Pálházy: „Prehnaný optimizmus sa môže skončiť depresiou!“

Je to teraz “IN”. Vidíte to v posledných rokoch všade. Je moderné myslieť pozitívne, pozerať sa na svet pozitívne a aj čítať pozitívne. Mentorovať pozitívne, koučovať pozitívne, prednášať o pozitívnej motivácii, písať knihy o pozitívnom myslení… Stačí , že sa pravidelne neusmievate z facebooku od ucha k uchu, nechŕlite “pozitívne” statusy a už ste nejakí negatívni, nepozitívni…. Prežiť vraj môžu a k úspechu sa dopracovať len pozitívne naladení ľudia. Hovorí sa, že priveľa všetkého škodí a každá minca má dve strany. Možno to bude znieť utiahnuté za vlasy, no aj priveľa optimizmu za každú cenu, môže mať negatívne následky. O práve smútku, neznásilňovaní myslenia iba pozitívnym smerom a aj o nástrahách a príznakoch prílišného optimizmu sa Dalito rozprávalo so psychiatrom Vojtechom Pálházym.

Nielen virtuálny svet je plný pozitívnych statusov. Akoby sa ľudia báli prejavovať opačné emócie. Je to správne? Veď dôležitosť rovnováhy medzi pozitívnym a negatívnym prístupom si uvedomovali už antickí filozofi.

Pozitívne myslieť treba, ale emócie sú dôležité. Preto si treba položiť niekoľko otázok. Kto či čo ma naučí pozitívne myslieť? Akým spôsobom myslieť pozitívne? A tiež, čo sa tým pozitívnym myslením vlastne myslí? Aby sme totiž pochopili silu pozitívneho myslenia, musíme nazbierať skúsenosti a mať vybudovaný hodnotový systém. Uvediem vlastnú skúsenosť. Nejdem do vecí bezhlavo, no keď mi pred rokmi ponúkli miesto riaditeľa nemocnice, nechal som sa oklamať situáciou. Plný elánu, ako veci zmeníme som si naivne myslel, že pozitívnu zmenu a napredovanie chcú všetci. Tri roky vo funkcii ma naučili, že nie. Nechápal som tú závisť a nenávisť k niektorým veciam, s ktorými sme zápasili. Zrazu ma odvolali z funkcie. Mal som tri malé školopovinné deti a budúcnosť zo dňa na deň v lufte. Všetko som videl čierne a myslel som si, že je koniec. Práve tento pád mi ale pomohol pochopiť, čo skutočne znamená pozitívne myslieť. Nie je to o tom, tváriť sa, že sa nič nestalo a všetko je a bude zase v poriadku. Ale uvedomiť si – dobre, tak stalo sa to, aby som sa niečo naučil. Ja som si vtedy spomenul na detstvo, keď som sa zaujímal o iné kultúry. Odrazu sa mi otvoril svet. Prešiel a videl som všetky svetadiely okrem Antarktídy. Tým chcem povedať, že pozitívne myslenie, keď je nám najhoršie, by malo vychádzať z otázky – prečo je to pre mňa dobré?

Čiže je úplne v poriadku prejaviť smútok či hnev?

Presne tak. Veď aj v našej kresťanskej kultúre máme nárok na smútočné obdobie, keď niekto umrie. To neprišlo len tak. Smútok je dôležitá emócia, aj keď sa to zdá nepríjemné a negatívne. Pomáha nám dať hodnotovú poličku, záležitosť, za ktorou smútite, na to pravé miesto.

Sú však typy ľudí, ktorí akoby nechceli prijať fakt, že existujú aj iné emócie ako radosť. Môže nás vtedy ich prílišná motivácia a optimizmus obťažovať?

Isteže! Poviem jeden odstrašujúci príklad. Istý lekár začal upadať do depresie. Jeho kolega a priateľ videl, že sa uťahuje. Prestal hrávať futbal, chodiť do divadla… Preto sa ten kolega pre neho „obetoval“. Hneď po práci utekal za ním a ťahal ho von. No toho depresívneho to nesmierne obťažovalo. Nepotreboval priateľov prílišný optimizmus, ale liečiť sa.

Vrátim sa však k tým „slniečkárom“, čo vidia vždy všetko pozitívne. Všetko predsa len nemôže byť stále super… Nie je to sebaklam?

Môže byť. A sebaklam môže byť zničujúci. Veď náš hodnotový systém súvisí s tým, ako sami seba poznáme a ako sa vieme poučiť z chýb. Darmo si ja budem predstavovať, že do piatich rokov budem majster sveta vo vzpieraní v super ťažkej váhe. Na prvý pohľad je jasné, že je to nereálne. Pre môj vek, telesnú konštrukciu, čas… A prílišný optimizmus má podobné korene.

Čiže môže byť aj škodlivý. Len pre daného človeka či aj okolie?

Aj aj. Čo sa môže stať? Okolie ho buď usmerní, alebo vylúči. Niektorí ľudia sú totiž emocionálne nezrelí a tiež nepoučiteľní. Nezriedka potom aj ťažko depresívni. Napríklad, keď sa im zrúti takáto fikcia sebaklamu, že všetko je pozitívne. A keď im ešte aj ich najbližší, príbuzní či kamaráti nedajú za pravdu, môže prísť sebazničujúca a demobilizujúca depresia. Nevedia si vyhodnotiť, čo ďalej. Majú pocit, že celý svet je proti nim, a že taký život nemá význam. Z toho vyplýva, že u človeka nemôže prevládať len prílišný optimizmus a pozitívne emócie. Bolo by to jednostranné.

Sú aj nejaké príznaky „nezdravého“ optimizmu?

Nekritickosť, nesprávne hospodárenie svojou energiou, prednosťami či nesprávne vyhodnotenie situácie, ktoré môže viesť až ku strate s objektívnou realitou! Je známy príklad vysokoškoláka, ktorý už žil v takom blude, že si myslel, že vďaka nejakým praktikám a životospráve zastaví jednou rukou vlak. Nezastavil… Kontakt s objektívnou realitou je základné kritérium v psychiatrii. Ľudia však tomu často neprikladajú taký význam. Že mám nápad, dobre, ale porozprávam sa o tom s niekým a dám si poradiť. Skôr si pomyslia, čo mi kto bude radiť? No to je ako balón, ktorý sa nafukuje až praskne a celé sa to zrúti.

Aj prílišný optimista teda potrebuje pomoc, akú?

Pokiaľ je nezrelý, nepoučiteľný a znovu a znovu „sa popáli“, niet mu pomoci. Ak má dobrého kamaráta, alebo sa dostane k odborníkovi, dá sa s ním pracovať. Nanovo vypracovať denný režim, dodržiavať ho a nezakazovať si emócie! Sú potrebné a treba ich prežiť. Každý náš čin, každé naše rozhodnutie by malo byť zhodnotené logicky aj emocionálne. Dá sa to naučiť, ale je to na celý život.

Vedeli ste, že…

…prílišní optimisti sú náchylnejší k depresiám a strácajú svoju prirodzenosť?

…opakovanie si pozitívnych tvrdení o sebe, s vedomím, že sú nepravdivé, môže u ľudí s nízkym sebavedomím vyvolať nevedomý vnútorný odpor?

…jednostranné uprednostňovanie pozitívneho myslenia môže viesť k prehnanej kontrole myslenia (prestáva byť slobodné) a následne až k strate identity?

…ľudia, ktorí na kritiku a problémy reagujú vždy len tak, že „musia myslieť pozitívne“, sa v skutočnosti vyhýbajú konfrontácii, riešeniu problémov a chránia si takto „svoj svet“?

…kým pozitívne myslenie je zamerané na budúcnosť, triezva predstava najhoršieho scenára môže naopak znížiť obavy z budúcnosti a naučiť nás vážiť si to, čo máme?

Autorka Monika Chybová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, no ešte počas školy sa začala venovať žurnalistike. Ako novinárka pôsobí už 20 rokov, prevažne v printových médiách, no skúsenosti má aj s písaním scenárov či televíznou novinárčinou. Ostatné 4 roky sa venuje najmä príbehom a rozhovorom.