Normálny život je o pôžitkoch, nielen strachu a práci

Už takmer rok od premiéra počúvam, že sa mám alebo neviem vzdať pôžitkov. V ideálnom prípad mám sedieť iba doma a vlastne nevychádzať už ani do prírody. Akoby aj príroda a čerstvý vzduch bola už len pôžitok.

Neviem ako vy, ale keď tak rozmýšľam, celý život som tvrdo pracovala vlastne iba preto, aby som si potom mohla dopriať pôžitok. Veď je to ešte vôbec život, ak nikde nechodíte a len doma pracujete? Naozaj som len vtedy zodpovedná? A ku komu, keďže ma cez leto pre toľkú zodpovednosť až ratovali lekári. A covid to nebol.

Čo je to vlastne pôžitok? Pôžitok je podľa výkladového slovníka príjemný pocit vyvolaný nejakým zážitkom. Každý má pôžitky nastavené inak. Pre mňa osobne však pôžitkom nie je napríklad  cesta za deťmi. To naozaj už stretnutie rodiny označujeme ako pôžitok? Nie je to naopak niečo tak ľudsky prirodzené, že je to až samozrejmé a priam nutnosť?

Nie je náhodou pôžitok základná potreba, bez ktorej sa časom zbláznime? Nepracujeme mnohí pre to, aby sme si mohli po základných zaplatených životných potrebách dopriať najmä pôžitky? Aký je to život bez pôžitkov? Je to ešte život?

Nechcem už pracovať len od rána do noci zatvorená v byte a platiť šeky. Mám sa naozaj cítiť vinná za to, že mi už po roku chýba kaderníčka, pretože farby kúpené v obchode a nanesené zubnou kefkou mi už zničili vlasy, ktoré sú aj pre sebavedomie ženy dôležité?   

Mám sa cítiť vinná za to, že už potrebujem živé divadlo medzi ľuďmi a tak ovplyvňovať moje vnímanie sveta? Že už chcem ísť do relax centra či na masáž, lebo moje telo sa po roku sotva zodvihne od počítača?

Mám sa cítiť vinná za to, že si chcem sadnúť do reštaurácie a len tak si oddýchnuť? Mám sa cítiť vinná za to, že túžim po dovolenke, kde zabudnem na všetko? Alebo, že si chcem ísť zašportovať?

Mám sa naozaj cítiť vinná za to, že sa chcem len tak prejsť po obchodoch a urobiť si len tak radosť? Chýbajú mi lekcie nórčiny s lektorkou zoči voči. Okrem toho, nepotrebuje tie pôžitky aj štát, lebo bez nich sa mu nenapĺňa štátna kasa? Som preto nezodpovedná? Alebo naopak tí, ktorí za rok pre vylepšenie zdravotného systému neurobili absolútne nič?

Áno, po roku som si naplno uvedomila, že celý život makám preto, aby som si naplno užila pôžitky, ktoré mi život ponúkal. Naozaj mi posledným „pôžitkom“ ostane len zvrátený Facebook a špáranie v nose? Alebo aj to ešte Slovensko vyšperkuje výterom z análneho otvoru s tým, že mám byť zodpovedná? Veď podľa vlády je najlepší, lebo vírus odhalí skôr. Som zodpovedná už rok, ale kam toto všetko ešte zájde? K akému „pôžitku“? Normálny život je práve o pôžitkoch, nie o strachu, ponížení a práci.

Prežila som takmer dva vianočné mesiace v Nórsku aj so všetkými ich opatreniami. Užila som si to tam. Garantujem vám, na Slovensku už dávno nie je život. Je to už iba prežívanie. Koľko ešte? Rok? Dva? A čo bude potom? A kto bude ešte potom? Dodržiavam opatrenia nad rámec tak, že som možno niekedy na smiech. Kto má pri mne právo súdiť, ktorý je alebo nie je môj správny pôžitok?

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)