Norge Covid denník 7. deň v štátnej karanténe: Sťahujú ma

Tak som si pozrela výklad na Wikipédii, kto je idot. Je to názov pre osobu s hlbokou duševnou zaostalosťou, MKCH-10 F73: IQ je pod 20 (u dospelých, mentálny vek nižšie ako tri roky). Závažné obmedzenie samostatnosti, kontinencie a pohyblivosti s hlbokou psychickou podnormálnosťou. OK, tak som si teda radšej prečítala vianočné odporúčania nórskeho ministerstva zdravotníctva.

Zatiaľ žiadne zákazy, len civilizované odporúčania. V krajine, kde oproti Slovensku akoby koronavírus neexistoval aj tak situáciu označujú za vážnu pri 400 obetiach koronavírusu od začiatku a pripravujú sa samozrejme na najhoršie+očkovanie. No čo vám poviem, skoro ako na Slovensku prinajmenšom v lete…

Asi svoje blogy budem začínať: Kde bolo, tam bolo, za desiatimi horami a desiatimi dolinami a jedným veľmi studeným morom, bolo jedno nórske kráľovstvo, kde síce premiérka v roku 2016 hľadala počas oficiálnych návštev krajín pokémonov, ale inak hanbu vlastnej krajine nikdy nerobila…

Inak, konečne som od 14. decembra dopila tú 3,75 dcl fľašku červeného čilského vínka. Vlastne mi za tých 25 eur ani nechutila. Ani pivo za 7 eur. Ani nechcem pomyslieť, že mi tu v istej chvíli dôjdu cigarety z domu. Keď si predstavím, že ma prvý abstinenčný príznak bude stáť 13 eur, odpadávam už teraz. Kamaráti sa smejú, že sa domov vrátim ako totálna abstinentka aj nefajčiarka.

Od 10. decembra som videla slnko iba jeden deň. Inak stále prší a domáci sa tešia, že je to predzvesť bielych Vianoc aj na juhu. No uvidíme. Minulý rok som tu na Vianoce zažila meter snehu.

V malilinkej izbe som si samozrejme sadla na okuliare. Nie slnečné.  Chvalabohu som sa pred cestou pripravila aj na to a vytiahla nové náhradné. Opraviť si ich samozrejme nechám až doma, inak by mi neostalo ani na čistú vodu. Aj keď teda, tu za vodu neplatíte nikde. Ani doma, iba teplú. Cena dieselu sa tu mení každý deň, už to prestávam sledovať, len je to môj jediný výhľad z okna.

Zo dňa na deň sa cítim zdravšie. Naozaj. Prestala mi aj tá ťažoba na hrudi, aj kašeľ. Vlastne ma prestalo bolieť všetko, čo ma začalo od prvých výstupov premiéra Matoviča. Jednoducho cítim, ako sa mi od februára zotavuje celé telo aj duša, ktorú mi ako štekajúcemu psovi za hranicami (cháp občanovi Slovenska a daňovému poplatníkovi) devastovali od marca. A tak sa už dnes na tom idiotovi iba smejem. Vlastne už som aj stratila prehľad, koľko tých idiotov tam vlastne máme. Už sa len zabávam. Už sa za premiéra ani nehanbím.

Pobavilo aj vyjadrenie šéfa diplomacie Korčoka, ktorý sa chcel urobiť za chrumkavého, ako tie nórske ribbe (pečené rebrá) a informoval občanov, že do akože lockdownových opatrení sa mu podarilo dostať, že ten, kto prekročí hranice smerom zo Slovenska neporuší počas lockdownu zákon. Držím sa za brucho dodnes, lebo si asi nevšimol, že Slovensko je krajinou EÚ a železná opona u nás padla už v roku 1989.

Večer zvonil opäť telefón. Opäť ma vystresovali nórski úradníci z obce. Oblialo ma, že ma idú povinne testovať, keďže som dobrovoľné odmietla. A oni, že sa veľmi ospravedlňujú, ale že sa musím zajtra presťahovať. Skoro som zinfarktovala, čo sa deje. Pri predstave, že ma od detí delia už iba tri dni a ja to nakoniec nedokážem, som mala chuť vyskočiť z okna izby na prvom poschodí. Tá istá obecná úradníčka, ktorá počas prvého nočného prepadu na hoteli ledva hovorila anglicky (asi od únavy), dnes už plynulou angličtinou vysvetľovala, že v tomto hoteli sa skončila karanténna zmluva a tak sa musím presťahovať do iného. Ale, že sa nemusím báť, že je to krásny a nový hotel v meste pri mori. Nechala som si to ešte dvakrát zopakovať, či dobre počujem. Že mi na recepcii nechá presnú adresu, kde sa sama presuniem bez policajnej kolóny a takých tých slovenských nedôstojných trápnosti, ktoré predvádzala slovenská vláda na jar s občanmi, ktorí sa chceli vrátiť domov. Že vybavia aj parkovanie v hoteli.

Dôvod som nezistila, možno chce vláda dať zarobiť aj inému hotelu, lebo aj v tejto krajine ubudlo turistov. Alebo sa boja o duševno ľudí v karanténe, aby sa z jedného priestoru za 10 dní nezbláznili.

Chvíľu ma to aj mrzelo, že sa musím sťahovať, lebo som ešte nestihla v tomto hoteli vyjesť všetko z ponúkaného menu, ale zasa pravdou je, že už aj ten kaviár mi lezie hore krkom a chcelo by to predsa len nejakú zmenu. Síce mi už začali aj do mäkka ohrievať bezlepkový chlieb, aj bezlepkové palacinky robia na jednotku, ale tak, zasa tu nepoznajú polievky. Možno v novom hoteli bude ešte lepšie. Nejako prirodzene cítim, že čoskoro bude aj to cappuccino. A možno tam budem mať balkón s výhľadom na more. A možno…

Tak ako pani úradníčka Gréta sľúbila, tak mi na recepcii nechala presnú papierovú mapu nového hotela aj s milým prianím prežitia nádherných vianočných sviatkov s rodinou v Nórsku. Že v tom pôvodnom, ak budem potrebovať, môžem byť do 12,00 hod.

Tak som si ešte raz na večeru objednala posledný sviatočný vianočný nórsky tanier s pečenými rebrami, mletým mäsom a kapustou a tešila na ďalší deň.

Okrem toho, fakt sa teším, že sa sťahujem, samozrejme bez vojenského sprievodu aj skafandrov. Začala som sa už totiž aj báť, že o čom budem písať ďalšie dni, veď som vlastne vyčerpala všetky možnosti. No vidíte, v tomto kráľovstve sa stále niečo deje aj bez idiotov.

Ale inak, nebojte, nie sú dokonalí. Zasa im tu niekto kaká do golfových jamiek. Zatiaľ vyšetrovanie podľa objemu v jamkách potvrdilo, že to nie je ženského pôvodu, ale mužského od niekoho, kto asi nemá rád golf.

P. S.: V novom prieskume nórskeho Národného ústavu verejného zdravia (FHI) každý štvrtý (24%) Nór uviedol, že nie je spokojný so životom. Jeden z troch študentov sa zároveň cíti osamelý. “Je to znepokojivé, ale veríme, že je to len dočasné pre koronavírusové opatrenia,” uviedla v tlačovej správe vedúca výskumná pracovníčka Ragnhild Bang Nes, ktorú zverejnil denník Norway Today. Nórske úrady udelili aj pokutu milión korún leteckej spoločnosti SAS, ktorá podľa nich cestujúcim nepreplatila peniaze za zrušené letenky dostatočne rýchlo.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)