Norge Covid denník: 50-ka v štátnej karanténe: Na zdravie Lucia! Na zdravie pani Tomečková!

Ležím v hotelovej izbe a mobil sa mi nezastaví. Meniny a narodeniny môžem za dva dni „osláviť“ v štátnej karanténe len ja! Zasmejem sa v duchu. Bez rodiny, priateľov…, ale neľutujem sa. Som šťastná, že som to dokázala až sem do Nórska, aby som čoskoro objala svoje deti.

K meninám som dostala výherný stierací los. Vyhrala som tak ako každý rok, cenu losu to samozrejme nepokrylo. Aj v Športke 109,- Kč. Radosť to bola aj tak preveliká.

Narodeniny som však chcela osláviť aj s tými, ktorí okrem kolegov a čitateľov Dalito znamenali tento pomýlený Covid rok pre mňa najviac. Ako to však urobiť, keď budú v ten deň odo mňa takmer 1700 km? Naplánovala som aj to a dnes mi urobili obrovskú radosť!

Kolegovia zo Záhradného centra Chládek v Prahe, kde som pre neľudské karanténne opatrenia na slovenských hraniciach ostala visieť ako poľovná zver, na ktorú poľuje slovenská vláda ako nebezpečný biologický odpad. Byť občanom Slovenskej republiky je totiž asi to najhoršie, čo sa mi tohto roku mohlo stať. Napriek tomu, že za nič nemôžem. Covid rešpektujem. Previnila som sa len tým, že som sa na Slovensku narodila, platím tam dane aj odvody, ale v tých najhorších časoch od druhej svetovej vojny som sa ocitla na nesprávnej strane hraníc.

Boli to práve „Chládkovci“, ktorí sa nezľakli môjho  CV s prosbou o brigádu, inak sa už v prenajatom byte zbláznim. Prosila som ich, nech si ho nevšímajú, že dokážem viac ako len vyskakovať pred kamerou. Že im dokážem aká som aj manuálne mimoriadne pracovitá a že potrebujem ísť tam, kde aspoň pár dní do týždňa zabudnem…. Do záhradníctva a ešte aj zarobím korunky pre chod redakcie a ani na kávu si už nechcem pýtať od manžela.

Boli to práve „Chládkovci“, ktorí ma zobrali medzi seba takú a nebáli sa „televíznej hviezdy s V.I.P. maniermi“. Boli to práve „Chládkovci“, vďaka ktorým som bola „normálny človek“ aj počas naozaj veľkého šírenia koronavírusu mi umožnili najkrajšie chvíle roka 2020. Medzi ich kvetmi, stromami, kríkmi a najmä „mojimi“ milovanými ružami som zabúdala na nedôstojné odkazy slovenského premiéra cez hranice.

Chládkovci sa stali mojou pandemickou rodinou aj v mojich najťažších časoch. Vďaka ich záhrade som covidové mesiace samoty prežila aj šťastná. Aj s Jirkom, s ktorým sme si naplánovali spoločnú chalupu s rodinami, aj Markom, s ktorým sme prebrali aj nemožné a vždy mi ochotne natiahol asi najdlhšiu hadicu na polievanie akú som kedy mala v ruke. Aj Hankou, s ktorou sme si často pri oceňovaní kvetín krochkali, aké sme šťastné, že máme takých partnerov, akých máme. Alebo s Lenkou, ktorá bola na mňa prísnejšia, ale neskôr zistila, že nemusí. Alebo s Michalom, s ktorým sme sa smiali tak, až ma bolela bránica. Alebo Ondro, ktorý už reaguje na Ondríka a prebrali sme si všetky ženské maniere jeho budúcej vyvolenej. Aj moje samozrejme.

Alebo s Natalkou, vďaka ktorej som sa naučila, že musím viac dôverovať mladým ľuďom, lebo sú medzi nimi aj pracovití a zodpovední k budúcnosti.

Alebo brigádničkou cukrárkou Marcelkou, ktorá po dlhých rokoch odišla zo slávnej prvorepublikovej kaviarne a denne rozdávala zábavu aj z historiek z kaviarne, kde chodia najväčšie celebrity sveta. Samozrejme aj ja. ? Alebo Ukrajinec Kolja, ktorého volám výsadkár, a ktorý, keď Slovákov zatvárali do karanténnych táborov ma vedel najviac pochopiť ako trpím.  

No a samozrejme Míša, ktorú už vlastne s Martinom ani za vedúcich nepovažujem aj keď ich poslúcham na prvé slovo.

Míša je už dnes vlastne priateľka, už aj respondentka Dalito, ktoré číta niekedy aj so slovníkom. Aj vďaka nej sa vytvorila partia, ktorá mi v zimných mesiacoch chýba.

No a samozrejme majitelia, už piata generácia záhradníkov. Mladí chalani, ktorých prístup k zverenej rodinnej firme nijako nepripomína „zlatú mládež“. Pra pra pra dedo by bol na nich hrdí.

No a práve aj vďaka Míše, mám dnes tú najkrajšiu 50-tku na karanténnej hotelovej izbe o akej som ani nesnívala. Ešte pred odchodom do Nórska som ju poprosila, aby v ich reštaurácii objednala každému môjmu „sezónnemu kolegovi“ v deň služby chlebíčky a rozdala ich s mojim poďakovaním za úžasnú sezónu. Ako vždy nesklamala a dotiahla aj to do dokonalosti.

S plným nasadením vyšperkovala aj to, čo nemusela, ale chcela. Aj vďaka nej sa dnes na karanténnej izbe necítim sama a vlastne oslavujem! Pozerám sa na fotografie z ďalekej Prahy, ležím na posteli a je mi dobre! Lebo tých “Koviďákov” mám rada!

Vďaka Vám Chládkovci, vďaka, že ste ma prijali takú aká som. Ďakujem aj Vám čitatelia Dalito! Vďaka všetkým za každé nové ráno!  

Toto sa naozaj stalo: Práve som dopísala blog a niekto zaklopal na dvere izby. Ja, že zasa čisté uteráky. Stála tam pani recepčná bez rúška s taškou označenou karanténa a v nej kytica ruží, fľaša nealkoholického vína a bomboniéra Champagne.  Viem, som tento rok nejaká precitlivená. Spod respirátora som najprv vyvalila oči, potom spustila slzy dojatia v domnienke, že za tým bude manžel alebo deti.

 „Všetko najlepšie k meninám a narodeninám. Šampus nemali, tak aspoň takto. ? Alex“ prečítala som si na lístočku.

V jednom z blogov o karanténe som totiž zo žartu písala, že kaviár mám každé raňajky, ale šampus zatiaľ neposlali. Dojatie nemalo konca. Balíček do hotela poslala Slovenka v Nórsku, s ktorou som sa nikdy nevidela, aj keď to plánujeme už dva roky. Neviem, čo viac napísať, ako veľké ĎAKUJEM!

Sú to moje najkrajšie narodeniny aj meniny, o akých som ani nesnívala. Dnes mám 50 rokov a to šťastie, že stále mám okolo seba ľudí, ktorým môžem poďakovať. Ďakujem za všetkých okolo mňa, ktorí ešte aj v dnešných ťažkých časoch dokážu žiť život v súvislostiach. Ďakujem, že Ste! Ďakujem, že Ste mi pomohli a pomáhate prekonať ten najhorší rok v mojom živote! Vďaka Vám! Tak na zdravie Lucia! Na zdravie pani Tomečková!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)