Nepoznám nič horšie ako home office

Pandémia Covid-19 za niekoľko mesiacov úplne zmenila nastavenia slovenského trhu práce. Ľudia viac pracujú z domu, vraj flexibilnejšie a nech na tieto zmeny reaguje aj Zákonník práce. Uviedla Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení. Vraj veľa zamestnancov i zamestnávateľov preferujú prácu z domu, rovnako aj flexibilný pracovný čas a úväzky.

Chápem, Covid, toto je však môj príbeh v skratke. V režime home office pracujem takmer štyri roky. Vlastne iba home office až tak, že som jedného dňa zistila, že sa už ani neprezliekam z pyžama a zuby si umývam až na obed. Hrebeň som nepotrebovala aj týždeň.  

Dni sa mi zliali, že som už nerozlišovala aký je deň. Keď som vyštekla po manželovi nech ma neruší, že pracujem, tak ma len so zvýšeným hlasom upozornil, že je sobota a on odchádza na víkend.

Hádky pribúdali a ja som cítila, že sa mením. Boli to také dlhé roky na home office, že mi z toho až začalo byť ťažko. Keď som o tom hovorila kamarátkam, absolútne ma nechápali a časom ma prestali počúvať. Vraj môžem byť šťastná, že pracujem z domu, čo by za to dali ony. Hovorievala som im, že raz to možno pochopia, ale že im to neprajem. Byť celé dni sama, nemať okolo seba živého ducha a prestať rozlišovať vlastný byt od kancelárie. Nechápali, myslím si, že si vtedy skôr mysleli, že asi už „neviem čo od dobroty“. Dnes ma vraj už chápu.

Pred marcom ma nechápal ani manžel. Dnes mi hovorí, aký je šťastný, že som s ním doma a pýta sa, ako som to mohla toľké roky vydržať.

Prišiel deň, keď som nenávidela vlastný byt a ťažšie a ťažšie sa mi vstávalo z postele, do ktorej som čoraz ťažšie a ťažšie líhala. Deň sa mi spojil s nocou a naopak. Vďaka home office boli dokonca také, že som po prvý raz prehovorila až večer, keď sa manžel vrátil z práce. Hlasivky sa mi prilepili k hrdlu a nevedela som ani odzdraviť. Dohodli sme sa, že mi aspoň raz do dňa zavolá, aby som ich použila skôr, ako sa zotmie.

Neviem ako presne vyzerá depresia, ale po rokoch home office, keď som sa už nemala ani komu vyžalovať, som sa rozhodla okamžite konať. Bol práve vrchol prvej vlny koronavírusu, ale mne to bolo jedno. Kým sa väčšina tešila, že bude konečne pracovať z domu, ja som naopak vyrazila medzi ľudí aspoň na brigádu. Už dávno som sa tak netešila, že som konečne medzi ľuďmi a bolo mi úplne jedno, že napríklad dezinfikujem  nákupné košíky a možno okolo mňa chodia desiatky koroňákov. Potrebovala som jednoducho vypadnúť. Okamžite. Manžel mi povedal, že keď sa dnes vrátim dvakrát do týždňa z brigády, usmieva sa na neho najšťastnejšia žena sveta.

Mám kamarátku manažérku, ktorej ľudia tiež pracujú z domu už od marca a je z toho nešťastná. Ich produktivita z mesiaca na mesiac klesá. V priamom prenose obrazovky počítača vidí, ako jej firma padá ku dnu.  Kým po Slovensku kolujú zaručené prieskumy, ako sú ľudia nadšení z práce z domu, ona sa denne pozerá na tabuľky, ako pre naopak nízku produktivitu podriadených upadá jej firma. Poznám takých riadiacich pracovníkov viac. A iba koronavírusom to nie je.

Jedno vám po takmer štyroch rokoch home office garantujem. Sú to moje najhoršie roky pracovného života. Stále som človek a cítim ako človek. Nie som zviera, potrebujem sociálny kontakt, lebo presne to nás, teda aspoň mňa, odlišuje od zvierať. A nezmení to ani žiadny videohovor.

Tak len, aby sa nezabudlo, ak ste z home office nadšení. Chápem, aj mne sa to prvé mesiace páčilo. Dnes, po rokoch, vám však garantujem, že je to moje najhoršie obdobie pracovného života.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)