Norge Covid denník 10. deň v štátnej karanténe: Dnes objímem svoje deti. Ďakujem, Norge!

Aspoň posledný deň v karanténnom hoteli som sa viac hýbala. Kým v tom pôvodnom som musela na cigaretu a späť urobiť spolu 73 krokov, tu 226. Výhľad na prístav však stál za to.

Za iných okolností by  mi za takýmto hotelom bolo smutno. Dnes, kým čítate môj posledný blog z karantény, už stojím na recepcii a vybavujem posledné záležitosti pred odchodom. Dnes konečne, KONEČNE, objímem svoje deti a začnem žiť ako normálny človek. V takmer bezrúškovej krajine dodržiavať základné dva princípy, odstup meter a dezinfekciu rúk.

Hotel bol jeden obrovský zážitok, aj keď bez teplého obedu. Aj tak som ten studený sotva zjedla po výdatných raňajkách. 

S Nórkou pracujúcou v Nemecku, ktorá sa u rodičov nevedela karantenizovať sme sa zhodli, že hotel bol skvelý, ale nám bolo dobre aj v tom predchádzajúcom, že aj tak sme iba pracovali. Stala sa mojou kamoškou, bola to totiž jediná žena, ktorá tu tiež fajčila. Vždy aspoň tri metre od seba, aj keď stačil meter.

Stálo to všetko zato

Som hrdá na seba, ako som to až sem všetko od marca zodpovedne zvládla, aj keď so zjazvenou dušou slovenskými politikmi. Okrem takmer troch týždňov v lete som žila len vo svojej bubline, aby som na Vianoce mohla byť s deťmi. Na prvý pohľad kamarátov zo Slovenska som nežila, ale práve preto si teraz môžem užiť pravé, ničím nerušené vianočné sviatky s rodinou.

Doteraz nechápem všetkých, ktorí ešte aj dnes chodia pre výdaje darčekov, do banky či roboty aj keď môžu pracovať z domu… Nikdy pritom nezabudli pripomenúť, že sú zodpovední. Nie, neboli a nie sú.  Zodpovednosť vyzerá presne tak, ako tam, kde sa práve nachádzam ja. Ale to pochopí len ten, kto zažije. Nie ten, čo len počul. Mnohí do poslednej chvíle behali a vlastne ešte aj teraz behajú po obchodoch na výdaj… Nechápem to najmä v krajine kde všetci vedia, ako to šialene politici podcenili a nemocnice na nič, ale že na nič nepripravili.

Čo už, Covid je presne ako život v demokracii. Vlastne nám dáva slobodu so zodpovednosťou. A tá moja bola nastavená mimoriadne vysoko.

11. prikázanie: ľahostajnosť

Bohužiaľ, ako Slovenka, ktorá sa v najťažších časoch od vojny ocitla na nesprávnej strane hranice, nikdy už v živote nezabudnem na tú nedôstojnosť, s akou sa k nám správala vlastná vláda. Aj na Gabčíkovo a to, ako sa správali k slovenským občanom vlastní na hraniciach. Na ľahostajnosť vyvolených „DNU“, ktorí nás na sociálnych sieťach posielali do plynu len preto, že sme sa chceli vrátiť domov. Na to, ako som písala, nech nie sú ľahostajní, lebo dnes sme to my, zajtra to môžu byť ľudia „na tej správnej strane hranice“.  Nech ich všetko zlé obchádza.

Aj pri slove Gabčíkovo ma strasie už asi doživotne. Aj pri slove bezmocnosť. Nie preto aké tam bolo ubytovanie. S tým by som kvôli deťom mala najmenší problém, ale pre tú nedôstojnosť, ktorú k slovenským občanom predviedla vlastná vláda a ako slovenských občanov za hranicami neprestajne ponižovala. Dôstojnosť totiž nie je o peniazoch ani o päťhviezdičkovom hoteli. Dôstojnosť je o tom, akí sme. Akí naozaj sme a akú spoločnosť sme za desaťročia vybudovali, akých politikov sme od roku 1990 volili…

Ďakujem, Norge!

O asi dve hodiny objímem svoje deti. Už o pár minút budem žiť tak, ako mi to je blízke. V centre vyzretej a vyspelej spoločnosti so svojimi muchami. Lebo nie, ani Nóri nie sú samozrejme dokonalí, ale aj tak šialene vzdialení od nás. A verte, naozaj to nie je všetko len o peniazoch, naozaj… To môže tvrdiť len nevedomý a zaslepený.

Ďakujem nórskej vláde, že mi dala možnosť. Že ma neodsúdila a neodmietla len preto, že sa rodina chce po ťažkom roku spojiť v najcitlivejšie vianočné dni. Že ma okamžite neodmietla, lebo som chcela byť na Vianoce s deťmi. Že ma neodsúdila len preto, že chceme byť s deťmi. Že mi dala šancu, ktorú som prijala a pravidlá dodržala do posledného detailu. Určite aj nad rámec. Že mi nórska vláda a jej odborníci verili, že dodržím ich pravidlá. Že mi dôverovali, že som ich do krajiny neprišla obchádzať. Lebo tá moja, slovenská vláda ma nielen ako občianku zaprela, ale na rok zobrala identitu. Ani mi nedala šancu a ani neuvažovala nad tým, že sú aj slovenskí občania, ktorí pravidlá dodržiavajú. Ani s tým nepočítala, že aj takých občanov má Slovensko.

Želám dobrý ľuďom na Slovensku a aj v Nórsku a jeho príčetnej vláde a odborníkom pokojné, požehnané, šťastné a veselé nielen Vianoce! Z celého srdca ďakujem, Norge! Vďaka Vám mám Vianoce už dnes! Dnes objímem svoje deti!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)