Nie, nepôjdem do štátnej karantény

Od 12. marca sedím doma na zadku v dvojizbovom bytíku v Prahe. Spolu s manželom. Za celý čas, hneď v prvé dni, sme boli iba dvakrát v malom obchodíku kde nikto okrem predavačky nebol, raz si vybrať v bankomate peniaze, raz pre lieky a raz nabiť mobil. A vyniesť smeti, ale len vtedy, keď sa pre ne už nemôžeme ani „poprechádzať“ po balkóne. Pekne v čiapke, rukaviciach, s rúškom a čižmách, ktoré ostanú pred bytom.

Nechodíme nikde, ani na prechádzky, ani na „hrádzu“ si zašportovať na „čerstvom vzduchu“ ako pol Bratislavy, ale aj Prahy. V Česku máme zo zákona obmedzený pohyb, maximálne vo dvojici, už dlho. Rešpektujeme to na 100% a ešte ďaleko viac.

Na Slovensku ešte obmedzený pohyb nie je, neviete si tak ani predstaviť, čo to urobí so psychikou, a dúfam, že to ani nezažijete. Neprajem to nikomu.   

Pre ochranu seba a aj ostatných sme urobili maximum. Doma postupujeme presne podľa odporúčaní momentálne najdôveryhodnejšej osoby v Česku, bývalého šéfa Krízového štábu ČR, doma máme aj „infekčný priestor“ pre potraviny, aj oblečenie a dokonca som zistila, že aj hrozno sa dá umyť v mydlovej vode.

Urobili sme maximum, viac už nemáme čo, aj keby sme chceli. Či vírus dostaneme alebo nie, ukáže až budúcnosť, ale už dnes vieme, že sme nič viac urobiť nemohli. Tak nech sa už deje, čo sa má diať.

Problémom však pre nás je, že sme ostali v krajine (neľutujeme to), kde nemáme všetko potrebné pre život s koronavírusom, ktorého masívnosť prekvapila aj mňa. Najmä mňa, ktorej sa kedysi mnohí smiali, keď som na základe mojej novinárskej práce prijala domáce opatrenia vždy skôr, ako verejnosť. Až do koronavírusu som pre väčšinu len „preháňala ako vždy“.

Na Slovensko sme doteraz chodili aspoň raz za 10 dní, takže som v Prahe mala vždy všetko potrebné len na desať dní. Od oblečenia až lieky, ktoré v Českej republike nekúpite. Zásoby v Prahe sa mi už tragicky míňajú.

V Bratislave mám trvalý pobyt a platím tu aj dane a odvody. V Prahe na polícii nahlásený prechodný. Mala som záložný plán, že keď mi napríklad dôjdu lieky, injekcie, či rúška (aj tie silnejšie okuliare, čo som si nechala v Bratislave už potrebujem), v najhoršej situácii nasadnem do auta v garáži pod bytom v Prahe, vysadnem v garáži v Bratislave, zbalím si doma všetko čo potrebujem aspoň na pár mesiacov, nie už týždňov a okamžite sa vrátim späť bez kontaktu s kýmkoľvek. Za mojim manželom, vedľa ktorého budem vždy v dobrom aj v zlom. Ak by sa na mňa aj napriek tomu vzťahovala koronavírusová karanténa, tak by som ju 14 dní absolvovala doma na Slovensku bez toho, že by som z bytu vystrčila čo i len nos a okamžite sa vrátila za ním. Lebo jednoducho za to stojí.

Informácia o tom, že slovenská vláda by ma však hneď po prekročení hraníc eskortovala rovno do niektorého štátneho karanténneho zariadenia niekde na Slovensku, kde by som mala naopak následne vyššiu šancu a hrozbu nákazy, ako ostať izolovaná doma, ma však ohromila. Len pre to, že mnohí zo Slovákov doteraz nepochopili vôbec nič?! Alebo, že má Slovensko hlavného hygienika, ktorý ani netuší, že je hlavný hygienik? Toho, ktorý vedľa Pellegriniho len pritakával, že nebudú predsa testovať všetkých, ktorí majú “soplík”.

Bez liekov a bez potrebnej špeciálnej stravy (som celiatik) si neviem predstaviť, akoby som tam existovala, ohrozená ešte všetkými okolo mňa v krajine, kde ľudí dodnes takmer netestujú (cez víkend sotva, však víkend), kde nedokážu ani prepojiť systémy medzi štátnymi a súkromnými laboratóriami, kde čísla o výskyte vírusu visia na štátnej doméne aj dva dni staré a kde záhadne doteraz žiadny pacient s koronavírusom nezomrel aj keď vírus mal, či dokonca jedného poslali z nemocnice zomrieť domov…

Pomaličky si zvykám teda na nový pocit, že domov sa nedostanem mesiace. A že tie tepláky, ktoré sa mi už z práce z domu na zadku rozpadli nemám vyhadzovať, ale ich zašiť. Neviem síce čím, ale zvládnem aj to. Iné totiž doma v Prahe už nemám a nové cez donášku odmietam. Naozaj nemám teraz chuť pri pravdivých číslach vlády o tisíckach nakazených „vpúšťať“ do bytu nové veci, ktoré neviem kto držal v rukách. Dobre to tu robia, ako prevencia tie čísla fungujú. Aspoň na mňa. Myslím si, že falošný pocit bezpečia sa nám môže veľmi rýchlo vypomstiť. Ale samozrejme, môžem sa mýliť.

Neviem čo budem robiť, keď mi dôjdu lieky, ktoré musím doživotne užívať a v Prahe ich nezoženiem a po lekároch tu teraz naozaj chodiť nemienim, aby mi “vymysleli” iné. Myslím aj na rúška, ktoré nám v Prahe došli, lebo tie z Bratislavy som si plánovala zobrať pri poslednom návrate domov, na Slovensko. Nemám v Prahe nič, ani gumičky, ani látky, ani šijací stoj a podobne. A rúška, ktoré sme si objednali tu, akosi nechodia.

Je to príšerný pocit v týchto dňoch, ostať v inej krajine, kde nikoho nepoznáte, kde vám vlastne nemá kto pomôcť a tí, ktorí ste čakali, že sa budú o vás zaujímať, ako vám môžu pomôcť, už nezaujímate. Nevadí, to dám a vyriešim to tak ako vždy, sama.

Nie je to paradox, že napriek tomu sa v Prahe cítim ďaleko bezpečnejšie, ako keby som sa vrátila na Slovensko? Takže nie, nepôjdem do štátnej karantény, aby som neohrozila najmä seba, lebo ja som doteraz neohrozila nikoho, ani v Česku a ani na Slovensku.

Ďakujem susedom, ktorí sa zaujímali a pomáhajú nám s bytom, ďakujem Katke (onkologickej pacientke), ktorá mi ešte začiatkom marca volala, ako mi môže pomôcť, či niečo nepotrebujem, že mi do už kontaminovanej Prahy zasiela aspoň ručne ušité rúška, ktoré bohužiaľ zatiaľ stále nechodia (Katka, pre mňa tvoj záujem je ďaleko viac, ako smútok z toho, že balík nechodí).

A ďakujem manželovi, že je taký aký je. Vždy som vedela, že je to najlepší chlap, akého som mohla stretnúť. A ďakujem mojej dcére, vnučke a jej rodine, že sa napriek veľmi ťažkej dobe aj v Nórsku neprestala vo videách tak krásne zo srdca chytľavo smiať. Aj keď mi tie ich videá v týchto časoch zvierajú hrdlo a tlačia slzy z očí. Sledovať len na mobile malinkú vnučku, s ktorou sme mali o dva týždne osláviť jej rok, ako nám vyrastá z najkrajšieho veku bez nás, nemôcť ju ovoňať a pritúliť si ju, na duši bolí stále viac.  

Nádej však zomiera posledná a ja sa už dnes radšej teším na to, ako si to všetci zasa spoločne užijeme v lete. Niekde ďaleko od všetkého a všetkých. Tú azúrovú krásu mora aj s vôňou našej milovanej vnučky a našich detí.