Norge Covid denník: „Losos, mäsové guličky, hamburgerplate alebo halibut? Prajete si aj dezert?”

Celú cestu do Nórska, vlastne už mesiac dopredu, som mala stiahnutý žalúdok nielen či všetko zmestím do auta, ale ako to vysvetlím nórskym colníkom. Žiadny limit predpísaného som neprekračovala, len som viezla aj to, čo normálny človek v aute nevezie a s čím nepočítajú ani colníci. Po prvý raz mi však naozaj stiahlo zadok pri bordovaní na nórsky trajekt. Vytiahla som celý šanón dokumentov. Stewardku najviac zaujímal negatívny PCR certifikát v troch jazykoch. Povinný z nich bol len jeden, angličtina. „Ale tento PCR certifikát nie je správny!“ zvolala víťazne. Zrútil sa mi svet.

Neverila som vlastným ušiam. Nechcelo sa mi veriť, že som niečo nedotiahla do dokonalosti! Spustili sa mi slzy bezmocnosti. Pozerala som na ňu neveriacky a v šoku som zabudla na angličtinu. Začala som sa chvieť, podľa mňa som prežila slabý infarkt. „Asi ide o omyl, veď PCR certifikát je v troch jazykoch. Čeština, ruština a angličtina. V ich prípade vyžaduje nórska vláda angličtinu! A tá tam je!  Veď to rešpektovali aj dánski vojaci na hraniciach. A ona, že nie, ona to tam nevidí! Opúšťali ma posledné sily. Normálne mi bolo na odpadnutie. Certifikát mi vrátila. Našla som odvahu a pretlačila jej ruku s certifikátom späť do okienka s tým, že to tam je! Ukázala prstom kde. Chvíľu sa teda ešte zahľadela a… ospravedlnila sa a zaželala príjemnú plavbu s tým, že sa mám pred nalodením zaradiť do line č. 48.

V páse som stála niečo vyše hodiny a rozdýchavala stres, ktorý mi spôsobila. Vlastne takmer klinickú smrť. Cez predné sklo auta sa mi do očí zadíval jazdecký kôň z Portugalska, ktorého jazdkyňa láskavo pred plavbou  ešte česala a napájala. „Ja viem, asi už toho máme obaja plné zuby,“ rozprávala som sa s ním virtuálne. Jeho pohľad ma upokojoval. Športovkyňa ho ešte asi hodinu za uzdu preháňala po poloprázdnom prístavnom parkovisku, ktoré sa iba symbolicky plnilo autami a kamiónmi.

Zamknutá v podpalubí

Samozrejme, že som sa na lodi stratila. Hneď potom, čo som sa musela vrátiť do auta pre okuliare. Však to ešte stihnem pred vyplávaním z prístavu. Nestihla som. K autu áno, ale už nie na palubu. Ostala som stáť pred automatickými dverami, ktoré sa už neotvárali. Trajekt sa totiž zrazu pohol. Pre dvere znamenie, že konečná. Nepomohol mi ani zúfalý krik na obsluhu, že som ešte dnu. Vystrašená som mávala rukami do kamier, že som ešte tam. Zrazu som celkom jasne videla, ako sa do podpalubia začala medzi autá hrnúť voda. Samozrejme sa neliala, ale v tom šoku som si ju predstavovala. Bože, ja sa nakoniec potom všetkom utopím v trajekte! Napadlo mi. Moja panika nemala hranice. Neviem čo urobil trajekt, koľko prešiel, ale dvere sa zrazu otvorili a pustili ma dnu. Opäť som sa chvela ako osika. Stres som rovno aj s respirátorom vydýchala  na prvom schode.

Zodpovedný trajekt to nepokazil  

Mala som pocit, že trajekt nepláva v Severnom mori, ale dezinfekčných prostriedkoch. Tiekli všade. Stáli všade a používali ich všetci. Každý dodržiaval metrové odstupy a sadol si len tam, kde to bolo označené. Každý mal rúško, ja jediná respirátor. Spomenula som si na dcéru, ktorá mi hovorila, že tie tam nosia iba zdravotníci. Aj preto som sa na lodi cítila trochu trápne. Videla som však aj takých, ktorí rúška za počítačom ignorovali , alebo ich nosili pod nosom. Áno, ani mne sa to nepáči, ale tak  vidíte, všade žijú len ľudia.

Trajekt nebol ani poloprázdny. Minimum ľudí, skôr kamionisti, zopár domácich, nikto nepil alkohol tak, ako radi na Slovensku hovoria najmä tí, ktorí na takom trajekte nikdy neboli.  Žiadne dávenie cez palubu. Aspoň na tej ľavej palube.  

Palubný lístok som mala do vyššej triedy, kde som sa paradoxne necítila dobre. Asi pod vplyvom pandemického chaosu Slovenska. Príliš malý priestor, sedadlá ako v lietadle a ešte aj permanentne kašlúci dôchodca, ktorý to v živote asi prehnal s cigaretami. Aj tak som radšej išla nájsť „smoking areu“ alebo duty free obchody. Štyri hodiny treba nejako využiť.

V jednom z nich som dostala taký záchvat kašľa, že mi bolo až trápne. Poznáte to, čím viac kašeľ držíte v sebe, tým z toho vznikne väčšia pohroma. Až sa spoza rohu prišla na mňa pozrieť zamestnankyňa, či mi netreba podať pohár vody. Ospravedlňovala som sa, že mi je trápne si zakašľať a potom to takto dopadne. A že je to možno aj tým, že som si už dlhšie nezapálila a že mi toľko zdravého morského vzduchu asi nerobí dobre. Zasmiala sa a ukázala smer mojej budúcej inhalácie.  

Aj na trajekte išli rúška dole len vonku. Zatvorila som pri zábradlí oči a na tvári cítila morskú soľ. Bola som nesmierne šťastná.

Ospravedlňujem sa, ospravedlňujem sa, ospravedlňujem sa

Z trajektu som vychádzala druhá. Moja slovenská ŠPZ vzbudzovala všeobecný záujem.  K autu pristúpil mladý policajt a bez toho, aby sa mojich dokumentov dotkol skontroloval všetko čo som mu pred oči kládla. Vyzeral spokojne, že mu osud posunul zjavne pripraveného človeka. Evidentne mu odľahlo aj vtedy, keď som mu povedala, že viem, že musím do hotelovej karantény. Celá kontrola trvala asi 10 minút, počas ktorej sa mi aspoň trikrát ospravedlňoval, že to toľko trvá, len kolega musí zistiť, do ktorého hotela patrím. Keby si tak môj zlatý vedel, koľko čakali a za akých podmienok slovenskí občania u nás na hraniciach, neveril by si, že taká krajina vôbec patrí do civilizovanej EÚ, pomyslela som si, keď  sa mi ospravedlňoval opäť.

O minútu sa vrátil, zasa sa ospravedlnil, že mi predsa len ten pas musí zobrať, aby ma odprevadili do hotela, kde ma nahlásia aj na trovy nórskej vlády. Do mobilu, ktorého sa nedotkol mi nadiktoval adresu hotela, keby som sa po ceste stratila. Bože, ani nevieš komu to môj zlatý hovoríš, pomyslela som si. Kokso, ja sa určite stratím a v živote im nevysvetlím, že to nebolo naschvál. Nestratila som sa, tak som sa držala ich auta. Povedala som si, že radšej im nabúram do zadku, ako sa stratiť a potom možno získať skôr eskortu do basy.

Po asi 18 minútach autom som sa ocitla pred sympatickým hotelom. Policajti už boli dnu, stretli sme sa na recepcii. Poďakovali za spoluprácu a zapriali mi krásne Vianoce, že v hoteli mi už všetko vysvetlia aj ohľadom zdravotnej služby, keby som náhodou niečo potrebovala, že sa nemusím o nič starať, že sa tam o mňa postarajú. Odvtedy som už policajtov nevidela.

Nemala som strach, žiadny. Cítila som sa skvele, dôstojne ako človek, miestami som až mala pocit, že to so mnou naozaj myslia dobre a že ma čaká skvelá 10 dňová dovolenka. Recepčný bez rúška za sklom všetko potrebné vysvetlil, odprevadil ma do izby, vysvetlil aj tú a odišiel. Bez rúška. A vtedy mi to ťuklo. Niečo tam bolo divné, iné, čo som už dlho nevidela. Niečo v mojej slovenskej hlave nesedelo.

Hotel a karanténa plné ľudí

V okolí recepcie príjemne praskal interiérový krb, v jeho okolí sedeli na večery normálne bežní hoteloví hostia, samozrejme bez rúšok a užívali si pokojný večer. Oheň sa odrážal od fliaš červeného vína na stole. Obraz, ktorý som už nevidela takmer rok. Normálne fungujúci hotel a ešte aj s ľuďmi v karanténe na samostatnom poschodí. Nikde polícia, žiadne vojsko, žiadny skafander, žiadne ponižovanie a nedôstojnosť. Ostalo mi smutno zo spomienky na štátne karanténne tábory, ktoré vlastným občanom predviedlo Slovensko na jar.

Cez horiaci krb v strede hotela som si všimla, že vonku začal jemne padať sneh. Fascinovala ma atmosféra a bezstresové prostredie, na ktoré som už vďaka politikom doma zabudla.

Večer prišli deti pre veci z auta a hlavne tie rezne. Samozrejme pri dodržaní metrových odstupov. Neplakali sme od šťastia. Smiali sme sa od šťastia a tešili sa, že sa vyobímame už čoskoro. Veď sú Vianoce!

Na izbe s televízorom, wifi, vyhrievanou kúpeľňou, uterákmi, hotelovou drogériou… mi zazvonil telefón: „Čo si dáte na večeru? Prepáčte, zabudol som sa spýtať. Losos, mäsové guličky, hamburgerplate alebo halibuta? Prajete si aj dezert? A čo na pitie, prosím?“ Potrebovala som, aby ma niekto uštipol. Vyhral dokonalý losos s pohárom červeného vína. Jednoducho iný kraj, iný mrav, iná spoločnosť.  …pokračovanie nabudúce.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)