Otvorený list I. Matovičovi: „Najhoršie ma ešte len čaká, objať moju mamu a môjho ocka v urne. Vždy som bola hrdá Slovenka, až vlastenec, ale táto vláda a mnohí krajania mi zlomili srdce a nepotrebovali ani poznať naše príbehy.“

Volám sa Dana Križanová a pracujem vo Viedni. A robím to, čo ma najviac baví. Práca je mojim koníčkom. Pracujem s deťmi, som profesionálna Nanny a cesta k tomuto povolaniu pred 25 rokmi nebola vôbec ľahká. Niekedy až tŕnistá. No splnila som si svoj veľký sen.

Vážený pán premiér,

toto je môj príbeh.

Dňa 12. apríla 2020 mi zomrel otec. Doteraz sme sa s ním nerozlúčili, rodina čaká na mňa. Päť mesiacov som s nimi nebola a nedostala som ani výnimku sa na rozlúčke zúčastniť.  Tak urna s jeho popolom je stále s mamou a do hrobu bude vložená až po mojom príchode. Lebo tak by si to želal i otec… Mama mi neskutočne chýba a tak rada by som ju už objala… 

No svoj boj som už pred pár dňami vzdala. Tak som sa do toho emocionálne namočila, bojovala som vyše mesiaca o výnimku. Viete, ja som nechcela ísť domov len na 48 hodín s negatívnych Covid19 testom, to bol vraj čas, kedy ste výnimku mohli dostať. Netuším, čo by však nasledovalo potom, kebyže si svoj pobyt predĺžim.

Ja som chcela ísť  k mame  na viac dní, ale zase viac ako týždeň si dovoliť nemôžem a do žiadnej karantény, ani inteligentnej, nepôjdem. Už počkám, kým sa úplne všetko zruší. Lebo som Európanka.

Snáď to už nepotrvá dlho. Už sme sa s tým s rodinou ako tak vyrovnali, aj keď mňa to najhoršie ešte len čaká.

Neviem si to ani predstaviť

Po príchode do rodičovského domu. Kde ma už otec nikdy neprivíta, nezakričí na mňa, neobjíme, keď od nich budem odchádzať. Už na mňa nepočká, už nepočkal.

Odišiel nečakane. Preto nechápem mnohých ľudí na Slovensku, krajanov, ako sa k nám takto môžu chovať najmä cez sociálne siete a úrady, bez kúska empatie, ukazovať prstom, hovoriť, strašiť a písať o nás tie zlé veci a odmietať nás, keď ani jeden z nich nepozná nás skutočný príbeh.

Môj rozum to nevie spracovať, prečo sa na nás vlastný národ vykašlal? Vždy som bola hrdá Slovenka, až vlastenec, ale táto vláda mi doslova zlomila srdce.

Podľa jej verejných výstupov, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku krajanov, boli aj moje pocity, keď sa to stalo ešte bolestnejšie. Ukázaný prst zabral. Aj na mňa.

Roztrhaná na kusy so zlomeným srdcom

Keď ma správa o ockovej smrti trhala na kusy a potom mi ešte vláda svojimi absurdnými nariadenia  úplne zlomila srdce.

Všetci sa hneváme, aj moja duša stále nevie nájsť pokoj, lebo sa ešte nerozlúčila. Píšem ockovi každý deň, Vám, pán premiér iba dnes:

„Pamätáš si ocko, keď som sa narodila? Aký si bol sklamaný, že som dievčatko a ešte s tak chudými nôžkami? Dúfal si v syna. Tak som sa ním pre teba stala.

Pamätáš si ocko, ako sme spolu chodili predávať marhule a ty si ma učil už od detstva ako sa dajú zarobiť korunky? Pamätáš si ocko, ako som ako malá spadla na 1.mája do splavu, napriek tvojmu zákazu k nemu ísť? Ako si ma zachraňoval? Pamätáš si ocko ako si ma brával zo škôlky na zápasy hádzanej? A iné deti mi to závideli? Pamätáš si ocko na tú facku, ktorú si mi dal, keď som ako 13 ročná o polnoci ešte nebola doma a ty si nevedel, kde som? Pamätáš si ocko, ako si na mňa kričal z balkóna, keď som sa s partiou chalanov vracala neskoro večer z kina, nech idem okamžite domov, lebo sme robili taký hluk, že si sa bál, že zobudíme všetkých susedov? Pamätáš si na moje rozbité kolená? Pamätáš si, ako si sa učil so mnou zemepis? A po krátkom čase na mňa už nemal nervy? Pamätáš si, ako si ma na chate, ako malé dievčatko, učil zakladať môj prvý oheň a ja som cez ten oheň organizovala preteky slimákom? Alebo, ako som chcela zničiť veľké mravenisko a aby sa predišlo pohrome, celu noc si hasil oheň, aby sa nerozšíril na pol lesa, keďže som naň naliala acetón? Pamätáš si ocko, ako som chovala mesiac v perináku mojej detskej izby králika? A vy s mamou ste dlho nevedeli prísť na to, odkiaľ prichádza ten smrad?

Najviac ma mrzí, že som Ti dnes chcela zavolať a už som to nestihla. Nestihla som Ti povedať, ako veľmi Ťa ľúbim a NAVŽDY budem. Bolí ma, že si odišiel v čase, keď som Ťa nemohla držať za ruku a nemôžem sa prísť s tebou ani rozlúčiť. Že som vo väzení, a že toto obdobie budem NAVŽDY nenávidieť. Pretože viem, že za iných okolností by sa to nebolo stalo a bol by si s nami ešte dlho. OCKO, šialene budeš chýbaš.“ 

Vážený pán premiér,

som vlastne celkom blízko od hraníc, len vo Viedni a vidíte, ten víkend, keď uzavreli hranice som mala k rodičom naplánovanú cestu. A pritom víkend pred som tiež mala okolo cestu, len som vtedy mamine povedala, že prídem ten nasledujúci na dlhšie.

Corona Slovensko rozdelila

Už rozumiem tomu, keď sa hovorí, že hovorte svojim blízkym, ako ich ľúbite každý deň, pretože nikdy neviete, či tu zajtra budú. Ja som sa chystala otcovi zatelefonovať a toto mu povedať práve v ten deň, keď mi sestra oznámila, že zomrel. Už som to nestihla.

Aj teraz mám po tvári krokodílie slzy, keď Vám píšem. Pretože som tu s tým zostala úplne sama. Bez rodiny a priateľov. Bez sociálneho kontaktu. A ONI mi nedali výnimku bez 14 dní v štátnej karanténe Čo sú to za ľudia?!

Celé zle toto. Corona ľudí bohužiaľ nespojila, ale rozdelila.  A mne vzala časť zo mňa. Pretože viem, kebyže jej nebolo, otec by ešte žil. Nedostal včas potrebnú zdravotnú starostlivosť. Nebola som s rodinou už päť mesiacov.  Nemohla som tušiť, čo sa stane… inak by som chodila častejšie.

Toto je môj príbeh. No ľudí za hranicami s podobným osudom je veľa. Ľudí, ktorým vzali základné ľudské práva a obmedzili slobodu. Píšem za všetkých otcov a matky, ktorí mesiace nevideli svoje deti, manželky, píšem za všetkých tých, ktorí nemôžu objať svojich rodičov, za tých, ktorí už túto šancu nedostanú…

Vážený pán premiér,

mňa najhoršie ešte len čaká, objať moju mamu a môjho ocka v urne. Vždy som bola hrdá Slovenka, až vlastenec, ale táto vláda aj s mnohými krajanmi, ktorí podľa vlády ukázali na slovenských občanov za hranicami prstom, mi zlomila srdce a nepotrebovala ani poznať naše príbehy.