Otvorený list mladým: Mala som 30, dnes mám 60…

Mala som tridsať, dve malé deti, cez týždeň práca, škôlka, Večerníček, v nedeľu Kuko, rezne, babka s dedkom, keď sa Východná Európa dala do pohybu. Všetky tri priania, ktoré potichu nahlodávali náš pokojný, ideologickými heslami a istotami prešpikovaný život, sa splnili za pár dní. Otvorili sa hranice, kostoly aj obchody a naše životy začali písať nové dejiny.

Po prvej, turbulentnej desaťročnici, spestrenej mnohými politickými castingami, takmer vždy s tými istými účinkujúcimi, ktorí vyrastali s pionierskou šatkou na krku, robili skúšky z marxistickej filozofie a v dvoch šedých oblekoch mašírovali životom, bolo jasné, že až keď moju generáciu začne trápiť Alzheimer a Parkinson, uvoľní sa cesta pre nové, krajšie Slovensko.

V časoch, keď nemčina a angličtina sa stali hlavným pracovno-komunikačným nástrojom, hneď pred slovenčinou, sme my, s maturitnou ruštinou, v húfoch pochodovali na úrady práce alebo k susedovcom, budovať ešte krajší zajtrajšok, šikovnejší to stíhali naraz.

Praktická, ženská, socialistická výbava, pozostávajúca z varenia, prania a upratovania, k tomu bohatá zmeska emócií, samozrejme aj špeciálna slovenská povaha, ktorú najvýstižnejšie vyjadrujú slová najlepší a nejako bolo aj bude, boli mojou vstupenkou do vyspelého sveta.

Privatizácia, opatrovateľstvo, eurofondy, tri slovíčka, práve čerstvo zaradené do slovenského jazyka, priniesli mnohým našim rodinám návod, ako prežiť najbližších 40 rokov. Mne sa ušiel druhý variant a práve ten mi darovala čas, prežitý v krajine, ktorú nám sľuboval socializmus.

Rozbehli sme vlak, naplnili slobodou, len manuál, ako naložiť s ňou, tam nebol. Pováľať sa v Bulharsku a voľne si potiahnuť všetko, čo sa zišlo doma pri podnikaní bez čísel, bolo jediné, čo nám z nej zadrôtované teritórium ponúklo.

„Sametový“ zázrak, ktorý mal zmeniť naše na moje, riadený systémom, v pravú chvíľu na pravom mieste, sa zadrhol hneď na prvom poschodí. Zatiaľ, čo my sme zahmlení cigaretovým dymom, pri račianskom perlivom a bití kostolných zvonov, horúčkovite riešili, komu z tej tlačenice opäť polepšiť status, naši vyvolení spoluobčania a deti šedých oblekov si nás rozporcovali ako vianočného kapra.

Veľa sa odvtedy zmenilo. Moju naondulovanú tetu za priehradkou vystriedala jej dcéra v minisukni, v peňaženke mám len karty a 12 vizitiek poisťovacích agentov. Mercedesov premáva viac ako v ich krajine pôvodu a nedeľňajšia shoppingtour svojou účasťou tromfla Tour de France.

Socializmus moju generáciu poznačil navždy. Zo spoločného, nanoseného do našich dvorov, sa stavali domy, opravovali autá, vykrmovali prasatá. Bez igelitky a prepotenej obálky sme nešli k lekárovi, či na STK. To všetko sme rokmi trénovali a dnes sú z nás profíci. Za posledných 30rokov nám tí, ktorých sme my poslali hore, ukázali len nové trendy v rabovaní v politickom biznise. Zbúrali sme všetky mýty o tom, že dve generácie musia tvrdo makať, aby sa tá tretia mala dobre. Dnes na to stačia štyri roky, v horšom prípade treba ešte jedno volebné obdobie vydržať.

Náš sen o beztriednej spoločnosti a korunovom mlieku sme ešte nedosnívali, aj preto sme si dopriali ďalší diel. Dnes už síce v oblekoch od Huga Bossa a s Rolexami na rukách, no to nič nemení na skutočnosti, že ich víťazné istoty majú pre mladých rovnakú váhu, ako letecké skúsenosti pinguina.

Mladá generácia sa od nás, 50+, na míle vzďaľuje. S príchodom mašinky na svet, v ktorej sa naše deti menia na priateľov a vnukov nám vešajú, doba až neuveriteľne letí a naša negramotnosť rastie každým dňom.

Mládež, okrem toho, že sme vás rozdelili na hypotekárnu a zahraničnú, nič príkladné sme vám neukázali, neodovzdali, nenaučili. Zásluhou vás, hotová pracovná sila je našim najlepším exportom.

O 20 rokov, kedy z nás tu už nikto nebude zavadzať, sa to s istotou Slovensku vráti. A my sme opäť raz tromfli samých seba, vašou výpomocou v zahraničí a päťdesiatročnými daňovými prázdninami bohatým, zahraničným firmám sme ukázali našu veľkorysosť a ochotu pomôcť každému, kto sa má lepšie ako my.

Dnes ste to práve vy, naše deti, ktoré každým dňom opúšťajú Slovensko. Vyspelý svet vám ponúka oveľa kvalitnejšie podmienky na život, ako Východná Európa. Ste múdri, vzdelaní, šikovní, sebavedomí a samozrejme, všade žiadaní, len doma nie.

Bez maminých koláčov, tresky, práčky a spišských párkov nie je
žiaden začiatok vonku ľahký. Iní spolužiaci, kolegovia, iná kultúra, reč, iné pravidlá hry. Na lepšie sa rýchlo zvyká, nabehnúť do nových koľají, vám netrvá dlho. Horšie je to s nami, rodičmi. Nezvykneme si nikdy.

Prajeme vám zdravie aj všetok úspech sveta, ale chýbate nám. Väčšina z vás sa nevráti. Práca, srdce, kvalita života, rozhodujú o tom, kde budete svoje deti vychovávať. Na to, že vaši partneri budú inej pleti, náboženstva, zvyklostí, si musíme my i krajina zvyknúť.

Najlepšie, čo Slovensku tých 30 rokov prinieslo, ste vy, nová generácia. Naše ponuky vám, sú už vypredané. To, že hry na vládnucich a ovládaných, červených a modrých už dávno nie sú IN, viete lepšie ako my. Smajlíková komunikácia, informácie a presieťovanosť z vás vytvára jeden silný mančaft.

Naše obľúbené pyramídové moduly, postavené na trasúcich sa nohách, kadejakých tajných dohodách a nekorektných zmluvách, budú s Vami, o svoj ružový svet, tvrdo bojovať. Verme spolu, že ich v budúcnosti už vôbec nebudete potrebovať.

Autorka Mária Fuchsová je dnes už dôchodkyňa, k čomu jej dopomohli aj zdravotné problémy, zodpovedajúce jej veku. Celý život pracovala v sociálnej sfére. Tesne po štyridsiatke mala pocit, že doma umiera zaživa. Ďakuje Bohu, životu aj vesmíru za odvahu, pokúsiť sa začať o nový život s deťmi v cudzine. Je vydatá a momentálne sa venuje vnúčatám a štyrom deťom. Je presvedčená, že dnes nám Európa, vlastne celý svet, ponúka fantastické možnosti. Život je podľa nej veľmi krátky, a čo s ním urobíme, záleží len na nás.