O senioroch a (ne)slobode

Mrazilo ma z informácií a štatistík, ktoré som počula v diskusnej relácii ČT Máte slovo. O tom, ako veľmi je poškodená psychika ľudí pre koronavírus. Aj o tom, ako sa rozhodli zomrieť prví zdraví seniori.

Z toho, ako veľmi trpia už rodičia, ktorých deti trištvrte roka neboli v škole, ako ich už majú plné zuby, lebo sú s nimi zatvorení taký dlhý čas, že stratili akékoľvek právo na svoj priestor a čas. Mrazilo ma z percent depresií, úzkostných stavov a myšlienok na samovraždy z prehnaného strašenia politikmi.

A šokovala prvá informácia o tom, že v domovoch sociálnych služieb už zomreli prví zdraví seniori, ktorí sa to pre izoláciu od najbližších a okolia rozhodli vzdať.  

Spôsobila to samota pre dnešné IN „chránim ostatných“, ktorá mnohých vraj už obrala o poslednú chuť žiť. Profesor psychológie to už iba potvrdil.

Na Slovensku takéto štatistiky dodnes nemáme. Podľa NCZI budú najskôr v budúcom roku. Aj tie o sekundárnych úmrtiach pre Covid, ktoré v Českej republike počítajú už od jari.

Vyjadrenia boli také silné, že som sa musela zamyslieť, či naozaj tým, ako za každých okolností chránime seniorov robíme pre nich to najlepšie. Či sa ich už niekto spýtal, čo naozaj chcú, nielen oznámil. Či sa niekto na základe výskumov ich psychiky zamyslel aj nad tým, či ich izoláciou, aj keď v dobrej viere, skôr nezabíjame ako chránime. Či je to naozaj to najlepšie, čo pre všetkých seniorov v čase pandémie môžeme urobiť. Naozaj všetkých? Ak za to stojí každý ľudský život, čo potom s tými, ktorí sa to pre vynútenú izoláciu od najbližších či štátu rozhodli vzdať?

Viem len o jednom prieskume SAV. Už v júni ukázal ako seniori trpia tým, že z nich ich vlastné deti a okolie robia nesvojprávne deti. Strach z neznáma totiž ešte vyostrili ageistické prejavy spojené s infantilizáciou seniorov. Vraj: „Starám sa, či všetko majú a som na nich zlý, aby nechodili von.“

S nadradeným prístupom sa totiž spája etická dilema, či máme právo ochraňovať tých, čo máme radi, alebo o ktorých si myslíme, že je to potrebné, aj za cenu obmedzenia ich slobody.

Zásadný rozdiel v pomoci je totiž ten, že mimo epidémie sa tak zväčša deje podľa vlastných preferencií seniorov: seniori a seniorky si vyberajú, s kým sa rozprávajú, zvolia si, koho poprosia o pomoc s nákupom, či stravu.

Spomenula som si na známu, ktorá sa ešte v lete búchala do hrude, ako chráni svoju mamu, ktorú nepúšťa ani von a stále jej musí nadávať, že je „neposlušná a stále sa hrabe von“. Neviem, ako sa dôchodkyňa má dnes, len mi napadlo, či je to naozaj to najlepšie, čo pre ňu dnes jej dcéra môže urobiť. Či sa nebojí, že jej neslobodná mamička, ktorá mesiace neobjala ani vnučku, to jednoducho „vzdá“.  

Nie je už naozaj čas sa spýtať všetkých seniorov čo naozaj chcú a potrebujú? Či sa v nútenej izolácii naozaj všetci cítia tak bezpečne? Ak od jari počúvame, že každý ľudský život stojí za ochranu vo verejnom záujme, nenastal už čas ochraňovať aj tých, ktorí sa to už po takom dlhom čase „ochrany“ rozhodli vzdať? Alebo to už je akože príroda a zachránili sme ďalších desať?

Takže, kedy ste sa seniora naposledy spýtali čo naozaj chce? A spýtali ste sa ho to vôbec?

P. S.: Prieskum SAV ukázal ešte jedno. Ako sme pri toľkej zodpovednosti zabudli na zdravotne znevýhodnených občanov…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)