, že bol úplne zbytočný.
Niektoré z ich chýb som si preniesla do svojej výchovy. Lebo som to tak videla u nás doma. Do toho prišli 90-te roky, keď nás zasa spoločnosť učila, že prežije len najsilnejší a tým najúspešnejší. A ja som pre svoje dieťa chcela maximum. Také maximum, že dnes si už nevie spomenúť ani na najkrajšie chvíle, ktoré sme spolu ako rodina prežili a že ich teda bolo oveľa viac, ako tých temných. Oveľa. V jej pamäti však už neexistujú.
Bezhraničné tabuizované témy
Dnes zas internet naše deti učí, že úspech vôbec nie je dôležitý. Otvára všetky tabuizované témy, ktoré nás učili nechať navždy zamknuté za dverami bytov. Lebo jediné po čom túžila naša generácia je fungujúca rodina. Ale nikto nám neukázal ako na to. Naša generácia túžila po domove, rovnako ako nás to naučili naši rodičia, nech už vyzeral akokoľvek.
Aj ja, rovnako ako množstvo mojich priateľov, ktorí pod prísnou rukou vychovali veľmi úspešné deti počúvame, že sme vlastne boli najhorší rodičia na svete. Niekedy pri poháre vína si aj zmätene poplačeme, kto z nás je vlastne najhorší. Dnes máme všetci okolo 50 rokov a väčšina z nás úspešné a vzdelané deti. Ale za akú cenu. Pod tlakom dnešnej doby internetu a sociálnych sietí a neustáleho tlaku v oblasti medziľudských vzťahov si máme priznať, že sme zlyhali. Lenže my sme nezlyhali. My sme len robili čo sme vedeli s tou najväčšou láskou, akú k deťom len môžete cítiť. Nikto nás nič neučil, nikto nám nič neukázal ako dnešní odborníci, nemali sme si to kde prečítať, koho vyhľadať, kde volať o pomoc. Ani sme netušili, že by sme mohli a mali.
Socializmus ako ZOO, demokracia džungľa
Dnes mnohí z našej generácie počúvame od detí, že keď sa rozprávame s našimi vnúčatami, čo by naše deti dali v detskom veku, že tie slová a chvíle. Sú to virtuálne bodnutia nožom priamo do srdca. Pretože v 90-tych rokoch, kto sa stal rodičom na tie krásne chvíle nemal čas. Musel prežiť v spoločensky pohnutom režime demokracie, ktorá sa len rodila, mnohí bez strechy nad hlavou, peňazí, skúseností či vedomostí. Nemali sme mnohí na to vôbec čas, museli sme prežiť v demokratickej džungli, ktorá nám často nedávala vôbec na výber. Socializmus bol ZOO, demokracia pre nás totálna džungľa. Pre naše deti už ako tak uchopiteľná samozrejmosť. Chvalabohu!
Dnes už naša generácia rodičov presne vie, kde sme urobili chyby. Tí silnejší si ich priznali a ospravedlnili sa, menej odvážni nad nimi plačú pri pohári vína s priateľmi, lebo prišli o svoje milované deti. V horšom prípade ich naopak, vlastné deti psychicky týrajú tak, až sa im už nechce žiť. Kde má táto generácia “ideálnych” vôbec svoju hranicu? Moja generácia rodičov má dnes okolo 50 rokov. Postupne sa stávame starými rodičmi, niektorí aj bez vnúčat, ako trest za chyby z minulosti. Ospravedlnenie už nestačí… Kde má táto generácia “ideálnych” vôbec svoju hranicu?
Naozaj môže v globále moja generácia úplne za všetko? Naozaj sú to najhorší rodičia na svete? Ja dnes viem, že určite nie, poznám a prežívam tie smutné príbehy s priateľmi pri víne, keď sa nám kotúľajú slzy po tvárach a bezmocnosť nám zoviera srdcia.
Učili nás vychovávať úspešných, ale nikto nás neučil, ako to dokázať bez toho, že v budúcnosti sa budete cítiť tak sám/sama alebo že raz vaše dieťa pri pohľade na vás, ako sa hráte s vnúčaťom, mu bude závidieť. Dnes zas internet naše deti učí, že úspech vôbec nie je dôležitý.
Dokola a stále viac
Aj 28-ročná Kristína v jednom z mnohých podobných o vzťahoch (vlastne také čítam na internete každý deň) pre Denník N hovorila, že ich domácnosť nefungovala ideálne a stále sa na mamu aj po jej smrti na strašnú chorobu hnevá aj za chyby vo výchove. Že aj jej mamina veľmi bazírovala na tom, aby bola perfektná. Že doteraz rieši na terapiách, že dokonalosť nie je úplne najlepšia cesta a učí sa prijímať svoje chyby. Zápasila totiž s pocitom, že keď urobí chybu, nezaslúži si lásku. Mrzeli ma tie riadky za jej maminu. Z textu totiž bolo jasne cítiť, že jej mamina by pre ňu urobila všetko, presne ako to učili ju, jej rodičia. Presne generácia, ktorá nemala toľký dostatok informácií o správnej výchove.
Kristína vôbec nesúhlasí s tým, že o mŕtvych by sa malo rozprávať iba v dobrom. Ani ja, ale… „Mohla by som spievať árie o tom, aká bola úžasná, obetavá a zdravotná sestra, ktorá zachraňovala iných. To všetko je pravda. Vynikajúca matka, myslela na mňa, urobila pre mňa prvé aj posledné, podporovala ma. Aj to je pravda. Ale zároveň platí, že mnohé veci pokazila. Ak by som na to zabudla, znamenalo by to, že tie chyby zopakujem alebo že ich zopakuje niekto iný. Poprela by som, akou bola komplexnou osobou,“ dodala pre Denník N. Po týchto riadkoch som si len pomyslela, že jej veľmi držím palce, aby vo veku jej maminy mohla skonštatovať, že sa jej to podarilo, že vychovala deti, ktoré na ňu nepovedia jediné krivé slovo. Je mi nesmierne ľúto jej maminy, že sa už nemôže nijako brániť. Začínam byť z tých všetkých článkov ako za všetko môžu rodičia celkom unavená…
Bude si to vyčítať do konca
Aj ona, rovnako ako moja priateľka si však teraz najviac želá zažiť s mamou ešte jediný deň, aj keby sa možno aj pohádali…
V tieto dni spomíname aj na mŕtvych rodičov. Tí moji ešte našťastie žijú a ja sa pomaličky snažím im odpúšťať. Verím, že to do ich smrti ešte stihnem.
Naozaj začínam pociťovať psychický teror teraz ja, moji priatelia a možno aj iní rodičia generácie detí narodených v deväťdesiatych rokoch. Od detí. Naozaj sa nás nemá kto zastať a vysvetliť generácii po nás, že nemôžeme úplne za každú ich frustráciu a to, čo sa im v ich dospelom živote deje? Často, veľmi často sa stretávam s názormi odsudzujúcimi “výchovu rodičov”. Rodičia môžu za to, keď dieťa niečo nezvládne, niečo sa stane. Nie. Rodičia nemôžu za všetko. Aj keď si to dnes generácie po nás evidentne myslia, čím len prehlbujú rany rodičom.
Preto ešte raz spomeniem príbeh mojej priateľky. Moja priateľka v tieto dni veľmi trpí. Otca z vlastného rozhodnutia nevidela 8 rokov. Zavolal jej tri mesiace pred smrťou. Hovorí, že ju to bude bolieť do konca života, lebo si túto chybu nikdy nebude vedieť odpustiť. Otec jej veľmi chýba, keby tak len tých osem rokov mohla vrátiť…
Škoda, že sa už nedožijem toho, keď generácia našich detí bude mať toľko rokov čo my. Chcela by som vidieť, ako to budú dávať oni… A možno ani nie, lebo ak to nedajbože nepôjde je možné, že ešte aj za to budeme môcť my, rodičia z 90-tych rokov.
(Ak vás zamyslenie zaujalo, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)