Niektorým „tiež“ novinárom a novinárom

Keď som 24. júna sledovala na TA3 tlačovú konferenciu premiéra SR Igora Matoviča k téme plagiátorstva Borisa Kollára, začala som mať strach o žurnalistiku. Samozrejme, nie vďaka všetkým kolegom, ale to čo som videla a počula, to vo mne začínalo vyvolávať veľmi zmiešané pocity o profesionalite tohto povolania.

A sledujem to už dlho. Niekedy sa doslova nestíham čudovať, aké odpovede mnohým novinárom na tlačových konferenciách najmä na pôde Úradu vlády SR stačia. Či dokonca, čo „veselé a akože neformálne“ predvádzajú niektorí  moderátori v diskusných politických reláciách.

Akoby chichichi-chachacha bolo dôkazom „odvážnej a profesionálnej žurnalistiky“ 21. storočia, lebo vraj, treba odľahčiť aj vážne témy. Aj pri premiérovi, ale často aj tam, kde sa preberajú naozaj mimoriadne vážne témy, ktoré zásadne ovplyvňujú životy obyvateľov v tom najnegatívnejšom zmysle, napríklad pri strate slobody. Tam už mal problém s “neformálnosťou” moderátorky aj minister Korčok, pretože nemala ani len základné informácie o závažnosti prípadov za hranicami.

Sledujem televízne stanice a živé vystúpenia vo viacerých krajinách, ale to, čoho som svedkom posledné mesiace na tlačových konferenciách u nás, najmä predsedu vlády, ktorý hodí akože neformálnu udičku a väčšina najmä novinárok sa jej chytí, ma udivuje stále viac a viac.

S dámami občas zalaškuje, tie sa ani neohradia, občas sa pochichotajú aj spoločne, akoby to malo byť zaujímavé, že aha, takto neformálne sa vieme „prekárať s premiérom“.

Dnes z objektívnych dôvodov na úrad vlády nechodím, ale kedysi som tam prežila takmer celú mladosť a nepamätám si na nič podobné, čoho som dnes svedkom takmer denno-denne.

Občas si s ním aj samé dámy radi zalaškujú až tak, že sa až nechajú stiahnuť na úroveň 4. cenovej skupiny a výsledok je dokonaný.

Je ťažké nevšimnúť si tú diametrálne odlišnú  úroveň správania sa niektorých médií, ktoré akoby za pár mesiacov už zabudli, že ich úlohou je kontrolovať a nie verejnosti „ukázať“, aký neformálny vzťah majú s premiérom. Nedá sa nevnímať to, ako ich náročnosť za posledných 100 dní  padla na bod mrazu a už im stačí len podhodená kostička, či  nezodpovedaná otázka (ani si to nevšimnú), s ktorou sa uspokoja a už ani neoveria. Jednoducho nežiadajú viac.

Pozerať sa na verejný harašment novinárok s premiérom o úsmevoch pod rúškami, či kto je lepší, krajší…či, ktoré médium je najlepšie mi pripomínalo až hru na to „kto je väčší“.

Zle sa mi na to pozeralo už týždne, na tú lacnú a nenáročnú úroveň slovenskej žurnalistiky, ktorá už mesiace fackuje každého náročnejšieho diváka, občana a voliča. Vďakabohu za ešte stále niekoľko pravých novinárskych osobností!

Ale, ako sa hovorí, nádej zomiera posledná. Lebo dvojaký meter je podľa mňa naozaj pre spoločnosť mimoriadne nebezpečný a časom sa nám to vráti ako bumerang. Všetkým. Neveríte? Uvidíte…

Slovensko má podľa mňa šancu len vtedy, ak bude náročné, na seba aj ostatných, vrátane novinárov. Lebo na faktoch a nástojení na odpovedi stále záleží a práve médiá majú  veľmi veľkú zodpovednosť za to, kam krajina a jej úroveň napreduje, či skôr nenapreduje.

Nádej však zomiera posledná a včera, už na pôde NR SR po skončení poslaneckého klubu OĽaNO, som ju opäť pocítila. Cítila som ju v celom vestibule parlamentu, vďaka kolegom, ktorým vysvetlenia OĽaNO nestačili.  Vďaka vám kolegovia, lebo v dnešnej dobe si udržať zdravý rozum je stále náročnejšie a náročnejšie najmä, ak máte s čím lepším a kým vyzretejším a skúsenejším porovnávať.

Držím palce všetkým, ktorí to ešte jednoducho cítia a majú v sebe. Nádej umiera posledná, možno tí ďalší boli už po tej korone len viac vyčerpaní a „ono“ ich to zasa prejde a vrátia sa do pôvodných koľají. Teda aspoň bez chichichi a chachacha.